Sancty

Stalloneho mord partia po druhýkrát a zábavnejšie ako minule. Veteránom by zrejme neuškodil poriadny scenár, ale... srať naň. Hláškofest a dôkladná prehliadka zmrzačených tiel všemožnými kalibrami ma dokázali dostatočne uspokojiť. Trojku poprosím pod taktovkou pána bielych holubíc - Johna Wooa.

Ak by film začal v momente, keď sa postavy preplavia na ostrov a absolvujú prehliadku schátranej nehnuteľnosti, vysolil by som slušných 7/10. Ibaže to by nemohli predchádzajúce minúty klásť na moje očné viečka závažia únavy. V tých chvíľach som bol nútený pretrpieť dlhú zoznamku s postavami, ktorých charaktery sú ploché ako zatiahnuté brucho Mitcha Buchannona.

Kruté prebudenie z krásneho sna. Síce som nepochytil všetky nuansy, ktoré režisér po dve tretiny naznačoval ale minimálne nasledovnou projekciou ich (snáď) odhalím. Úplná sústredenosť je nevyhnutná.

Novelu Nightflyers, ktorá bola prvýkrát publikovaná v roku 1980 v aprílovom čísle magazínu Analog a za ktorú G.R.R.Martin získal cenu Locus (1981) si zobral na paškál producent, scenárista a herec Robert Jaffe. A dokurvil čo sa dalo. Scenár je impotentný výcuc skvelej predlohy a zatiaľ čo tá vôbec nezostarla, filmový Noční letci sú dokonalým opakom. Už si ani nespomínam, kedy naposledy som mal odpor k filmu za to ako vyzerá. Vizuálna stránka je skutočne slabá a použitý žltý filter v útrobách vesmírnej lode ju len a len podporuje. Hudba nestojí ani za reč. Z hercov ma zaujal iba Michael Des Barres ako telepat Jon Winderman (v originály Thale Lasamer). Samostatná kapitola sú kostýmy a účesy. Ľudia zodpovedný za ne by si zaslúžili neobmedzené permanentky na nákupy v sekáčoch a pravidelné úpravy vlasov krovinorezom. Budget musel byť naozaj dosť malý, vidieť to na každom políčku filmového pása.

Ale trojku už fakt nedám. 200 min. z môjho života bolo pre túto úbohosť vážne až kurevsky obetavých.

Za tých pár fórov, ktoré som nepoznal. I keď boli podané spôsobom aby vyzneli čo najmenej vtipne. Neostáva mi nič iné len zložiť hlavu do dlaní a plakať a plakať a plakať. Alebo vlastne nie. Aj to by bola pre tento film až moc dobrá reklama. Niekto by si mohol myslieť, že revem od smiechu. 1/10

Ale áno, bavil som sa. Dokonca viac ako pri Jacksonovom návrate do Stredozeme (rúhanie? Kdežeee.). Nič to ale nemení na fakte, že je to miestami pekne otravná nuda (trestuhodne nevyužitý trpaslíci, neustále návraty do Temného lesa, katapulty vrhajúce ohnivé gule), hoc je vizuálne dokonale vybrúsená. Kameňom úrazu je ne/prekvapivo samotná predloha. Použila sa väčšina dôležitých a známych prvkov - či už ide o čarovné zrkadlo, trpaslíkov alebo otrávené jablko - ale do celkového konceptu filmu nezapadá. Ktovie, ktorým smerom by sa príbeh vybral ak by mu práve tieto nezväzovali ruky. Podobne je to aj s ústrednou dvojicou. A nemyslím tým ani lovca, tobôž nadbytočného princa. Koho preboha napadlo, že zakomplexované šteňa môže zjavom prevýšiť nádhernú ženu diablovho advokáta (možno hľadať odpoveď v rovnici upír = biela pokožka = snehulienka, lenže pochybujem, že tvorcovia sú natoľko sprostí aby na diváka pomrkávali takýmto spôsobom)? Alebo že zvládne natoľko dôležitý výstup akým je burcovanie do boja? Ten je napísaný dobre, dáva zmysel, bohužiaľ vo finále vyznie ako prednes, ktorý postráda emócie a šťavu. Čo však čakať z úst, ktoré zatiaľ okúsili len patizónov nektár? Každopádne výber Kristen do hlavnej role považujem za riadny prešľap. Aby som ale nehádzal len hnoj na kopu. Vo výsledku to nie je zlá fantasy. A už vôbec zlý film. Sanders odviedol solídnu prácu a ako debutant stojí určite za povšimnutie (aj keď má za sebou kopec cien za reklamy). Za burtonovský vizuál by som dal prst, v tomto prípade zrejme celú ruku. Prvý vstup do Temného lesa, stret s trollom, jazda pobrežím k pevnosti, všetko fantastické, oku lahodiace, scény. Dokonca aj rozprávkový, alergénmi presiaknutý les má neuveriteľné čaro a ochotne som odpustil aj vykradnutú scénu z Princeznej Mononoke (Mononoke hime).

Sú filmy, ktoré je zbytočné akokoľvek komentovať. V podstate sa dajú vystihnúť jediným slovom. Grease je takým filmom. Grease je FENOMÉN. Pre mňa určite.

Blato a spaghetti á la Corbucci. Síce to medzi zubami škrípe, napriek tomu je to porcia veľmi chutná. Mimochodom, za skutočným gurmánskym zážitkom stačí odbehnúť naproti. K Leonemu!

V kinosále nás sedelo asi sedem. Žiadny žrúti kukurice, iba páni v rokoch (a istá žena jedného z nich). Naozaj na nezaplatenie sledovať dianie na plátne bez otravných ruchov ako je mľaskanie, chrúmanie a srkanie. K samotnému filmu, nech to nevyzerá tak, že som si viac užil takmer prázdny sál. Epizodický Kill Bill a insiderské Auto zabijak (Death Proof) hádžem za hlavu. Django je najtarantinovskejší film od Pulp Fiction. Len škoda brzdy po ultra-krvavej prestrelke, následné finále už potom nestačilo s dychom. 9/10