Ten Druhy

Film, v ktorom neviete, kde je pravda a komu máte veriť. Zopár takých tu už bolo, a pár určite ešte bude. Zápletka postavená na jednej situácii, dej plynul miestami v mdlom tempe, ktoré vyvolávalo strašnú úzkosť. Skutočnosť bola veľmi roztrieštená. Vedel som, že zmätený je hlavný hrdina a iba raz som o tom zapochyboval. Vysvetlenie sa neodkryvalo pomaly, ale bolo v závere prilepené. Gradáciu sa snažili zachraňovať akciou, no niečo zachránila atmosféra.

Stačilo by zopár náznakov a pochopil by som, že matka je nenapraviteľná socka, ktorá sa nedokáže plnohodnotne postarať o dieťa ani o seba. Namiesto návratov, v ktorých sa dcéra túli k opitej matke ležiacej pri ogrcanej hajzlovej mise, to mohlo ísť dynamickejšie vpred jedným smerom v čase. Ten úvod bol zdĺhavý.

Scenár som nečítal, ale predpokladám, že je veľmi dobre napísaný. Na filmovom spracovaní sa však prejavuje nízky rozpočet a nešťastný kasting. We go on obsahuje tiež zaujímavú tému. Hľadanie odpovede na otázku: Existuje život po smrti? - prostredníctvom inzercie v tlači je nápadité. Vysoká odmena, ktorú hrdina ponúka za dôkaz posmrtnej existencie (má to byť duch démon, zjavenie) mu umožňuje stretávať s rôznymi šarlatánmi, vyšinutými špiritistami, parapsychológmi, a tak spolu s ním sledujeme celé panoptikum ľudí, ktorým niečo chýba, ktorí chcú byť dôležití, dosiahnuť osobný prospech alebo sú jednoducho len prípadom pre psychiatra. Tu film ponúka veľa podnetov na zamyslenie a kriticky nastavuje zrkadlo. Paradoxne časť, keď hrdina ešte nič nevie je najzaujímavejšia a funguje. Tu majú viac priestoru John Glover a Annette O'Toole, herci, ktorí to zahrali presvedčivo. Prechod od skepsy k poznaniu alebo z realistického príbehu do nadprirodzeného už taký presvedčivý nie je. Hrdina stretne ducha ako normálneho zamestnanca letiska, celkom bez príznakov a signálov. Hlavný predstaviteľ Clark Freeman je herecky drevený, mení dva výrazy tváre a v oboch prípadoch vyzerá akoby nemal všetkých pohromade, ale aj tak nie som sklamaný. Nenudil som sa, zaujal ma príbeh a posolstvo, o ktorom musím uvažovať aj po skončení filmu.

Úchylná makulatúra, pri ktorej ostáva rozum stáť. A najzaujímavejšie je to, že tento film napísal sám život, teda bol natočený podľa skutočných udalostí. Také čosi sa naozaj môže stať iba v Amerike. Nečudo. Pričasté návštevy fastfúdov, lacný olej a umelé dochucovadlá masívne poškodzujú ľudský mozog.

Zabijak nemá príliš logické myslenie, inak by z toho bol krátky film. Keď zloží masku je rovnocenný partner obeti. Podobný film s rovnakým názvom som už videl.Sympatická jednohubka, bez ambícií, no s prijateľnou stopážou, ktorá vyplní voľný čas.

Napriek masívnej reklame v podobe výrazne kladných hodnotení, film na mňa nezapôsobil podľa očakávania. Adaptácia prózy významného ruského realistu Leva Nikolajeviča Tolstoja, nadčasový príbeh vojny, aktualizovaný, zasadený do bližšie neurčenej krajiny na Kaukaze, ktorý ašpiruje na univerzálnu platnosť výpovede... To je dobré najmä pre snobov. Dvojica ruských vojakov je zajatá a väznená vyznávačmi islamu, usilujúcimi o nezávislosť, ktorí s nimi zaobchádzajú veľmi dobre. Strádajú hlavne nedostatkom jedla, ale tým trpia aj "únoscovia", to je len dôsledkom chudoby horskej dediny. Žiadna avizovaná rukojemnícka dráma sa napokon nekoná. Naopak. Rusov dokonca pozvú na piknik a boxerský zápas, ktorý sa skončí fraškou. Tie ustavičné pokusy odľahčovať vážnu tému humorom, keď v podstate, ani nie je čo odľahčovať, sú miestami trápne. Film by mal vystihovať absurditu vojny, no absurdný je vo svojej podstate. Jeden z ruských vojakov je nakoniec zľahka porezaný na krku (nie podrezaný) a v momente zomiera, čo je takisto absurdné. V skutočnosti by z takejto rany krvácal nekonečne dlhý čas. Príbeh má od začiatku realistický základ, no zrazu sa v závere zjaví duch. Predmetnú prózu Tolstoja som nečítal, ťažko povedať, či by vylepšila môj dojem, najmä vzhľadom na časové a priestorové zakotvenie realistickej literatúry.

Zberateľ starožitností, ktorému zomrela matka je najmä filmovou postavou, necítil som za ním živého človeka. Chodí pre efekt po dome so sviečkou do jeho temných kútov, bojí sa a vôbec si nezažne. Elektrina v dome pritom funguje, lebo používa internet, nabíja si mobil, pozerá video atď. Vlastne takmer všetko je vyrátané na efekt. Páčilo sa mi, že rozprávačom je mŕtva matka, jej prehovory boli naozaj zaujímavé. To však stačí tak na dobrú poviedku, nie na film. Režisér venoval veľkú pozornosť atmosfére a vybral vynikajúce rekvizity: sochy anjelov, svätých, staré obrazy, vázy, ornamenty... No tie sami o sebe nestačia, sú statické a nehýbu sa. Zvládnuť film s jedným hercom, to si žiada robustnejší talent! V 50. minúte ma to už začalo vážne unavovať, no veril som, že sa príbeh ešte len napriahne k veľkému finále. Niečo málo sa skutočne dialo, ale horor by som pri žánrovom zaradení filmu ani neuvádzal. Potom by som dostal pridanú hodnotu, takto som čakal viac.

Sila vzdoru tu funguje iba vo verbálnej rovine, o povstaní sa iba hovorí. Ukazujú sa len dôsledky represálií. Katnis tu nie je odhodlaná bojovníčka, ale precitlivená nešťastnica, ktorá sa topí v žiali za milovaným Pítom. Svojím správaním brzdí dynamický vývoj udalostí. Je jedným z dôvodov, prečo je film taký statický, mdlý až nezáživný. Melodráma a minimum akcie... Slabé tri body.

Na začiatku sa mi zdalo, že je to sociálno-psychologická dráma, v ktorej sa pekná Hispánka (kto by s ňou nesympatizoval?) snaží v Amerike zarobiť peniaze na operáciu svojho syna. No ide presne o ten typ filmu: čo vidíme, nie je celá pravda, iba jej nepodstatný zlomok a ako to naozaj bolo sa dozvedáme až v krátkej záverečnej rekapitulácii. Aby takýto film fungoval mali by byť obe rozsahovo rozdielne časti rovnocenné. Tu z tej dlhšej časti vystrihali veľa zaujímavého a dramatického. Chvíľami som sa aj nudil a dopozeral to najmä zo zvedavosti.

Atmosféra je napätá až praská, no nielen vo švíkoch, a miestami prechádza do únavy z pozerania.. "Dejú" sa tu len malé scénické posuny. Stále ten istý les, mizerná cesta, blato po daždi, prítmie, oblačno a hmlisto.