mkee

Ďalší príklad filmu, ktorý napriek tomu, že vyslovene nemá čím sklamať a ponúka výbornú výpravu, krásny vizuál a vybalansované tempo deja, trpí na svoju zaškatuľkovateľnosť z dôvodu žánru a v zásade menej známeho hereckého obsadenia. Viem si predstaviť, že zmena Daniela Radcliffea za napr. Leonarda DiCapria či Christiana Balea by mnohých ovplyvnila (minimálne) k hviezdičke navyše. V skutočnosti mu však z môjho pohľadu nie je čo vyčítať - dodržal striktnú diétu, vypiloval izraelský akcent, údajne sa takmer utopil...a zahral to veľmi solídne. Film ma zaujal určite viac ako porovnateľný Baleov Rescue Dawn (2006), ktorý má, povedal by som práve vďaka Baleovi samotnému, v priemere hviezdičku navyše. Film podľa skutočných udalostí zintenzívňuje výsledný dojem. Silné 4*.

Najväčší problém tohto filmu je, že sa Nolan v každom svojom filme snaží nastaviť si latku vyššie a vyššie. Tentokrát si ju však nastavil azda privysoko, až sa na nej neustále chveje a má problém z nej nespadnúť... Film skrátka pôsobí príliš rozpačito, čo mu zároveň uberá na satisfakcii z inak prešpikovaného rukopisu.

Netreba sa nechať odradiť relatívne nižším hodnotením, ktoré má na csfd väčšina filmov žánrovo iných ako dráma/dokument/japonské anime. Áno, nejde o veľkofilm, dejová linka je pomerne predvídateľná a psychológia postáv neraz vyvoláva otázniky. Film však vyniká podmanivým vizuálom a doslova unikátnym, satisfakčným i keď zvráteným záverom. Určite to nie je nuda a po rozpačitých veľkofilmoch typu Tenet, kde režisér premyslel sám seba, je tento snímok pôsobivým prekvapením.

Pre mňa film (minimálne) desaťročia, po ktorom som sa nevedel dočkať zmeny poradia obľúbených filmov a hercov na csfd...Mads tancujúci na "What a Life" je tá najepickejšia záverečná scéna, akú som kedy videl. Brilantné!

Ach, ako som len musel byť ovplyvnený hodnotením iných, keď som pri prvom hodnotení tohto filmu neudelil plné hodnotenie. Zrejme som si neuvedomovoval prekvapujúci pôžitok z takmer nemožného balansu medzi drámou a komédiou. Alebo som opomínal podmanivú hudobnú hĺbku, ktorú tento film prináša. A možno len podľahol číremu farizejstvu, keď som si myslel že k 5* tomu chýbajú zvučnejšie mená či čosi viac... Našťastie, (nielen) Whole wide world vás nenechá v 4* ignorancii voči všetkým Vaším zmyslom našepkávajúcim, že toto dielo je nenápadný masterpiece. P.S. Metafora, keď Harold (daňovák) prinesie Ms. Pascal (pekárka) namiesto kvetov (flower) múku (flour) bola graciózna. P.S.2 Film, ktorý je odpoveďou na to, prečo som prelomil (moje takmer ročné csfd) mlčanie.

Ja viem, mnoho z Vás tomuto filmu nepríde na chuť a bude si vravieť prečo 5*?!...Že prečo? Lebo. Lebo nebuďme škrobení pseudointelektuáli a uznajme, že mnohé scény vo filme sú jednoducho neprekonateľné! :-)

V úvode knihy Jakub a jeho pán si Milan Kundera kladie otázku, ako môže byť komédia vážna, ako vôbec možno brať komédiu vážne... Nuž, pod náporom prvotných dojmov z Intouchables by som snáď mal chuť povedať (a v podstate tak protirečiť môjmu obľúbenému spisovateľovi), že sa to dá. Prečo? Intouchables je totiž vystavaný na autenticite a nenútenosti za sprievodu krásnej, avšak striedmej (rozumej antagonistickej vo vzťahu k pompéznej) hudby a výborných hercov. Nazerajúc naň prizmou týchto jeho pilierov, dostáva sa nám v ich súčine komédia tak dobrá a tak presvedčivá, až je priam neuveriteľné, že stále ide o komédiu (obzvlášť v kontexte súčasnej kinematografie). A práve táto „neuveriteľnosť“ je súčasne to, čo tejto komédií škodí i prospieva zároveň. To, čo niektorých nepresvedčí, iných zasa nadchne. Mňa však doslova exaltuje.

Spleť ľudských emócií a zákulisia života (láska, intimita, rodinné vzťahy, klamstvá…) pretavená v problém nesmelého tínedžera vyobrazený v okúzľujúcej trpko-sladkej komédií za sprievodu duchaplných dialógov, výborných hereckých výkonov, nápaditej zápletky a súzvučnej selanky Simon & Garfunkel.

Barabášové filmy stále majú svoje osobitné čaro - poetickosť. Pekne sa počúvajú a príjemne pozerajú, majú v sebe čosi hlbšie. Výnimkou nebol ani tento dokument, avšak ponúka v podstate to isté, čo OMO - Cesta do praveku (2002), len v inom pozlátku. A iste - neupieram, že je prínosný... Ibaže Barabáš si svojou konštantnou kvalitou vytvoril očakávania, ktoré majú rastúcu tendenciu a táto snímka, naopak, budí dojem prešľapovania na tom istom mieste, a to aj napriek relatívne dlhej dobe s ohľadom na roky natáčania porovnávaných diel. Podobne ako u Hobbita vo vzťahu k Pánovi prsteňov je preto jej najväčším nedostatkom predošlá vysoko nastavená latka.

Skutočná sloboda vs. Kantov kategorický imperatív. Alebo o tom, ako sa človek žijúci len navonok dopracuje k skúsenosti seba samého ako individuálnej a neopakovateľnej existencie až voľbou vlastného života, a to voľbou odpútanou od všetkého konečného, ktorá eventuálne ústi do Kierkegaardovej slobody vzbudzujúcej obavu pred sebou samou. Dojem fundamentálne zložitej, avšak originálnej tematiky, je skrz Woodyho hravý rukopis servírovaný zľahka, navonok až plytko. Výsledok - pobavil, neurazil, žiaľ ani neudivil. "Remember, if you learn nothing else from me, you should learn that much of philosophy is verbal masturbation."