Lucjen

Ja mám tieto scifi nápady veľmi rada. Potenciál Andover je však už od začiatku utopený v doslova otravnej snahe rozosmiať diváka - drvivú väčšinu čase neúspešnej. Tie, ktoré padli na úrodnú pôdu pôsobili skôr ako zhoda náhod. Netvrdím, že sa má takýto príbeh brať smrteľne vážne, to vôbec nie, ale Perlman postráda akýkoľvek cit pre tú správnu mieru. V scénach, ktoré nie sú kŕčovité práve kvôli tejto snahe je to celkom fajn. Tak možno nabudúce to vyjde.

Drake Doremus sa opäť sústredí na vzťahy, city, emócie. Vsádza do sveta technického pokroku - takzvaný syntetickí ľudia sa stávajú čoraz dokonalejšími a hranica medzi nimi a ľuďmi je veľmi tenká. Vytvára, ako vždy, osobitú atmosféru - tentokrát je všetko snové, pomalé, omamné, aj vďaka hypnotizujúcej hudbe. Dokážu roboti cítiť? Zamilovať sa? Alebo je to iba veľmi reálne pôsobiacia substitúcia? Léa Seydoux je nádherná a svojím čarom dotvára celý film. Doremus však načrtol aj fascinujúcu paralelu ľudských citov, zúfalej túžby milovať. Vytvoria kvôli tomu drogu, ktorá má navodiť pocity prvej zamilovanosti. Po jej odznení zostáva iba prázdnota - túto dejovú líniu však nedoťahuje dokonca, je skôr pozadím celého príbehu. A tak mám znovu pocit, ako aj pri predošlých filmoch pána režiséra, že svoj potenciál stále ešte skrýva. Akoby ho nechcel ukázať svetu! A tak zostávam pri tesných troch hviezdičkách, i keď sa ma snažil presvedčiť aj mojou obľúbenou skupinou, ktorá tu zahrala rovno dvakrát.

Sú tu slabšie a silnejšie momenty, miestami to postavy preháňajú; inokedy tomu zas chýba vážná scéna, bez narušenia niečím vtipným. Má to chybičky, ktoré namiesto toho, aby rozhýbali vašu bránicu tak rozhýbu akurát vašu hlavu sprava doľava, že čo to má byť? Lenže tí Indovia a ich (takmer nebadateľný!) prízvuk sú mi takí sympatickí, že ma to nedokáže iritovať, akoby tomu bolo napríklad pri Američanoch. Keď si to všetko sčítam a odčítam, tak mi čas jednoducho ubehol a väčšinu času som sa bavila.

Náhodne som tento film prepla v televízii a poľština ma zaujala natoľko, že som sa zapozerala. Meno Lech Walesa mi bolo doteraz neznáme, ale po malej prednáške od otca a wikipédie som sa zorientovala. Nemôžem posúdiť, nakoľko sa tvorcovia držali pravdy a kde si čo prikrášlili, ale mňa si získali. Andrzej Wajda vykresľuje revolucionára veľmi triezvo; poľský hrdina má svoje chyby a sú tu jasne vykreslené - to je niečo, čo chýbalo tohtoročnému Dubčekovi ako soľ. Celú atmosféru dotvára veľmi osobitý soundtrack. Ak by som nemala iba chváliť, tak môžem poznamenať maximálne to, že snímok sa spolieha na to, že niečo už o Poľsku viete - ak vás to teda predsa len zaujíma a dáte si tú námahu vygúgliť si meno Lech Walesa, film si užijete. Za mňa veľká spokojnosť.

O Einarovi Wegenerovi som počula prvýkrát a to bola spolu s príbehom jedna veľká výhoda Toma Hoopera. Neznámy, silný príbeh je polovicou úspechu. Tou druhou je Eddie Redmayne - akokoľvek zle sa mi na tohto chlapca pozerá, ženu uväznenú v mužskom tele zahral famózne. Definitívne sa mi to potvrdilo v momente, keď som o hlavnej postave začala premýšľať v ženskom rode. Nádherný vizuál je bohužiaľ na úkor emócií a Gerdy; žena, ktorá bola v príbehu nemenej významná a predsa dostala naozaj minimálny priestor. A tak len krútim hlavou, že prečo vznikol iba skvelý film, keď mohol byť nezabudnuteľný. Slabšie štyri hviezdičky, Redmaynovi to dlžím za tú moju nechuť voči nemu.

Od Vianoc sme si s kamarátkou hovorili, že na toto určite pôjdeme do kina. Vychystali sme sa na jedno z posledných premietaní a bohužiaľ, ešte predtým sme zašli do obchodov, že veď na chvíľku ... a tak som Love, Simon videla až teraz, doma (ale hlavne že mám nové oblečenie ...). A nakoniec to bolo aj lepšie - pretože toto je presne ten film, ku ktorému si sadnete jeden pekný víkendový večer a oddýchnete si. Ale nie tak, že by ste museli úplne vypnúť - toto nie je hlúpa komédia, z ktorej sa cítite každú sekundu trápne (takých momentov bolo naozaj minimum). V ten správny moment zahrá na vážnu strunu a v správny moment sa zas vráti k svojej pozitívnosti. Feel-good film ako sa patrí. Dúfam, že Nicka Robinsona nevidím poslednýkrát a rovnako dúfam, že Katherine Langford nebude hrať iba nešťastne zamilované študentky, inak sa z tej škatuľky už nikdy nedostane. PS: Prečo v skoro každej tínedžerskej komédii sú rodičia tak strašne "cool", moderní a majú sexuálne narážky? To v hollywoode neexistuje iný typ rodičov?

Mám taký pomyselný zoznam filmov, ktorým sa vyhýbam, i keď sú označované za kultové a vychvaľované do nebies. Vlasy v ňom patrili na jedno z prvých miest. Dôvodom môjho odporu bola kombinácia hippies a muzikálu samotného. No niečo mi hovorilo, že na veľkom plátne by som si to predsa len nemala nechať ujsť a vďakabohu za moju skvelú intuíciu! Deti kvetín si ma získali od prvej sekundy. Tá energia v každej scéne bola nezastaviteľná. ... mala som tu napísaných niekoľko ďalších riadkov o tom, čo všetko je skvelé, ale iba by som sa tu opakovala. Stačí povedať, že Vlasy majú úplne všetko a že som ich rozhodne nevidela naposledy. Záverečná pieseň mi definitívne zobrala slová z úst. Neuveriteľné a zároveň smutné, že posolstvo filmu je stále aktuálne.

Toto presne ja môžem ... krátka stopáž, pretože film viac nepotrebuje. Za celých 85 minút sa objavia iba traja herci, pretože viac ich nie je treba. Jim s Amandou si vás získajú svojou nenútenosťou a predovšetkým uveriteľnosťou. Umelecký nádych Blue Jay neskutočne svedčí, pretože sa tu s ním nepreháňa. Menej je vždy viac.

Opäť raz vyhráva forma nad obsahom; každý záber je do detailu premyslený. Situácie, v ktorých fotografie Jamesa Deana vznikli pred kamerou akoby naozaj ožili. Je to však na úkor čohokoľvek iného - o Jimmovi toho veľa neviem a po pozretí sa to nijak výrazne nezmenilo. DeHaan tu bol trochu nemastný-neslaný, i keď o skutočnom Deanovi toho viem naozaj pramálo a tak nemôžem posúdiť kvalitu jeho samotného stvárnenia. Pattinson ho tu tentokrát zatienil. Keď sa chopí zmysluplných postáv, obzvlášť tých strápených a stratených (má na to ksicht), vie byť skvelý. Škoda samotnej dejovej línie, ktorá film sťahuje nižšie, než by si zaslúžil.

Veď áno... vyzerá to veľmi pekne, má to veľmi peknú hudbu a veľmi pekné herecké výkony. Ale ja som si tento film nepustila pretože som chcela vidieť niečo pekné! Čakala som nervy drásajúcu drámu, strhujúce momenty medzi Streep a Hanksom, vybičované emócie. NIČ. Nič z toho sa nekonalo a ja sa z toho horkého sklamania ešte stále spamätávam. Akoby sa Spielberg spoliehal na samotné posolstvo príbehu a zástup výborných hercov. Všetok jeho cit pre očarujúcu sentimenálnosť, preňho tak typickú, si ušetril do Ready Player One. Vo svetle aktuálnych udalostí na Slovensku ma ešte viac mrzí, ako málo úderný The Post je ... mal všetky predpoklady na pravý opak. Nižšie s hodnotením ísť nemôžem, pretože remeslo to kvalitná je, ale ... ten premrhaný potenciál ... nechcem na to už ani myslieť. Pokúsim sa naň zabudnúť a budem si pripomínať iba tie veľmi pekné veci ...