Lucjen

Údajne najhoršiemu filmu všetkých dôb som sa zďaleka vyhýbala, ale keď James Franco prišiel s The Disaster Artist, navnadil ma a zatla som zuby, že tých 99 minút zvládnem! A... neverím, že to píšem, ale ja som sa naozaj bavila. Splnilo to všetky očakávania hrôzostrašnosti a odpadovosti, ale ja som bola zvedavá na každú ďalšiu absurdnú scénu a hlášku... Neskutočne ťažko sa mi hodnotí ... strieľa sa tu odpadmi aj piatimi hviezdičkami. The Room sa naozaj nedá jasne definovať, buď vás Tommy neskutočne vytočí alebo kráľovsky pobaví. Ak ste si niekedy pozreli Esmeraldu či inú podobnú telenovelu a potajomky ste sa na nej bavili, skúste. Ak nie, zrejme je to zbytočný pokus. A ja som sa teraz vlastne priznala, že ma kedysi nejaká telenovela bavila .. no čo už... Aj k tomuto ma Tommy okrem smiechu donútil... Ale k hodnoteniu sa neodhodlám.

Môj názor na Woodyho prešiel mnohými fázami - voľakedy bolo pre mňa jeho meno jasným znamením film nepozerať, po Jazmíniných slzách som sa zamilovala do jeho dialógov a silných ústredných postáv a na každý jeho ďalší výtvor som nesmierne zvedavá... ale od Café Society sa môj vzťah k nemu dostáva na bod mrazu. Wonder Wheel nie je stratou času, to zas nie, ale ak sa rozhodnete príbeh na Coney Islande vynechať, o nič neprídete. Herecké obsadenie je viac než príjemné; Winsletka ako hysterická dáma na prahu štyridsiatky exceluje - ale Allen voľakedy vedel ponúknuť oveľa viac ako jednu skvelú postavu. Tu nenájdete jeho sarkastické chytré dialógy, ani nejakú ohromnú pointu na záver. Woody sa na staré kolená necháva unášať na samotnom plynutí deja a rozprávkovosti. Je to pekné, milé a oddychové, ale filmy tohto pána režiséra vyhľadávam kvôli niečomu inému.

Viem si úplne predstaviť, ako sa pri tomto niektorí netrpezlivo pozerali na hodiny, mrvili sa, obzerali sa. Pretože veď sa tu, sakra nič nedeje a je to hrozná "indie" nuda. Columbus je svojský. Buď ho budete za to pomalé plynutie neznášať, nebude vás baviť dôraz na architektúru, vzťah dvoch úplne odlišných ľudí vám bude ukradnutý. Možno ho ani nedopozeráte. Alebo naopak; zamilujete sa do každého jedného záberu a stavby a budete čakať na každý ďalší dialóg medzi atypickým párom. Kogonada nehrá na príbeh, na napätie a ani na moment prekvapenia. Toto je čistá láska ku kamere, slovu a pocitom samotným. A samozrejme - k architektúre. Asi nemusím vysvetľovať, ako to bolo so mnou...

Nešťastnou zhodou náhod som bola 14. februára odkázaná na program v televízii a tak som sa dostala k tomuto špeciálnemu vysielaniu na Valentína. Je to plné gýčových momentov, ktoré len veľmi sťažka striedajú tie úsmevné a ten slovenský dabing tomu naozaj nepridal, bohužiaľ. Kto s kým šťastne skončí, na to prídete ešte pred prvou reklamou (a to je čo povedať, pretože TV JOJ nimi naozaj nešetrí) a nejakého originálneho momentu sa nedočkáte. Tak ani zbytočne nehľadajte a radšej si užite nádhernú časť Kalifornie, krásne ženy a sexy Brosnana. Ako ten chlap môže v šesťdesiatke vyzerať takto, to mi hlava naozaj neberie, ale vôbec sa teda nesťažujem!

Môj názor je podobný samotnej zápletke. Zmätok. Príbeh sa tak zamotá, že mu ani nemôžete vyčítať logickosť či nelogickosť, pretože sa v priebehu rozhodne stratíte. A ten, kto tvrdí, že nie, je obyčajný klamár! Pán režisér brilantne pracuje s atmosférou a nejedenkrát sa pohral s mojím tepom srdca. Nejde mi to ani tak do hlavy, ako postavám vo filme, pretože dej má medzery a záver vyšumí do prázdna (čo je veľká škoda), ale to napätie tu neskutočne dobre funguje. A potom je tu tá roztrasená kamera, ktorá mi vypaľovala oči a má na svedomí chýbajúcu 4 hviezdičku. Na jednej strane ňou tvorcovia dosiahli nádych autentickosti, na druhej mnohé scény naopak degradovala. Alebo som iba ja rozmaznaná blockbustermi s dokonalými kamerami; na druhej strane mnohé z tých blockbusterov nedokázali na veľkom priestore to, čo dokázal Byrkit v jednom dome - absolútnu nepredvídateľnosť.

Od Jo Nesba som zatiaľ nič nečítala, a veru Alfredson ma do kníhkupectva veľmi nepostrčil. Snehuliak je plný hviezdnych mien, obzvlášť pri Fassbenderovi moje srdce pišťalo, ale pri ňom to aj s pišťaním končí. Dej sa rozvíja veľmi, veľmi pomaličky, ale to by nevadilo, keby medzery v ňom dopĺňala tá pravá severská atmosféra. Ale sever tento film nevidel ani z diaľky (i keď tam bol údajne natáčaný) a má to asi taký efekt, ako majú na Slovensku zmrzlinové stánky s názvom "pravá balkánska zmrzlina". Najhoršie je, že ho ani nemám za čo iné okrem mdlosti poriadne skritizovať, pretože herci hrali výborne, len nemali veľa príležitostí - obzvlášť nevyužitie J. K. Simmonsa je podľa mňa totálny zločin. A ešte sa mi pán režisér vysmeje do tváre, keď na mňa z ničoho nič v závere vyskočí posledných pätnásť minút, aby mi ukázal, že pozná podstatu slova napätia! A tak s nevôľou dávam tri hviezdičky.

Dokument o jednej z najpopulárnejších britských skupín som si pozrela ako takmer úplný neznalec - akokoľvek hlúpo to bude znieť, chcela som sa dozvedieť niečo o vzniku piesne Wonderwall. A o necelý rok tu sedím a bojujem s tým, aby som napísala objektívny komentár o tomto dokumente, ktorý som si pozrela druhýkrát, ale zrejme sa mi to aj tak nepodarí, takže ako by povedali Gallagherovci: fuck it. Do týchto dvoch svojských bratov, ktorí sa nerozprávali niekoľko rokov, som sa zamilovala asi na sté počutie, no za to poriadne. Nesúhlasím s ich názormi ani s ich hodnotami - ale ani jedno z toho nezastrie fakt, že jeden z nich patrí k najlepším spevákom a druhý k textárom. No aby som povedala niečo aj k Whitecrossovmu dielu - Supersonic je veľmi atmosfericky spracovaný, miestami na úkor prehľadnosti, ale práve za tú sálajúcu atmosféru 90. rokov mu to odpustím. Škoda, že režisér nepochopiteľne nespomenul ani slovko o osude skupiny po roku 2000... Prečo, to už asi nezistím. Pustite si Supersonic aj v prípade, že fanúšikom nie ste; Liam a Noel vás za 122 minút stiahnu na svoju stranu. :)

Tak som si po dopozeraní ihneď musela zistiť, či je Yorgos Lanthimos ženatý. A na moje počudovanie - je! Minimálne po tomto zážitku by som sa na mieste jeho ženy pekelne bála. Čakám, kedy sa dočítam buď o nejakej vražde či minimálne úteku pani Lanthimosovej od manžela ... Bizarnosť je obľúbené slovo pána režiséra a až doposiaľ s ním u mňa nemal veľký úspech. Tentokrát ale trafil klinec po hlavičke. Narozdiel od The Lobster má Posvätný jeleň spoľahlivo stúpajúce napätie a zmysluplnú ideu a i keď nedisponuje takými vyšperkovanými scénami ako Kynodontas, oproti obom má v jednom neprekonateľne navrch: doslova uhrančivé postavy. Tentokrát tu nie sú iba nejakými objektmi, prostredníctvom ktorých Yorgos realizuje svoje úchylné, psychopatické predstavy - postavy samé o sebe nimi sú. Viac ako polovicu úspechu mu zaručili herci - Colin Farrell, Nicole Kidman, aj deti. Všetko umocňuje nepríjemná, úzkostlivá zmes hudby, či skôr zvukov. No a esom v rukáve bol pre mňa nie veľmi známy Barry Keoghan. Z toho mi bolo neskutočne zle a to je v Lanthimosovej tvorbe pochvala toho najväčšieho rázu.

Ja teda nemám kamarátov, ale na film, ktorý získal Zlatý glóbus som išla v spoločnosti troch ľudí. A takmer všetci sme vyšli s úplne rozdielnymi pocitmi. Jedna z nás sa bála a tvrdila, že večer nezaspí, druhá sa tvárila pekne nahnevane, že to vôbec nebolo dobré a dvaja sme boli spokojní. Toľko ku kontroverznosti McDonaghovehej krimi drámy. Režisér nejde po overenej, vyšliapanej cestičke a i keď sú tu rozhodne momenty, ktoré sa dajú predpovedať, vždy prišiel scenár včas s niečím, čo mi vyrazilo dych. Sarkazmus, ironický a čierny humor sa veľmi zvláštne prepletajú s vraždou na pozadí a neviem si úplne vysvetliť, ako je možné, že to funguje, ale funguje to. Spoiler→ Na scénu, kde sa chlap odstrelí úplne plynule nadviaže scéna s Rockwellom, ktorý má slúchadlá v ušiach a pospevuje si. ←Spoiler Ale humorná stránka tejto drámy je iba jedna z mnohých. Toto dielo ma neskutočne veľa vrstiev a jediná jeho chyba je snáď to, že neboli všetky dostatočne vyvážené, rozvinuté a tak je koniec, napriek jeho elegantnosti, nekonzistentný. Ale k čomu nemám ani jednu jedinú výčitku, sú všetky postavy a ich charaktery v malom mestečku. Každá niečo skrýva a McDonagh sa prostredníctvom ich osudov s divákom hrá. Nedozviete sa o nich málo, ale nedozviete sa ani všetko. Z hercov, i keď boli všetci výborní, je pre mňa najväčší génius Sam Rockwell v podobe mamičkinho maznáčika. Myslím, že je ten najsprávnejší čas povedať, že ja som vždy tvrdila, že je to proste pán herec! Ale nedajte sa zmiasť, i keď sa Tri billboardy kúsok za Ebbingom nechávajú uniesť rôznymi smermi, sú podivné, bláznivé a nekorektné (pravda, niekedy to je trošku na silu, ale nemám problém im to odpustiť), stále je tu ten temný nádych, pretože aj napriek všetkému je ústrednou postavou utrápená matka túžiaca po spravodlivosti. Počas toho čo sa budete smiať vám bude zároveň liezť mráz po chrbte...

Rivali presedlali z áut na tenisový kurt. Borg/McEnroe má veľmi podobný, príťažlivý vizuál a pár paralel by sa našlo aj v samotnom príbehu. No rozhodne tým nechcem tento životopis posudzovať ako nejakú napodobeninu či klon filmu, ktorý bol v roku 2013 okato prehliadnutý oscarmi. Metzov debut má svoj svet dobre vystavaný. Je tu v podstate všetko: charizmatické postavy (len neviem posúdiť, aký podiel na tom mali skutočné osobnosti a aký herci...), spád, silné momenty, vyváženú dejovú líniu (dobre, zrejme sa režisérovi trošku viac zapáčil Borg) a hlavne vyvrcholenie, na ktoré sa film pripravuje v podstate celý čas; je naozaj vyvrcholením, žiadna nafúknutá bublina. Dostatočným dôkazom je snáď to, že som bola napätá aj keď som výsledok veľkého tenisového boja vedela. Nakoľko boli fakty komerčne prikrášlené, to netuším. Nech už je to akokoľvek, ja som to Metzovi uverila. ...o kvalitách LaBeoufa viem, ale Sverrir Gudnason - tak to je pre mňa veľký objav... dúfam, že ho nevidím naposledy!