Lucjen

V dejinách radšej spomíname, alebo sa učíme o sviečkovej manifestácii a štrngajúcich kľúčoch... konečne sa niekto rozhodol vrátiť sa v histórii ešte o kúsok ďalej, k udalostiam ktoré boli nemenej významné. Mám trochu problém oddeliť moju vďačnosť a uznanie, že tento film vôbec vznikol a jeho samotné spracovanie - pretože, bohužiaľ, rozhodne nie sú na jednej úrovni. Halama zvolil veľmi zaujímavý, neopozeraný strih: prelínanie hraných scén s archívnymi zábermi funguje vrámci lepšej predstavivosti na jednotku. No dokumentárny nádych sa zároveň bije s komorným poňatím, obzvlášť v druhej polovici, kedy sa celá pozornosť upriami na Dubčekovo rozhodovanie. Nehovoriac o niekoľko ťažko premárnených šancí na vytvorenie hutnej, ťaživej atmosféry. Momenty, kedy boli využité, patria k tomu najlepšiemu z filmu. A čo si vážim ešte viac, je pozornosť, ktorú tvorcovia venovali Kriegelovi, pretože to je podľa dostupných informácii hrdina v Dubčekovom tieni... No nemôžem prehliadnuť, že sa táto téma nedala spraviť oveľa údernejšie a emotívnejšie. Škoda, rovnako ako to, že sa nás v kine stretlo asi 15 a z toho bola väčšina pamätníci doby, nie ich potomkovia. PS: ...ja si to jednoducho neodpustím, pani Radeva s jej (ne)herectvom by mala zostať pri Ordinácii v ružovej záhrade, tým duplom, že už sa tento seriál nevysiela...

Tak tento film odhalil moju rozdvojenú osobnosť. Jedna moja časť s prilepenými očami na obrazovke slintala nad vizuálom a celkovou formou. Strihy, krehké scény striedajúce brutalitu, hudba ktorá do takýchto filmov jednoducho patrí. Zhodou okolností som pozerala so sluchatkami v ušiach, čo sa stáva asi tak často ako ..... nič, nenapadá mi prirovnanie, každopádne táto náhoda neskutočne umocnila špecifickú atmosféru. A potom je tu moja druhá polovica, ktorá si veľmi jasne uvedomuje, že čo tu naozaj nikdy nebolo, je jasná myšlienka, odkaz. Na to by som si mohla protirečiť, že nemusím všade hľadať nejaký blbý odkaz. Ale... práve ten tu chýba na to, aby ste si po niekoľkých dňoch spomenuli aj na niečo iné, než uhrančivého (zahryznem si do jazyka, aby som tu nevypisovala ďalších milión superlatív) Joaquina. Režisérka sa pri tom krásnom obale a samej tajomnosti zabudla venovať tomu pod tým - obrala sa tak o možnosť vryť sa do pamäte... Neviem čo s tým a tak mi zostávajú iba rozpačité, ničnehovoriace tri hviezdičky.

Po slávnom Podraze som bola zvedavá, aký úspech to vlastne chcel G. R. Hill zopakovať a zároveň si môžem vyškrtnúť zo svojho neexistujúceho zoznamu kultoviek ďalšiu, ktorá ma dlho míňala. Newman a Redford, na ktorých opäť všetko stojí, ma ako slávni banditi Západu (a Bolívie...) bavili oveľa viac. Na druhej strane na zápletku dvoch podvodníkov sa dej nechytá. Toto rozhodne nie je typický western. Príbeh je rozťahaný, Butch a Sundance vás skôr rozosmejú, než prekvapia. Milovníci klasického westernu (ak sú vôbec nejakí, ktorí to ešte nevideli) možno nebudú spokojní . Som milovník všeličoho, ale práve westernov akýchkoľvek, či už tradičných alebo netradičných, som videla pramálo a presne toľko o nich aj viem, takže ja som veľmi spokojná. Na týchto dvoch frajerov budem ešte dlho myslieť. A ten záver? Takých viac, prosím!

Hneď v prvých minútach naberie Veľká hra neskutočné tempo vďaka strihu a kamere. Stopáž vyzerá desivo a je predzvesťou hluchých momentov; no iba klamlivou, pretože verte mi alebo nie, nevyskytol sa tu ani jeden. Samotný poker ma tiež nedonútil kontrolovať hodiny a to som teda nerozumela významu ani jedného slova ako "rieka", "plný dom" a pod. To, že pán režisér je majster dialógov, to som už vedela a iba mi to potvrdil. Jediné, čo Mollinej hre chýbalo bolo niečo navyše. Niečo odzbrojujúce a i keď sa o to starnúci Kevin Costner veľmi snažil na lavičke v najsilnejšej scéne filmu, akosi ... to nebolo presne ono. A možno len hľadám aj tie najmenšie chybičky pretože laťku tu Sorkin nastavil v úvode neskutočne vysoko a finále sa naň nevyškriabalo. A ešte niečo - ak po tomto výkone ešte niekomu príde Jessica Chastain otravná, nesympatická, či onaká... tak je to iba nejaký zaujatý idiot, pretože to, čo tu tá žena predviedla bolo na oscara. PS: neverím, že sa mužská časť divákov dokázala pozerať tejto dáme do očí. ;)

SPOILERY; I keď si nie som istá, že v takomto type filmu niečo také naozaj existuje. > Čo si budeme hovoriť, nijak sa tu nevybočuje z koľají. Na konci vás nezaskočí obrovský zvrat, vlastne ani len malý. Zmätená Keira skončí s tým krajším (zaskočený teda môžete byť iba ak máte divný vkus). K príbehu sa ani netreba nejako zvláštne vyjadrovať - vytvára nejakú zápletku, nenudí, má celkom dobrú myšlienku, i keď sa jej nijak hlbšie nevenuje. No jeho hlavnou úlohou je hlavne dať priestor hercom; zas a opäť všetko stojí na nich a ja s tým vôbec nemám problém. Absencia akejkoľvek originality by sa samozrejme dala vyčítať ... ale mne sa nechce. Ako to už pri týchto filmoch býva - či budete spokojní, alebo nie závisí predovšetkým od vašich očakávaní. A tie snáď nemôžu prekračovať hranice žánru romantická komédia. V tomto ponímaní je Laggies neskutočne príjemnou oddychovkou s nadpriemernými hercami a to bolo dnes večer presne to, čo som chcela. :)

Film Ildikó Enyedi presne zodpovedá svojmu názvu - je o krehkosti, zraniteľnosti, potrebe. Jednoducho - o tele a duši. Už som viackrát spomínala, že takýchto citlivých príbehov pribúda. To však Testről és lélekről neuberá na jedinečnosti. Miestami som sa za oboch hrdinov cítila trápne - za ich strnulosť, hanblivosť .. Viackrát ma tí dvaja rozosmiali. No vo výsledku som im hlavne úzkostlivo držala palce ... aby sa ich nádherné sny stali ich realitou. Možno majú Maďari krivé nohy, hnusné malinké kone ... ale s emóciami to sakra vedia, tak sa na to pripravte.

Ďalšie melancholické hľadanie seba samého. Takýchto stratených postáv je vo filmovom svete neúrekom, hlavne v poslednej dobe; to však Sidneymu nezabránilo v tom, aby ma vtiahol do seba a donútil stratiť sa s ním. Ako je tu už viackrát spomenuté, je to niečo medzi Charliem a jeho tajomstvami, 13 Reasons Why a (veľmi) vzdialene na mňa dýchla aj atmosféra môjho milovaného Úteku do divočiny... Ale aby ste ma nepochopili zle, toto nie je žiadna kópia vyššie uvedených. Shawn Christensen iba veľmi efektívne využíva ich najlepšie prvky a pridáva aj niečo svoje; vzniká tak niečo temnejšie než Charlie, depresívnejšie než 13 Reasons Why, no zároveň je to prostý a trpký príbeh o láske. Na Zmiznutie Sidneyho Halla musíte mať náladu, nepomýlte si ho s feel-good filmami. Ja som sa s ňou o malý kúsok sekla a tak dávam "iba" 4* a netrpezlivo čakám na ďalšie Lermanove úlohy, pretože ten chalan nemá chybu.

Opäť raz o dieťati a rodičoch, ktorí sa nimi nemali stať... Nie tak desivé a intenzívne ako Aurore či Americký zločin, režisérom tu nehrá do karát prvok násilia; no svoju silu to má, predovšetkým kvôli autentickej atmosfére a hereckým výkonom. Celý film stojí na tej najmenšej na scéne - Onata Aprile je skvelá. Nerozčúlite sa tak ako pri dvoch spomínaných snímkoch, no tento príbeh o sebeckosti a (ne)láske vás nenechá chladnými... Nakoniec Maisie naozaj vedela, čo bude pre ňu najlepšie. PS: Skarsgård by sa namiesto hojdania na lianach mal radšej sústrediť na podobné úlohy, ani som doteraz nevedela, že môže byť taký očarujúci.

O tom, na čo sa stále poukazuje; že peniaze kazia charakter a vraj vám šťastie nekúpia. Sú tu jasne vykreslené postavy, príbeh samotný sa tiež nesnaží nijako šokovať - ani to nie je potrebné. Poklad na Sierra Madre je pre mňa synonymom nedeľného poobedia, kedy takéto filmy zvyknú televízie vysielať... s kávou, zákuskom (ak práve nedržíte diétu) sa dá pri tomto dobrodružstve pekne oddýchnuť. A ku koncu vás Humphrey možno predsa len prekvapí... mňa teda v podobe bezočivého Dobbsa bavil omnoho viac ako džentlmen v obleku... :)

Veľmi príťažlivý námet, ktorý ma lákal aj na návštevu kina. Tú som nakoniec nezrealizovala a po pozretí ma to (našťastie?) veľmi nemrzí. Všetko je veľmi príjemné, ľahké, rozhodne si vo svete malých človiečikov oddýchnete. Je tu pár naozaj skvelých momentov; vtipných aj vážnych, samotná myšlienka zániku a zachovania ľudstva je fajn. Ale potom niekde v pozadí je ten naopak nepríjemný pocit - že táto myšlienka ponúkala oveľa viac možností, ktoré sa niekam úplne vytratili. Mattíka mám predsa len radšej strateného, keď potrebuje zachrániť než v roli toho záchrancu. Ale jedno by ma zaujímalo... či by ma vôbec museli zmenšiť, aby som sa dostala do Leisurelandu...