MikO_NR_1909

Vysoko inovatívne, modernistické, expresívne. Tokyo Drifter je typickým novovlnistickým filmom svojej doby, spravidla s väčšinou jeho atribútov. V deji som sa pochopiteľne strácal, takisto kauzality a dôraz na celkovú schému mi nemálo unikal, za dôležitú vec som považoval predovšetkým silu okamihu a technické kvality. Brandead to Kill mi ale prišiel atmosferickejší, viac ma vtiahol do svojho sveta a videl som ho deň pred Suzukiho smrťou, tak ma táto tragická udalosť určitým spôsobom zasiahla o niečo viacej.

Veľmi príjemne fungujúca chémia medzi Woodsovou postavou a kolegami z vyšetrovačiek a takou tou hermetickou uzavretosťou sa pred nimi. Poliš má teda veľmi zbehlé, inteligentné a poctivo budované tempo, vsádza na detaily a dáva vyniknúť postupným priechodom akcie miesto zbrklých reakcií či jednoduchších vysvetlení kriminálnych prípadov, ale zároveň nedisponuje dákou výraznou pointou. A nielen ňou. Vo svojich dedukciách postupne stráca i Hopkins akýsi moment prekvapenia a záver je tak trocha polopatisticky poňatý. Zopár hlášok a zručná práca s rečou tela na takú tú modistickú stagnáciu skrátka nevyzrejú.

Pochopiteľne sa Annaudovým prístupom na vec redukuje symbolické hľadisko i poetický Ecov jazyk, ale, nech už by sa do tohto pustil kdekto, bol by skrátka donútený vypustiť všetky tie vedľajšie a obohacujúce pasáže, ktorými je Meno ruže tak povestné. Film ako taký je teda nalinkovaný len detektívnou časťou príbehu z temného stredoveku, a ak mám vychádzať len z tejto jednoduchej premisy, tak je vyskladaný na výborných základoch a na istom revizionistickom princípe. Kto mal však veľké oči, alebo je milovník Ecovej postmodernej reči, musel byť náležite sklamaný. Alebo aspoň minimálne sčasti znechutení a tomuto som sa snažil vyhnúť.

Vágnejšie žvásty o tom, čo je správne a ako sa majú riešiť nadbytočné problémy (aj kilá) v praxi. Samozrejme ladené pre ženskejšie a prostoduchšie publikum. Zato, že ide o televízny počin, tak dám s odretými ušami tie 2*.

Výstavná skriňa fanúšikov ázijských bojových umení, kultu Brucea Leeho, znamenitých čísiel a tuctu klišé. Prakticky podobne konštelované ako Cesta draka, rozdiel je možno vo výbere lokality, ale mentalita filmu je so spomínaným súputníkom veľmi podobná. Až záver (tentokrát v hre na život a na smrť so zrkadlovým efektom) to tradične zachraňuje, lenže ani ten nie je bohvieako originálny (Dáma zo Šanghaja), takže hodnotím už žiaľ s väčším odstupom a bez citovej nadväznosti. P.S.: Fascinuje ma, ako úzka skupinka pracantov telocviční sa oblečie do civilu a rieši všetky svoje problémy týmto spôsobom :)).

"A jste si jistej, že vám to otisknou?" Tri dni Kondora je vskutku veľmi svojráznou a odvážnou štúdiou prostredia ochranných zložiek štátnej bezpečnosti, ktorá miesto podvolného morálneho kréda si zabezpečuje na svoj vplyv pochybné metódy. Ako by povedali súdruhovia: horší než nepriateľ je nepriateľ vo vlastných radoch. Turnerova profesia je však spojená s literárnou vedou (i keď ono je to dosť abstraktné pole na tak nedopovedané konzekvencie istých súvislostí nato, aby sme si to hneď spojili do konkrétnych prípadov a toho, prečo na neho CIA a profesionálny zabijak poľujú). Skrátka mementom filmu je hlavne zrkadlové porovnávanie s praktickým chodom a mystériou práce za hranou a nemožnosťou regulovane kontrolovať infiltráciu pri odstraňovaní nepohodlných osôb, a nech to vyzerá akokoľvek neuveriteľne, tie paralely majú a mali pri zahladzovaní prípadov reálny prazáklad. Čo sa týka technických atribútov, Bournova krvná skupina fanúšikov bude zrejme sklamaná, Pollack vsádza na vnútrozáberovú fragmentáciu okolnej statiky a prítmo analyzuje civilnú pochodeň pri stelesňovaní prechodného strachu a zároveň vsúva do deja dramatickú rovinu, ktorá onú honbu dôsledne predlžuje. A Faye Dunaway, nakoľko môže byť jej postava prakticky nepodstatná, je to práve jej bohatá herecká poloha a reč tela, aby logicky vnorila do Redfordových starostí i ďalší aspekt sexuálnych túžob, zatiaľ čo on obozretne pranieruje nad absolútnou nedôverou okolia. Niet sa mu pritom čo čudovať!

Veľmi nevýrazný a neautonómny animák, ktorý prakticky redukuje originálnosť deja na zhmotnenie hlučných gagov a coolových riešení situácií a neprináša nič nového. Život chrobáka bol v tomto ohľade niekde úplne inde a Mravec Z využil lepšie dabing slávnych komikov, bol inteligentnejšie napísaný a nesnažil sa moralizovať enviromentálnymi dopadmi na životné prostredie v tak pokryteckej rovine. Nie príšerné, ale v konkurencii zvyšnej produkcie podpriemerné. Neodporúčam týmto kŕmiť malé deti, skôr si zapamätajú z deja onú neposlušnosť, než by si po čase vybavili tie zušľachtilejšie ciele morálnych posolstiev, ktoré sú tu skutočne naordinované z dákej nevyhnutnosti a vypočítavosti.

Psychológia udalostí a žičlivého entuziazmu presadzovania základných práv, slobôd a povinností sa v tomto Formanovom snímku vyníma na piedestál výslednej pointy filmu. Zároveň sa počas neustáleho rozkladu byrokratickej priepasti prepadá až do miest, kde jednotlivec pyká za svoje presvedčenie a hoci je nemorálne, nesprávne, ale zároveň slúži vyslovene k výdobytku vkusu a hodnotenia, a ktorý pozostáva z prostredia liberalizmu a tolerancie, na ktorej základoch americká spoločnosť viacmenej stojí je tak trochu i zdravým rešeršom diskusie miesto predsudkov. Nespočetne krát sa vo viacerých dimenziách tento ustanovujúci konflikt spriada do nesúladov a nepochopení a skutočne tlieskam za onú variabilitu a farebnosť uhlov pohľadov na ne. Ľud vs Larry Flynt je teda i výbornou štúdiou demokracie a jej rozpustených koreňov v praxi a filtrácie jej praktických ustanovizení prieč dennodennými problémami.

Moc príjemná rana istoty pre nás, fanúšikov inteligentnej zábavy, ktorá nás unúva vypustiť starosti a obklopovať sa abstraktnými krásami jedného z najkrajších miest na svete. Wilson sa vo Woodyho šlapajách týmto výkonom absolútne osvedčil. Samozrejme, nechýba tu filozofovanie nad banálnymi situáciami, resp. biografickými tajomstvami slávnych ľudí a ich prítomnosť je tu zavše preparovaná do komediálnej roviny. Múdra a hlášky sú takisto situačne mimoriadne vhodne nalinkované, hoc rozhodne nie nadčasové. Ako raz povedal John Malkovich, že tí najslávnejší režiséri filmových komédií (vrátane či vari na čele s W.Allenom) sa vo svojej metodológii a k dopracovaní komickosti nadrú a sú paradoxne vážny k postupnosti jej výslednej účinnosti. Tu som to cítil nadovšetko, ale ako divák sa tým nemusím nijak zaťažovať.

Zhýčkané obludnosti previazané v koláži sračiek a dementných narážok. Nuž, pre niekoho je i komédia vedou.