ancientone

Nebyť vopred, aspoň okrajovo, oboznámený s menom a dielom A. Jodorowskeho a pustiť si El Topa s očakávaním zážitku z výnimočného medzi bežnou westernovou produkciou by muselo byť bolestivé. V dobrom prípade vyústenia prekvapivé, úchvatné. Dielo nepochybne výnimočné a zároveň stojace samo, nie osamelé, skôr sebestačné, vymykajúce sa žánrovým mantinelom, z ktorých si robí akurát povrchový tenký kabátik................... Jodorovsky ponúka symbolickú púť, cestu človeka za spásou, hľadanie vykúpenia, spravodlivosti a boha, alebo autobiografickú šifru režiséra osobne (s prihliadnutím na obsadenie sa na post hlavnej postavy) možno alegóriu Krista, či niečo ďalšie, úplne iné, iba dobre fungujúci efekt je taktiež jednou z početných alternatív výkladu diela. Snímka rozpráva príbehy prostredníctvom obrazov sýtych na detaily a (nielen) náboženskú symboliku, často pripomenie tvorbu surrealistov (najmä) R. Magritta – kombinácie bežných objektov do nie bežných zátiší, zhlukov, či S. Dalího, napríklad pri vyobrazeniach spúšte po krvi preliatí pripomína tiež sériu obrazov P. Brueghela tematizujúcu 7 smrteľných hriechov, alebo H. Boscha počas dovolenky na divokom západe, Jodorovskeho vízie tancujú religiózne bizarný time-warp na hranici surreálna v rytme rôznorodej hudobnej zložky........................ Silnou stránkou je nevypočítateľnosť príbehu. Jazyk autora je v striedmom tempe zašifrovaný, ponúkajúci možnosť viacerých interpretácií, a ťažko zrozumiteľný, neustále vynáranie ďalších a ďalších symbolov, ponúka sa taktiež možnosť hlásajúca – všetko je to len pre efekt, iba umné poskladanie jednotlivých nápadov do zložitej a súdržnej konštrukcie podobenstva v žánrovom obalení. Ak, je toto správnou možnosťou, efekt sa podaril na výbornú, obzvlášť čo sa týka už spomenutej vizuálnej stránke búrajúcej hranice a smerujúcej až ku kultovosti . Zrozumiteľnosť dostáva miesto dobrého adepta na bod do vášnivej diskusie. V konečnom dôsledku, subjektívna interpretácia má vlohy na bytie atraktívnejšou než potenciálna „správna interpretácia“ El Topa........................ Výrazným motívom prestupujúcim naprieč celým dielom je rozklad a smrť – každá vražda je nasnímaná v štýle estetického excesu, kopa mŕtvych králikov, ukrižovaná koza, horda mrzákov utekajúca k „svetlu“, kde ich čaká poprava, obskúrnosťou vyplnená obrazotvornosť hrá prím, morbidita je jedinou explicitne sa vyjadrujúcou zložkou vo filme (tým pádom tiež najvýraznejšou), zároveň ďalším elementom pritakávajúcim mystickej, vo finálne kruto pesimistickej aure El Topa. Obsahovo ťažko determinovateľné, obrazovo úchvatné, v oboch smeroch excentrické. „Ikony sa nemaľujú. Ikony sa píšu.“ ....................... A Jodorovsky veru vie.

Film blúdiaci sám sebe, točiaci sa stále dokola po osi ohratej už v polovici stopáže. Dejová línia Samotárov svižne začína, ale postupne sa jej životaschopnosť vytráca a divákovi ostáva len rozťahaný a rozmazaný sled scén zo života v meste, farbisto vykresľujúceho osudy dvoch párov so zasiahnutím ďalších okrajových existencií, s deficitom potrebnej konzistentnosti - elementu, ktorý by dokázal udržať film po kope, zabránil by jeho postupnému rozpadu, či skôr roztopeniu. Nemôžem sa zbaviť dojmu, že snímka postupne začínala len donekonečna parafrázovať samú seba a s nešťastným úspechom pochovala svoj začiatočný sľubný, dostatočne lákavý výraz spočiatku svižne humornej tváre. Slepá ulička, kĺžuca sa po filmársky okázalom povrchu, prepadajúca obsahovej anorexii, ktorej nakoniec aj podľahne.

chvíľu to je vždy nesmierna sranda

PREČO

Kde sa stala chyba. Nvota premietol na plátno Pištankovské postavy, figúrky bežného života, najmä vyjazdenú vodárenskú kurvu Anču, saxofonistu Martina Juneca (neskôr Džjúneka) a ostatok osadenstva z novely MUZIKA. Film ako taký je vcelku podarený a nedalo by sa mu nič extra zazlievať, ak divák nie je silno zasiahnutý čítaním Pištankových próz. Tu sa stala chyba. Jazyk Pišťanka je výrazne odlišný od jazyku Nvotovho. Prvý udiera do očí surovosťou vykresľovania situácií a cynizmom, špecificky vyvinutým zmyslom pre sarkazmus, druhý sa topí v jemnosti a romantike, rád sa citovo zafarbuje (čo je jasne vidno už na farbách presakujúcich na plátne). Niečo také v konečno dôsledku reže zmysly, rezonuje, o túto disonanciu je ťažko maž záujem. Filmová MUZIKA je obalená v lacnej bavlnke, adaptácia, z ktorej skoro úplne vyšumela sila predlohy, jej genius loci sa stratil úplne, čo je na druhú stranu potešujúce, horšie som sa ako vidák cítil pri adaptácii RIVERS OF BABYLON. V hereckom obsadení sa točí bublina známych mien, za najhoršie obsadenú považujem Táňu Pauhofovú v roli Junecovej manželky - však tá postava úplne stratila svoj knižný "pizda-charakter", spravil z nej pomerne sympatickú postavičku- tento fragment spomínam hlavne preto, lebo vystihuje osud celého diela - zobrať, zafarbiť/prefarbiť -skaziť, okresať. Stále vravím o stratách - MUZIKA stratila čo mohla - to je výsledok Nvotovho autorstva.

Nájsť film odkazujúci na kultový obraz Granta Wooda nie je nič prekvapujúce, možno potešujúce, nanajvýš vyvolávajúce určitý stupeň zvedavosti, ktorý pri zisťovaní bližších informácií o snímke ostane determinovaný v najlepšom prípade na úrovni " očakávania uchádzajúcej žánrovky." Divák má čo do činenia s insitným svetom amerického hororového prúdu osemdesiatych rokov, založenom na subžánrových pilieroch "slasheru" a "stalkeru" s pokusom o zaujímavý ráz pomocou čerpania inšpirácie z diel už spomenutého G. Wooda. Potenciál zaujímavého elementu v žánrovom rámci je každopádne potenciálne prítomný, či sa naplní je pravdepodobné, zároveň stále otázne. Partia mladých uviazne na zdanlivom „konci sveta“, kde sa dostanú do rúk miestnych „čudákov“ v ich archaickom svete, s ktorými sa dostanú do konfliktu so samozrejmosťou prerastajúceho do násilných sfér. Ťažisko znie: jednoduchý, hororovo preexponovaný, súboj dobra so zlom, . ........................... Houghova "Americká Gotika" sa snaží vycucať silnú atmosféru zo sugestívneho prostredia a psychologického podtextu, ktorý celú dobu pôsobí ako nepodarená kostrbatá zlátanina, často krát sa stíha degradovať na zlý pokus o vtip prezentovaný slabými hercami a kolísavým výberom hudby, konanie postáv vyznieva toporne, až dementne. Za 85 minút dokázal scenár zabezpečiť prebytok hluchých miest, trápnych sekvencii a monotónneho postávania na mieste, deficit impulzívnosti a zaujatia diváka pôsobí ako účinné sedatívum. Sugestivita vo fabulácii znie v kontexte s American gothic ako neznáma hudba budúcnosti, snímka sa utopila v nezáživnosti produkujúcej, respektíve reprodukujúcej najbežnejšie kroky signifikantné pre „slasher/stalker“ , pričom sa ešte šmatle a utkýňa. Vzorec je dodržaný, no nenaplnený, o jeho prípadnej úprave, vylepšení, ozvláštnení nepadne ani zmienka. ....................... Z pozitív spomeniem jedine vcelku dobrú vizuálnu stránku, chválitebnú kameru, jej občasné zaujímavé uhly a dlhé prejazdy naprieč lesmi. Výber exteriérov taktiež poteší a ich využitie zaobstaráva pár svetlých miest v inak dosť bezduchom pokuse o horor, monotónne zapadajúcom do žánrového podpriemeru ponúkajúceho obsahové, zle spracované, klišé v nie úplne pokašlanej vizuálnej forme. Motívy Woodovho obrazu sa objavujú veľmi jemne, jeho špecifická atmosféra sa do filmu nedostala, čiže to najdôležitejšie chýba - je iba ľahko načrtnuté, nevyužité. ............................. American Gothic je zlátanina, nevýrazný 80s horor vyznievajúci do prázdna s povrchným kúskom "americkej gotiky".

Rozklad kamarátskych vzťahov, následok materialistickej posadnutosti. Jednoduchá myšlienka, bravúrne natočená. Skvelý film, dynamický a poctivo sugestívny v priestoroch izby, ktorá sa podobá na interiéry z van Goghových obrazov, či hororovo štylizovaných lesoch - to je celé.

mystická extáza plná moru

Ako také éterické zasnenie sa niekde pod povrchom veľkomesta, niekde v jednom z jeho mnoha stredov. Voľné nadviazanie na CHUNGKING EXPRESS v ničom nezaostáva za svojím "predchodcom", ponára sa do farebne bohatej štylistiky, ktorá je pre Wongove filmy signifikantná, vizuálne nesmierne bohatá práca, lepšie je použiť rovno výraz hra, s kamerou, živelné tance teplých, expresívnych farieb v tmavých prostrediach podchodov, zdanlivo nekonečných tunelov a malých občerstvení či ešte menších izieb, veľmi éterický kolorit, v ňom sa odohráva bohato rozvetvený scenár spájajúci dve dejové línie, zdanlivo nespojiteľné v rýchlom chaose, rôzne prekrúcajúci a premýšľajúci dianie na plátne, ojedinelá (kon)fabulácia. Celá snímka ťaží z hľadania a vytvárania nie bežného (miestami hraničiaceho s príjemne absurdným) v bežnom prostredí s bežnými ľudmi, jednoznačne sa jej to darí. Vytvára "nákazlivé" postavy, tie sa nám na plátne otvárajú vo svojich monológoch, vytvárajú si s nami blízky vzťah, darí sa "prekročiť" hranice" plátna (obrazovky - nech som úprimnejší a menej patetický, hehe). Ich životné prostredie sa dostáva do krásne psychedelických rovín, stále sa držiacich kúsku každodennej reality . Kar-wai Wong deklamuje svoju obrazotvornosť presiaknutú zvláštnym zmyslom pre humor a pohľad na život (ktorý sa v jeho filme javí neskutočne zaujímavo, častokrát snovo), citom pre silnú atmosféru, pohlcuje diváka - ak pristúpi na jeho svojskú, štylisticky ohromne vyspelú hru.

Frankenheimerov "environmentálny horor" v ničom nevyniká, s ničím sa nehrá a v oblasti kreatívnosti dosť zaostáva, postačuje mu polopatistický prístup, v ktorom sa javí ako celkom sympatické, ľahké, diváka nezaťažujúce , ale dostatočne ho baviace B-čko . Z hľadiska atmosféry sa zďaleka neťaží tak, ako sa ťažilo napr. v THE SECONDS, deformované organizmy v pôsobivom lesnom prostredí morbídne pobavia, ale nepáchajú úplné fiasko, Prophecy si uchováva akú-takú časť hororového razenia s nie veľmi razantnou gradáciou. Celá snímka pôsobí ako na polceste zdochýňajúca obludka so zbytočne pretiahnutou dobou života (scenárom), chýbajú jej časti, ktoré by boli výraznejšie než zábery na organizmy prerastené vplyvom chemikálií do podoby monštier, čoho vrcholom je záverečný zjav x-metrového mutanta, záruky kvalitne úpadkovej zábavy, so snahou o ekologicky-kritický pohľad, na jedno pozretie, pričom si divák z projekcie neodnesnie nič dlhodobejšie, než je pochechtávanie sa pretvrvávajúce do skončenia záverečných titulkov.