ScarPoul

Zvrat na ktorom by mohlo stavať celý film je predstavený v posledných 20 minútach a jedná sa o scénaristický blábol, kedy postavy robia absurdné veci a pritom nemajú ich rozhodnutia žiadnu váhu. Hlavný hrdina je nesympatický kecálek, ktorému neverím ani tú vlnku na hlave. Zamrzí to, pretože samotný nápad mohol byť peknou ukážkou vzťahových a mladíckych problémov rokov 90 podporených o krimi zápletku. Takto je to len zmes hlúpych ľudí v hlúpych situáciach.. Kto nakoniec pustil Jima von? A v neposlednom rade - čo tam robili súrodenci, rodičia a policajt, keď hrali až 4 husle. Potešil štek Johna Candyho a pohľad na mladú Jennifer. Kvôli tomu dve hviezdy. Ale Hughes má aj lepšie filmy. Toto bola pre mňa strata času.

Ono je príjemné vidieť staré známe postavy. McG ide rovnakou cestou ako v prvej časti. Balansuje na hrane absurdity a vtipu a v niektorých prípadoch sa mu to vypláca, v iných zase nie. Chcelo by to nápaditejšieho tvorcu, aby z tohto spravil chuťovku o ktorej sa bude rozprávať dekády ( ako sa to napríklad deje s prvými Evil Dead). To ale neznamená, že to nie je zábavné. Jenna Ortega aj Emily Alyn Lind sú krásne. Dobre sa na ne pozerá a vďaka nim dakedy zabúdate na to, že sa jedná vlastne o totálnu kravinu. Judah Lewis hrá prvú ligu a potešia aj jeho rodiča. Zvyšok je do počtu a zbytočne prehrávajúci. Rovnako poteší návrat Samary Weaving ale čakal som v jej prípade niečo omnoho viac epickejšie. Na druhú stranu nevadí. Očakávať veľké veci od takéhoto typu filmov sa veľmi nevypláca. Každopádne obidva filmy považujem za to lepšie čo McG vytvoril a rád sa k nim budem vracať - ako ku zábavným chuťovkám. Ak by bola aj tretia časť, asi by som sa nenahneval.

Chcel by som dať viacej. Je tam množstvo faktorov, ktoré hrajú v prospech Nolana a jeho nového počinu. Neokukané lokácie, skvelá kamera, dravá hudba, v akčných scénach množstvo nápadov, ktoré sú naozaj originálne a hlavné duo Washington a Pattinson ktoré je funkčné a herecky na vysokej úrovni. Najväčší problém je tá vata medzi akciou. Tá snaha dať to znova do originálnej a vedecky potvrdenej skutočnosti, ktorá mala filmu dodať punc toho povestného - čo keby? Ale má to príliš veľa logických dier. A tie spočívajú v nedobrej motivácií postáv. Prečo chce Washington zachrániť nejakú ženu a dieťa? Prečo Branagh nezabije podstatne viac ľudí - kedže môže - pretože jeho ultimátny plán predsa nepredpokladá, že tam zostane niekto nažive. A práve táto skutočnosť mi celú tu snahu dáva do veľmi smiešnych skutočností. Keby že Nolan ide priamočiaro a nesnaží sa šokovať a pliesť, docielil by väčšiu údernosť. To je aspoň môj názor. Film ma miestami nudil, miestami bavil. A táto nesúrodosť je to, vďaka čomu už pristupujem k Nolanovým filmom opatrne. Nečakal som od toho veľa. A v zásade ma to nejako neprikovalo do sedadla. Ale za pozretie to určite stojí. Predsa len je to filmárčina na vysokej úrovni.

Výhodou druhej série je, že si je omnoho istejšia...v zásade vo všetkom. Neustála zmena žánrových pravidiel, množstvo podarených wtf momentov (ktoré skrátka berieme ako smerodajné a funkčné) pretože, celý koncept je tak zábavný, že by sme boli blázni, kebyže to tak neberieme. Sila Doom Patrol nie je v akčných scénach. Ale v charakteroch, humore a kreativite. Garantujem, že niečo podobné by ste hľadali len s veľkými ťažkosťami. Pritom to má stále emočné presahy. A aj skvelý humor. Scéna s Ježišom, Steel and Stone alebo sexuálny duchovia sú len špičkou ľadovca. Takto by malo vyzerať rozprávačské umenie. Za mňa obrovská spokojnosť. Zhltol som to za deň. Jediné čo my tam vadí je Cyborg ( ale len jeho výzor) inak s ním nemám žiadny ďalší problém. Každopádne oproti takej Umbrella Academy je toto niekde úplne inde. A posúva sa to. 2.séria - 100%

234 minutový opus. Hu Bo natočil komplexnú, citovo čistú a formálne presnú sondu do života súčasných Číňanov. Či už sa jedná o rozdielne generácie alebo pohlavie...film sa snaží ukázať smutný, bezútešný svet z ktorého sa postavy nevedia vymaniť a ich snaha objaviť niečo čarovné - Sediaceho slona v Manzhouli - ich vedie k sérií činov, ktoré sa vzájomne dopĺňajú a obohacujú. Jeden príbeh ovplyvňuje druhý, ďalší ho dáva do kontextu a posledný spája nespojiteľné udalosti v komplexnosť. Hu Bo natočil výborný film. Je to cítiť z každého políčka. A hoci je 95% filmu zložených z detailov, neuberá mu to na pôsobivosti, výpovednej hodnote a sile. Pre Európskych nadšenov - toto je ako Béla Tarr v najlepšej forme alebo súčasník László Nemes. U tých čínskych súčasníkov zase odkazujem k najlepším dielam Xiaoshuai Wanga alebo Gan Biho. Ak vám akékoľvek vyššie uvedené meno niečo hovorí a máte ich filmy radi, budete nadšení. Podobný štýl, iný rukopis. Pre mňa jeden z najlepších filmov aké som mal za dlhú dobu možnosť vidieť. Podotýkam - súčasných.

Film, ktorého najväčšou devízou je, že tam nikto nie je hlúpy. Každý si len ide to svoje a...bohužiaľ... dakedy si tie povahy nesadnú. Na film o tom aké zložité je to byť teenagerom je to ale solidná sonda. Poteší, že je bez moralizovania a tiež tým, že to má nadhľad a príjemný humor. Hailee Steinfeld drží celý film na svojich ramenách a občas jej pomôže Woody. Ale inak je to silné v uveriteľnosti, úprimnosti a charakteroch. Som z neho natoľko milo prekvapený, že by som chcel vedieť o ďalších dobrodružstvách týchto hrdinov. Jedna z tých lepších vecí, kedy je vidno, že niektorí debutujúci režiséri majú víziu a svet okolo nich sa občas spojí, aby im ich ju pomohol naplniť.

Prvá hodina je slušná. Pomáha budovať Sang-ho Yeonov fikčný svet a kedže fikčné svety so svojimi vlastnými pravidlami mám rád, tak som očakával aj napriek hodnoteniam slušnú jazdu. Bohužiaľ presne v polovici tomu dôjde dych. Ako keby si režisér uvedomil, že jeho postavy sú príliš nezaujímavé aby dokázali pokojné scény vyplniť skutočnou emóciou. A to je kameň úrazu celého filmu. Postavám nedržíme palce tak ako vo Vlaku do Busanu. Ich boj je povrchný, vôbec nie podmienený niečim silnejším a existenciálnejším. Postavy, ktoré žijú na polostrove si žijú (mimo zombíkov) v zásade dobre. Potom príde digitálne finále a prehrsť klišé. Čo sa týka naháňačky, absolútne ignoruje niektoré fyzikálne zákony. A prehrsť klišé ukazuje na neschopnosť prísť s trefným a emocionálne vyšperkovaným záverom. Koniec je teda rovnako smiešny ako v prípade nedávneho Zombie korejského zárezu ALIVE. Priemer, ktorý je smutnou pripomienkou svojho predchodcu. Ale stále pozerateľné ak viete prižmúriť obidve oči a niektoré veci jednoducho prijať.

Celý čas mi to pripomínalo filmy Naomi Kawase. Potom sa tam zjavila a povedal som si...okej... I know this shit. Každopádne je Tale of Iya vyrozprávaný v dvoch rozdielnych emóciách a rovinách. Tá prvá je civilná. Pôsobí až dokumentárne a hovorí o krásnom kraji Iya. O útrapách, ročných obdobiach a obyvateľoch o ktorých až tak veľa nevieme, hoci ich stretávame na každom kroku. Potom príde snehová víchrica a začne všetko meniť. Deštrukcia a smrt začne umocňovať samotný príbeh a cestu hlavnej hrdinky, ktorá si tento post vymení od polovice s mužom čo prišiel na vidiek nájsť - samého seba. Posledná časť je tak podobenstvom, metaforou a mentálnym putovaním prerodu hlavnej postavy, ktorý je dovŕšení posledným záberom. Nie je to film pre každého. Určite z neho všetci nespadnú na zadok. Ale mne sa takýto typ filmov páči. Nenudí ma aj napriek dlhej stopáži a má pre mňa množstvo pocitových a vizuálnych vnemov, ktoré oceňujem. Tým krajom sa tam prechádzame spolu s kameramanom. Film, ktorý je o neustálych zmenách a o hľadaní niečoho pevného na čom sa dá stáť a vnímať neustále meniace sa okolie.

Film, ktorý veľmi pekne poukazuje na to, v čom som juhokórejci najlepší. Stačí drobný fantasy prvok a oni ho dokážu rozviť do pútavej romance, ktorá dojme a pohladí. Ústredné duo uveriteľné. Ich vzájomné interakcie čarosmutné. A prostredie domu pri jazere funguje ako perfektná kulisa niečoho nezvyčajného. Film, ktorý možno v rámci kontextu neprináša nič nové. Ale je robený poctivo a s láskou a je to cítiť z každého políčka. Banálny príbeh o láske sa tak stáva nadčasovou romancou, ktorá do určitej miery žáner obohacuje a robí to nenásilne a originálne. Vďaka tomu sa jedná o príjemné pohladenie na duši.

Na tom filme je vlastne úplne najzaujímavejšie, že tam postavy riešia niektoré veci úplne zbytočne. Tým, že neustále odbiehajú od danej témy a od danej zápletky k iným, vedľajším rovinám, film neuveriteľne spomaľujú a podkopávajú silu ústrednej myšlienky. Ako náhle ale pochopíte o čo tvorcovi ide, tak vás film vlastne nemá čím prekvapiť. Od toho momentu - pre mňa nastal asi po hodine ( stále som dúfal, že to bude vyzerať inak) som už nedokázal akceptovať jeho víziu pretože bola až príliš jednoduchá a neprekvapivá. Kedysi by ma to možno šokovalo viac. Dá sa to pretrpieť, ale na to, že tam hrá Ji-hyeon Jeon je to až trestuhodný priemer. Nie som si istý ani tými tromi hviezdami. Nemám rád ak sa ma tvorca snaží zapliesť a ja ho prekuknem. Tu sa tak stalo.