Real Tom Hardy

Ako aj letectvo malo svojho Stevea Jobsa a Apple v podobe Kellyho Johnsona a Skunk Works, tak aj zbraňový priemysel v oblasti balistiky, rakiet a artilérie mal toho svojho – Gerald Bull (Al-Fao bola vážne kráska). A ten konečne, zaslúžene, dostal mimo hŕstky dokumentov aj životopisný film, rovno z dielne HBO. Nejedná sa o komplexnú biografiu, venuje sa primárne jeho vrcholovým rokom a najmä teda projektu Babylon alias zákazky pre Irak a Saddáma Husajna, ktorý od neho chcel "vesmírnu zbraň," čo bol zhodou okolností jedným z Bullových snov. Za tento počin som veľmi rád, pokrýva zaujímavý historický úsek a ešte viac zaujímavejší príbeh/udalosť. Trochu zamrzí, že som ho nenašiel v lepšej ako DVD kvalite, kamera odvádza slušnú robotu, dielo nie je márne ani produkčne a figurujú aj pekne zvolené lokácie. Obsadenie je taktiež veľmi pôsobivé, mimo trojky Spacey/Arkin/Owen zaujal v hl. roli Frank Langella, ktorého už musím nejak nasúkať do tej topky 10 hercov, lebo čo film s ním, kde má o trochu väčšiu expozíciu, to je pre mňa čistá radosť a pôžitok. --- (x) (x/x) (x)

Ak tu niekto náhodou sleduje regulárne americké televízie, vrátane reklám, dá mi za pravdu, že Mad Families nevyzerá ako film, ani ako TV film razenia Hallmarku alebo LMN, ba ani ako lacný pilotný diel nejakého treťotriedneho seriálu. Pocitovo (miestami aj obsahovo) vytvára nezlomný dojem televíznej reklamy. Nielenže tak vyzerá, dokonca tak aj ZNIE. Toto som ešte nezažil... Prisahám na dušu mojej milovanej matky, že môžeš z ktorejkoľvek časti 80 minútovej stopáže vystrihnúť 30 sekúnd, pustiť si ich samostatne a bez kontextu budeš v tom, že sa jednalo o nejakú štandardnú americkú reklamu na čokoľvek. Aj keď som na niekoľko sekúnd zatvoril oči a len počúval, ako "film" znie, ani trochu sa to nelíšilo od toho, ako znejú americké reklamy posledných rokov, najmä tie, ktorých stovky nútene vídam každú nedeľu kvôli NFL a väčšinu zimných nocí kvôli NBA. Obsadenie Sheena, Henleyho, Imanky a Šarlotky pocit len umocnilo. Hviezdu za "zážitok." No odpadol som skoro :D

'Numb/Encore' s gráciou otvára Miami Vice, rovnomennú adaptáciu ikonického seriálu z 80. rokov, originátora vizuálneho štýlu a excesu danej dekády na televíznej obrazovke. Mann v tradícii pokračuje, avšak za pomoci štýlu rozvinutejšieho—svojho rukopisu. MV si po celú svoju dĺžku žiada maximálny počet hviezd, veľmi slabo napísané postavy a toporné dialógy oponujú. Pri povrchnom pohľade sa tiež môže zdať, že Mann tu "konečne" narazil a počin schytal problém menom style over substance, našťastie sa predsa len zdá & na takéto eskapády tu máme sebaľúbeho stokára menom Refn. --- Jeden z najkrajších filmových openingov vôbec sa po pár desiatkach minút konštantne bije s tonou zbytočných erotických/sexuálnych scén, ktoré nič absolútne nikde neposúvajú (vzťahy medzi postavami sa dajú etablovať aj inak), podobne ako sa kino-verzia bije s režisérskym zostrihom v usporiadaní scén a hudobných selekcií a ich dôležitosti. Od DC ruky preč. Najlepšie z toho aj tak vzišli Číňania, dostali len kino-verziu a rovno so všetkými sex. scénami vystrihnutými. Aspoň raz za sto rokov dostali dobrú "cenzúru." x) A že Yero je vlastne John Ortiz som si uvedomil až po hodine. Znak dobrého herectva? --- "Why do I get the feeling everyone knows we're here 15 blocks out? / 'Cause everyone knows we're here 15 blocks out." ♪♫ (x / x – dobrý článok o tom, ako veľkohubá rozmaznaná diva Foxx doj*bal potenciál filmu) (2010) (2011) (16.11.2013) (17.3.2017) (26.5.2017) (2.2019) (6.10.2021)

Určite netreba predstavovať tie momenty, kedy je sledovanie filmu takpovediac "za trest." Čo ale tie opačné prípady, kedy je film tak dobrý, až máš pocit, že jeho sledovanie je za odmenu? Také pocity vždy panujú pri sledovaní rež. filmografie M. Manna a ani opakované zhliadnutia ma neprestávajú udivovať v tom, ako sú jeho snímky vymaznané. Po vizuálnej stránke ako (doplň vhodné podstatné meno), no a paradoxne obsahová stránka taktiež nikdy nehrá druhé husle, čo je vo filmovom priemysle viac raritné než si vôbec myslíš. Jeho diela sú krásnou ukážkou tých božsky vyzerajúcich, ktoré zároveň netrpia takzvaným syndrómom style over substance, a to som si plne vedomý, že toto píšem do komentára k filmu, ktorého štylizácia je o pár úrovní "slabšia" (nie neúmyselne) než v jeho vrcholných počinoch. The Insider je strhujúcim príbehom z prostredia tabakového priemyslu a monštruóznych prachov. Nielen strhujúcim, ale aj neopozeraným, angažujúcim, vťahujúcim a jeho sledovanie sa inak ako takmer trojhodinovým skalopevným prikovaním ku sedačke opísať nedá. A Al Pacino bleskom na herecký Olymp... --- PS: Pri sledovaní som cítil istý konkrétny, mne známy/dôvodne neznámy & zvláštny pocit, ktorý som s výnimkou počas sledovania Predčítača (1/2019) naposledy cítil počas sledovania filmov v roku 2013. Čo som tým ale presne chcel povedať vôbec netuším x) (9.6.2017) (5.10.2021)

Po zhliadnutí u mňa vždy nastávajú obavy. Vincent je chladný, bezcitný vraždiaci stroj s istými konkrétnymi názormi na život a svet okolo neho. Nebude zrejme prekvapením, že väčšina s tými nesúhlasí a nestotožňuje sa, a to aj napriek tomu, že po zamyslení vyznievajú veľmi racionálne. Čo ale, ak s väčšinou (ak nie všetkými) súhlasíš? Robí to z teba podobný charakter? Alebo z Vincenta veľmi dobre napísanú postavu? Oboje? Ani jedno? --- Vincent ale extrémne dobre napísanou postavou skutočne je. Fenomenálne zahranou, o tom žiadna. Rola je všeobecne považovaná za jednu z Tomíkovych najlepších, pre mňa zase jedným z najlepších "zloduchov" držiacich sa pri zemi (čiže nie Joker/Heath Ledger a pod.). --- M. Mann dominuje a exceluje aj v drobnostiach a najmenších detailoch. Dokáže perfektne utilizovať každého z hercov, nielen primárnych/sekundárnych, ale aj tých s jednou či dvoma vetami v scenári. Jeho filmy sú dôkladne obsadzované a aj tie minimálne role bývajú starostlivo vyberané – príklad: Emilio Rivera tu mal niekoľkosekundovú nehovoriacu rolu. Z iných menších za zmienku stojí Bodhi Elfman, Barry Shabaka Henley či Javier Bardem. Mann taktiež dokáže dokonalo používať exteriéry nielen ako vizuálny prvok filmu, rovno ako jeho základný pilier, mesto a jeho zachytávanie je tu rovnako dôležité ako samotný príbeh či postavy. Čo ale na rejžovi milujem úplne najviac, je jeho spôsob snímania exteriérov z interiérov. V tomto je boh... S takým štýlom/dôrazom a tak, ako to robí on, to hádam nerobí nikto. Collateral je výstavná presklená skrinka Mannovych režisérskych/producentských schopností, óda krimi-triler žánru a jeho ukážkový exemplár. Vracať sa k nemu opakovane so zamilovanosťou budem vždy, keď ma popadne nezadržateľná chuť po kvalitnej réžii, nočnom Los Angeles a kojotej scéne s v pozadí hrajúcou "Shadow on the Sun..." (2007) (2010) (11.9.2017) (2018) (25.9.2021) (2x1.10.2021) (27.9.2023, sk dab) (x) ♪♫ --- "I read about this guy, gets on the MTA here, dies. Six hours he's riding the subway before anybody notices his corpse doing laps around L.A., people on and off sitting next to him. Nobody notices."

Nie je vôbec novinkou, že mi násilník J.F.B. s chirurgickou pravidelnosťou (či presnosťou?) pod nátlakmi a hrozbou bitky a iných ujm rozkazuje, čo mám pozerávať. Od disko sračiek (Playing for Keeps a Thank God It's Friday) cez šmírujúcich pohraničiarov z NDR prišiel na rad aj kvalitou nepoškvrnený Netflix (neber doslovne, raz za čas príde, podobne ako napríklad hnačka). --- Dvojica tvorcov slávnej web série Honest Trailers prišla s dosť unikátnym mockumentary seriálom o školskom dokumente mapujúcom miestny zločin v podobe 27 penisov nasprejovaných na zaparkovaných autách učiteľov. Znie to tuctovo? Znieť možno znie, no nie je a po dopozeraní mi dáš za pravdu. Spracovanie celého diela je úchvatné a nesmierne vťahujúce. Spôsob, akým sa postupuje v odhaľovaní pravdy, obrovské množstvo zvratov, minimum dier v logike a scenári, postavy odzrkadľujúce pravdepodobnú realitu, postavy navonok tak rozdielne, no vo vnútri takmer identické – čiže, ako bolo vyššie povedané, odzrkadľujúce pravdepodobnú realitu, ale čo ma dostalo najviac, boli (teoreticky) neznámi mladí herci, ktorým tie postavy na telo tak sedeli, až miestami splývali a dali sa im veriť všetky ich lži a manipulácie. K prvej sérii sa rozhodne ešte vrátim (tento rok, alebo rovno za týždeň) a Jimmyho Tatroa budem do budúcna pozornejšie sledovať, alebo možno zjazdím celý jeho YT kanál (x) x) --- V komentároch som si inak všimol pár ľudí tvrdiacich, že AV je meta. Tak, chalani, najprv si treba zistiť definície slov predtým, než ich začneme používať, lebo sme ich niekde na nete počuli a prišli nám frajerské. AV fakt nie je meta...

Normálne neverím, že sa po skoro troch rokoch čakanie konečne skončilo! A tiež neverím, že som sa zase nechal oj*bať svojimi očakávaniami! Posledné dva filmy, na ktoré som čakal plus-mínus dva roky (nie také "čakanie," že si na film spomeniem raz za rok a mrknem, či už náhodou nevyšiel, ale konštantné každotýždňové kontrolovanie, či už bol aspoň ohlásený dátum vydania), dopadli, povedzme, nie veľmi dobre (Cold Brook a Friday's Child). Samozrejme, nepoučenie neprišlo a nechal som sa znovu obalamutiť. Ale bol som na vine ja? Podľa synopsy a jednej fotky z r. 2019 to úplne vyzeralo ako filmový Ozark s tínedžermi v americkom malomeste neďaleko jazera. Čo z toho nakoniec vzišlo ani neviem opísať. Dve hl. postavy skrývajú svoje "tajomstvo" po tom, ako sa veci poserú. Ak ti to znie banálne a otrepane, chápem. Je k tomu ale nutné primiešať istú ingredienciu s názvom štylizácia, ktorá je absolútne atypická pre takéto filmy a mení tým celé "hracie pole," čo by sa malo silne oceniť. --- Zachytením doby a jej atmosféry je na tom dielo podobne ako napr. Looking for Alaska – sám by si si rok nedomyslel, po zistení ale dáva zmysel – takéto milujem. Produkčne je tiež na vysokej úrovni, v rámci malých nízkorozpočtových nezávislých filmov dosť vysoko. --- A prečo som vlastne v úvode povedal, že ma očakávania oklamali, keď tu svietia tri hviezdy? Dejovo ma snímka vôbec nebavila a nezaujímala, prvých 40 minút som bol viac znudený ako pri sledovaní Na streche s Oľgou Záblackou 15 rokov dozadu, s postavami neprišlo zblíženie a úvodná polhodina bola prakticky o hovne. Po filmárskej stránke som si ale What Breaks the Ice vyslovene užíval. A Sofia Hublitz hrala veeeeľmi úžasne! --- Nasrať, štyri hviezdy, tá filmárčina bola čistá krása, film sa robil z lásky k nej a bolo to cítiť. Replay čoskoro...

Damien Chazelle mi so svojim dielom First Man úplne vytrel zrak a poslal ma kvôli úvodnej sekvencii na trajektóriu obsesie s experimentálnymi nadzvukovými lietadlami v 50. a 60. rokoch a s tým súvisiacimi supersonickými a hypersonickými letmi. Spustil som väčšie hľadanie po filmoch na dané témy a ani na moment som nebol prekvapený ich nedostatkom. Prekutral som, čo sa dalo, pozrel som, čo sa dalo. Cestu bolo nutné ukončiť tým najlepším možným spôsobom – nie opáčkom Prvého muža, ale týmto trojhodinovým eposom a vesmírnou odyseou Philipa Kaufmana. --- Zdĺhavé, ale zároveň nenudí, dáva si ladne na čas a ide do hĺbky, prekypruje brilantným obsadením a ešte lepšími výkonmi, produkcia (v rámci tematicky podobných filmov obdobia) epických proporcií, kde by si rozpočet na smiešnych 20 miliónov určite netipoval. Duo skúsenej réžie a poctivej kamery dokopy funguje nádherne a spôsobuje, že každý jeden záber je vypiplaný a vycibrený do maximálnych detailov, a to naprieč celými troma hodinami! Výnimku tvoria len niektoré zábery počas "problémových" letov, ktoré celkom presne nekorešpondujú s tým, čo sa vlastne vo vzduchu deje. Tam ale treba uvážiť, či by ich bolo v tej dobe možné lepšie vyriešiť. Raritných priaznivcov témy toto dielo rozhodne nesmie minúť a jeho kvalitná filmárčina s jednoduchosťou môže značne uspokojiť každého. --- Iné súvisiace filmy: X-15 / Toward the Unknown / Jet Pilot / Genesis - September 13, 1956 / Strategic Air Command / The Bamboo Saucer / The Starfighters / Dokumenty: X-15 / Research Project X-15 / Flight to Tomorrow / Ticket Through the Sound Barrier / The Insane Engineering of the X-15 / Planes That Changed the World – no najmä The Untold Story of Skunk Works. (x)

Ku $$$ sa opakovane vraciam kvôli vynikajúcemu soundtracku Quincyho Jonesa, pretože púšťať si ho samostatne bez pohyblivých obrázkov proste nie je ono. A je to práve jeho hudba, ktorá pomáha stráviť túto dvojhodinovú zmätenú komediálno-dramatickú vykrádačku istej nemeckej banky. Beatty nebaví, Hawn nebaví, prostredie Hamburgu nebaví. Samotná lúpež trpí absenciou napätia a mne bolo prakticky jedno, či sa zlodejina podarí, alebo nie. Horší pocit pri takomto type filmu snáď nejestvuje. Za vyzdvihnutie mimo práce QJ stojí už len kamera, záverečná jazda na žltej 'Vette Stingray popri oceáne po Pacific Coast Highway a v komentári nižšie spomenutý striptíz "na" dolárových bankovkách x) ♪♫ / ♪♫ – x (x) (2019) (14.3.2021) (27.9.2021)

Tsunami Cunami film vo svojom komentári opísal a vystihol v skratke tak dokonale, že na viac sa nezmôžem. --- Zvyšok čisto iba pre mňa, nemusíš už ďalej "čítať" – Nostalgia Run #1: V rámci povinného čítania na strednej nám bolo počas hodín literatúry púšťaných mnoho filmov (námatkovo spomínam na Eža či Na Západe nič nového), ktoré na tvárach študentov prinášali únavu, znudenie a znechutenie. Grečnerov majsterštik bol však, z nejakého dôvodu, výnimkou a v pozore bolo počas sledovania mnoho ignorantov kultúry. Vtedy som ešte celkom presne nevedel, v čom sa skrýva krása a umenie tejto snímky, no cítil a tušil som, že tu ide o niečo výnimočné. --- O rok neskôr nám film(y) (a fakt kurevsky dobré) nepovinne na audiovízii a mediálnej komunikácii púšťal chlap ako sa patrí, prof. Janko A. (presne ten prototyp profesora, akým bol napr. Sidney Poitier v To Sir, with Love, či Hilary Swank v Freedom Writers), a vtedy som ho už precítil naplno. Inými slovami, jeden z troch dôvodov, prečo filmy milujem, je Janko A. a jeho predmet. O tom, že keď som mu raz do kabinetu doniesol DVD s The Devil's Double, ktoré mi o týždeň neskôr vrátil so slovami, že je z filmu na kompletku hotový, ani nehovorím. Veľký shout-out... (2013) (2014) (15.3.2017) (18.11.2018) (26.9.2021)