classic

Hneď narovinu musím jednoznačne prehlásiť, a k tomu i azda naplno zdôrazniť, že skrátka od tohto vskutku priameho sequelu Duny; som v podstate akosi predsa očakával i oveľa viac, než čo sa mi teda napokon zhurta i dožičilo, pričom akési »naivné tvrdenia« zo strany spriaznených kritikov o tom, že sa v tomto prípade tiež jednalo i o akúsi modernú science-fiction variáciu na Hviezdne vojny, či dokonca sa ešte rovnako spomínal i taký Pán prsteňov; podľa môjho názoru ostávajú i naďalej naprosto naivnými a celkom neadekvátnymi, čiže tým pádom sú takpovediac iba vytrhnutými z kontextu; nakoľko sa ani vôbec nezakladajú na akejkoľvek bližšie skúmanej pravde; skôr presne trocha opačne: „Kanadský režisér D. Villeneuve, to tentoraz pomerne dosť prepískol so všelijakými spektakulárnymi, resp. kontraproduktívnymi vizuálnymi scénami v priamej nadväznosti na príslušne prehnané sekvencie z piesočnatého prostredia; opradené o nadštandardné vizuálne efekty, čo malo práve teraz úplne opačný efekt, ako totiž pôvodne tento hlavný tvorca zrejme i zamýšľal,” pretože sa postupne vyrysoval akýsi, »digitálny guláš«, ktorý snáď pomaly začínal byť až neznesiteľným v rámci svojho celku s akousi taktiež i súbežnou scenáristickou pachuťou, ktorá zároveň vytvárala chaotickejšiu atmosféru ohľadom celkového narábania s postavami, ku ktorým som si bohužiaľ skoro nevybudoval absolútne žiadny vrúcnejší vzťah - ak aspoň nepočítam intenzívne snaženie - ústredného protagonistu Paula "Muad’diba" Atreidesa, akéhosi nového fremenského proroka, ktorého ostatné postavy doslova vybičovali k maximálnemu výkonu, a tým sa v podstate položil i základný kameň; spočívajúci v tom mienení, že viacerí „tréneri svojho zverenca tak extrémne vyhecovali, až dosahoval nevídané výsledky, no zo začiatku bol považovaný len za veľkého outsidera, ktorý na to akože nemá predpoklady, pritom im všetkým krásne vytrel naleštené zraky?”. • Americko-francúzsky predstaviteľ Timothée Hal Chalamet, stvárnil rozporuplne poňatého hrdinu, s ktorým sa ostatní účinkujúci snažili byť v jednej harmónii, čo nie vždy i plne fungovalo. • Na adresu tohto mdlého pokračovania - nebudem spievať žiadne chválospevy, ako to mimochodom asi robia iní, zarytí fanúšikovia; nezaradím sa ku adorujúcej väčšine, radšej ostanem trčať v menšine, ktorá to vidí obdobne. • Slabšie 3 *!

„V jednoduchosti sa [občasne] skrýva nevídaná krása.” • Nemecký autor: W. Wenders, následne snáď vytvoril ešte »japonskejší titul«, akoby to vlastne asi neurobil ani sám Japonec narodený v Japonsku, čo je vskutku naprosto nevšedná záležitosť, hodná značného obdivu → určite nie iba z mojej priamej strany, a ak náhodou aj predsa áno, tak by sa to najskôr mohlo celé podobať klasickému japonskému predstaviteľovi japonskej kinematografie: Jasudžiróovi Ozuovi, čo ma teda ihneď napadá automaticky podotknúť, akonáhle v podstate skončilo i toto neobyčajne-obyčajné, kinematografické dielo! • Normálne som mal taký zvláštny pocit, že hlavný hrdina Hirajama v podaní priam geniálneho hereckého predstaviteľa Kódžiho Jakušoa, ktorý uviazol v akejsi «časovej slučke,» nakoľko sa príslušné sekvencie akosi neustále »opakovali« ako trebárs nejaká, obohraná platňa, čo sa našťastie tentoraz ale nepotvrdilo, keďže práve takýto mimoriadne stereotypný spôsob života - viedol tento čistič tokijských toaliet, ktorý sa za svoju prácu vôbec nehanbil; skôr úplne naopak: „plnými dúškami si vychutnával azda všetko, čo s tým priamo súviselo.” • Skrátka, autorovi sa naozaj atypickou formou podarilo vzápätí zachytiť: bežný kolobeh života obyčajného človeka, ktorý [s veľkou chuťou?] chodil do práce, no okrem toho - navštevoval i celkom iné zákutia, ktoré sa postupne rozprestierali pre dané rozprávanie príbehu, pričom akési «svieže osvieženie,» nastalo až s príchodom protagonistovej netere Nico; inakšie si treba ozajstne zvyknúť na pomalý, naratívny, chodový štýl, ktorý by mohol dokonca menej skúseného diváka totálne uspať. • A to ďalej ani nehovoriac o ♫ »pesničkovom soundtracku,« ♫ s takými v-y-p-a-l-o-v-á-k-m-i druhu, Loua Reeda - so songom v podobe "Perfect Day" z roku 1972; alebo The Animals s "The House of the Rising Sun" z roku 1964 a podobne, čo sa dá kľudne vypočuť i na samostatné počúvanie, ako mimochodom činím zrovna i teraz, a zároveň pesničky dotvárali potrebnú atmosféru. ← Vydarený p-l-a-y-l-i-s-t. • Nenormálne som dostal chuť navštíviť ázijskú metropolu - Tokio, kde sa všade Hirajama vyskytoval, a o čom môžem naďalej zrejme iba snívať...  PS: Ústredný protagonista nebol príliš extra zhovorčivým, čiže vtedy nastávalo i akési obdobie tichého filmu, na čo sa treba rozhodne tiež pripraviť.  PS 2: Ak by som si mal nakoniec ešte vybrať, ktorý nemecký režisér s dvojitým "W" véčkom v krstnom mene - mi je viacej sympatickejším, tak namiesto Wernera, istotne radšej [z]volím Wima, ktorý mi je srdcom oveľa bližším rozprávačom filmových príbehov, i keď povedzme zase ani...

Mám taký reálny dojem v tom zmysle, že ponúkajúci sa teaser trailer na daný titul, je napokon predsa i oveľa vhodnejšou alternatívou, ako povedzme venovať viac ako dve reálne, a k tomu trebárs ešte i »pocitovo« o niečo dlhšie hodiny tomuto úplne nevydarenému titulu ako celku, keďže je tak akosi až ťažko-nestráviteľným, až tomu skoro vôbec ani nerozumiem, ako je to vlastne možné? Kde sa stala chyba? • Hollywoodsky režisér nakrútil akože biografický počin o talianskom, titulnom predstaviteľovi, čo asi nebol príliš najlepší nápad, v ktorom americkí hereckí predstavitelia, rozprávali s akýmsi divným, talianskym akcentom, resp. i s množstvom divných replík zo strán neustále sa prezentujúcich [mimoriadne nudných] postáv, a to teda konkrétne i za priameho doprovodu miestami až neznesiteľnej, chaotickej montáže, alebo dokonca tiež používaného, hudobného motívu z predchádzajúceho hitu Gladiátor, a to ani vskutku nehovoriac o naprosto prekérnom, hereckom prejave zo strany ústredného protagonistu Adama Drivera, ktorý sa podľa môjho pragmatického názoru do titulnej úlohy absolútne nehodil, čo v konečnom dôsledku neveštilo nič dobrého, a čo sa v podstate naplnilo až do poslednej bodky. • Ak by bola taká možnosť, tak by som si snáď nielen iba od režiséra Michaela Manna - vypýtal «tučné odškodné» najmä za to, že som venoval svoj voľný čas takejto nezmyselnej zlátanine, z ktorej sa dokonca možno »obracia v hrobe« i sám Enzo Ferrari, ktorý istotne nie je spokojný s týmto mdlým spracovaním, zaváňajúcim prapodivnou atmosférou, z ktorej na mňa stále dýchalo akési nekonečné, pocitové utrpenie, čo sa každou ďalšou scénou iba umocňovalo, ak aspoň nepočítam i zopár svetlejších momentov naprieč dianím, kedy sa konečné [z]hodnotenie zastavilo len na dvoch, ozajstne biednych hviezdičkách, pričom nechýbalo veľmi veľa, aby som zišiel ešte nižšie, čo by už zaváňalo naozajstnou katastrofou.

Grécky provokatér č. 1 - Yorgos Lanthimos - podľa môjho vari naplno triezveho uvažovania, vyslovene chce iba za každú cenu neustále provokovať a šokovať zároveň; skrátka, väčšinou sa stále štylizuje do rovnakého formátu snáď predovšetkým len kvôli tomu, aby znovu pôsobil čo najdivnejším dojmom, zrejme aj na úkor samotnej kvality príslušnej veci, a čo môže mať následne kľudne i celkom opačný charakter, než aký teda pôvodne tento tvorca vôbec zamýšľal: štylizácia pre celkový [d]efekt v rámci celku, čo sa rozhodne znovu dotýkalo i jeho úplne najnovšieho, a k tomu i opätovne pomerne dosť samoúčelného a experimentálneho titulu, ktorý na mňa jednoznačne zapôsobil, ako niečo medzi »vedeckým experimentom,« a to konkrétne na samotný spôsob - trebárs i samotného Frankensteina, resp. proste práve najmä toho účinkujúceho Netvora, ktorého na začiatku 30. rokov XX. storočia, s naprosto veľkou gráciou stelesnil William Henry Pratt, známejším pod svojim umeleckým menom ako Boris Karloff; nakoľko sa zrovna táto ústredná protagonistka Bella Baxterová v podaní Emmy Stoneovej, vskutku akosi priamočiaro predsa trocha častejšie štylizovala do jeho trefnej podoby - aspoň v prvej polovici minutáže - určite; keď by som ju mohol teraz premenovať - povedzme na akéhosi „Netvora v sukni” s mimoriadne neukojiteľným sexuálnym apetítom, čím sa vzápätí azda už konečne presúvam i do ďalšej roviny celkového rozprávania daného, rozštiepeného príbehu, kedy daný autor zasa prehodil výhybku smerom na akési «umelecké porno», kedy sa tým pádom divákovi pred jeho užasnutým zrakom postupne rozprestierala i neuveriteľná kadencia explicitne poňatých záberov bez akýchkoľvek kladených servítok, že si vnímavý divák vtedy automaticky v duchu hovorieval: „Wow, sakramentsky odvážny, a obzvlášť perverzný a nechutný, herecký prejav zo strany tejto ústrednej predstaviteľky, z ktorého ale je možné súčasne vycítiť aj vysokú samoúčelnosť a kalkuláciu, rovnako sa podobne vzťahujúcu i na tohto hlavného autora, ktorý svoje zvrátené vízie naďalej prenáša na svoje herecké obsadenia, až to nenormálne začína zapáchať akýmsi absolútnym nevkusom!”

„Čo sa stane s hviezdou, keď zomrie?” • Poďme sa práve teraz na celé 3 dlhokánske hodiny poriadne porozprávať nielen snáď o kvantovej fyzike, ale zároveň povedzme i o takom nemenej zaujímavom Projekte Manhattan, alebo dokonca ešte aj o akomsi pomerne dosť zvláštnom Projekte Trinity, čo akosi mimomochodom priamo korešpondovalo s mimoriadne rozporuplnou postavou v podobe: J. Roberta Oppenheimera, alias: "Otca atómovej bomby"; a to teda konkrétne vo vskutku ozaj obstojnej, a k tomu i obzvlášť nemenej zaujímavej, biografickej dráme podľa vízie britského vizionára: Christophera Nolana, odohrávajúcej sa, ak som následne správne napočítal, tak až v troch časových rovinách, v ktorých by sa mohol akýkoľvek menej skúsený divák i naozaj veľmi rýchlo stratiť; skrátka, prestať sa v dianí zručným spôsobom orientovať, čo mi už napokon pripadá asi iba zrovna tak, že tohto konkrétneho autora, medzitým až natoľko pohltila samotná forma jeho «komplikovaných rozprávaní», keď som stopercentne presvedčený o tom, že ak bude v tejto forme, resp. v tempe pokračovať i naďalej, tak ho vtedy naprosto pohltí, asi toľko k určitej kritike na adresu: "možno až úplne zbytočne preceňovaného režiséra, ktorý sa v podstate len opakuje, ako obohraná platňa"; minimálne už od čias prekombinovaného [samoúčelného?] titulu: Inception až po súčasnosť? • Áno, medzičasom som si stihol všimnúť, že predstaviteľ "Oppieho" v podaní írskeho herca Cilliana Murphyho, hodne dlhú chvíľu stelesňoval v režisérových tituloch najmä len akési »vedľajšie postavy«, pričom až [konečne!] tentoraz mu ihneď zveril do rúk i titulnú postavu, v ktorej podáva fascinujúci, herecký prejav, hodný prinajmenšom samotného Oscara®, ak bude stáť šťastena na jeho strane. A vďaka svojmu výkonu si azda otvoril dvere do ďalších kvalitných projektov, zo srdca mu to prajem! • Vôbec by som s veľkou určitosťou taktiež podotkol, že ma počas sledovania daného príbehu [či trebárs príbehov, ak to beriem v rámci rozloženia síl], bavilo objavovať toto vydarené, filmové O-B-S-A-D-E-N-I-E, t.j. „ktorý známy herec sa zase objaví v ďalšom zábere,” čo mi pripadalo, ako keď Robert Altman, obsadzoval veľa vychýrených hercov do jedného projektu. • Ako istý, ústredný oponent Oppenheimerovi, sa jednoznačne zaskvela postava: Lewisa Straussa v podaní Roberta Downeyho Jr., ktorý ešte stále dokazuje, že má vysoký tvorivý potenciál, len sa plne oprostiť od komiksových produkcií, ktorý sa na svoj reálny predobraz podobá oveľa viac, než jeho hlavný súper. • Technická stránka filmového diela bola zvyčajne na vysokej remeselnej úrovni: kompozícia obrazu, strihová skladba, zvuková stopa, hudobný doprovod, ako už býva u tohto tvorcu vo zvyku. • Čo sa týka práce scenára, tak pri ňom je najviac potrebné, aby dotyčné publikum malo našponované uši a oči na stopkách, v opačnom prípade vás čaká neuveriteľný kolotoč nekonečných dialógových pasáží, z ktorých sa vám roztočí hlava, ktorá sa vám zakrúti aj tak! • Tento film zdvíhal varovný prst, znamenajúci koniec-koncov, ak dôjde k ďalším explóziám, ako sa tomu stalo v Hirošime a v Nagasaki, s nepredstaviteľnými následkami, pretože sila zbraní sa extrémne zvýšila. • PS: Najzaujímavejšie na celom fakte je to, že ani odstrašujúci príklad by nemusel stačiť, z čoho mi normálne naskakuje husia koža; z posledných replík totálne mrazí! • PS 2 : Zaujímalo by ma, čo by vlastne povedala táto dotknutá osoba na svoj filmový životopis, ak by ho mala možnosť zhliadnuť?

„Nie každý šialenec má motiváciu” • Thrillerovo-hororový titul: Slasher Time!, mladého režiséra Vojtěcha Kavku, si konkrétne zobral na mušku predovšetkým i samotnú kritiku [zhumpľovanej] spoločnosti, tolerujúcu N Á S I L I E, ktorú vskutku vzápätí zakomponoval i do svojho titulu, kedy sa dokonca ešte taktiež vytváral i akýsi »film vo filme«; alebo povedzme tentoraz sa z holej fikcie postupne vytvorila akási drsná realita, akú trebárs môžeme každý večer vídať nielen vo večernom spravodajstve, ale zároveň aj v akčných filmoch a v nekonečných amatérskych videách na internete v samotnej nadväznosti na KYBERŠIKANU; skrátka, napevno sa udomácnilo v našich domácnostiach, ale súčasne veselo vyráža aj do vonkajších exteriérov; teda zrovna ako aj v tomto ponúkanom prípade, a to spoločne s vnútornými priestormi: DOMU, v ktorom sa nakrúca[l] počin o vyšinutom psychopatovi s maskou na tvári... • Situácia, aká sa pritom môže stať i hocikomu z nás, je sprvoti najprv v čisto fiktívnej rovine, nakoľko po istej chvíli, sa znenazdajky dozvedám, že mladí, sympatickí ľudia, na čele s režisérom Kavkom, sa pokúšali preniesť svoje vízie a myšlienky na pomaličky rozvíjajúci sa obraz, k čomu mimochodom, by mohlo práve dopomôcť i to, že jedna z ústredných postáv, predstavovala spisovateľa, zatiaľ čo hneď tá druhá, zase jeho manželku, keď čochvíľa sa na tomto mieste: USALAŠÍ i akési podivuhodné a pomätené individuum, ktoré ich začne ohrozovať na životoch, ako niečo na spôsob tých dvoch chalanov z klasického zástupcu thrillerového žánru v podobe: Funny Games; ale s tým nepatrným rozdielom, že predstaviteľ šialenca vystupuje ako «jednotné číslo», a či predsa náhodou do úvahy neprichádza i plurál? • Zhruba asi v polovici tohto diania prišlo k naprosto šokujúcemu rozuzleniu, keď som zrazu ostal ako vriacou vodou obarený; proste po scenáristickej stránke, vzišla: twistová operácia, s akou sa potom pracovalo podľa nepredvídateľných predstáv, inými slovami naznačené, autor ma dokázal udržať v šachovej/patovej situácii až vari do záverečných tituliek! • A vôbec, čo sa týkalo samotného spracovania, tak to si miestami ani nekládlo servítku pred ústa, alebo v rámci samotnej formy, sa jednalo i o zakomponovanie niekoľkých, vkusných flashbackov, či poprípade sa ešte trošku skákalo i po časovej osi. Pre mňa to bolo napokon veľmi zrozumiteľné, bavilo ma to. • Tvorca určite má dobre našliapnuté i na ďalší vývoj filmárskej kariéry, pretože vonkoncom som ani nemal zdania, že sa čisto pozerám len na »amatérsky film«, v ktorom sa [za]miesilo nielen po aktuálnej veci, no súčasne na mňa rovnako dýchala i PROFESIONALITA zo strán: kompozície obrazu so strihovou skladbou, ktoré by sa nestratili ani na báze súčasného trendu. Ja by som si na to jednoznačne netrúfol! PS: Takmer som úplne zabudol pochváliť i dynamickú hudbu & rázny zvuk, keď v prvej možnosti sa mi zdalo, že sa režisér občasne zhliadol v Psychu?

Legendárny americký tvorca: Martin "Marty" Scorsese; vytvoril pomerne dosť obsiahle, a k tomu i dlhočizné, surové [arci]dielo: o pôvodných obyvateľoch Ameriky, resp. o istom, »osedžskom kmeni«, a to teda ešte i so vskutku mimoriadne astronomickou stopážou v podobe: troch hodín, a k tomu i ďalších tridsiatich minút, ako bonus extra naviac [mimochodom, bez akejkoľvek režisérskej verzie, keď zrovna v takejto verzii, titul následne priamočiaro poputoval i do kín a na streamovacie platformy!] • Po rovnako obzvlášť dlhej dobe som sa konečne odhodlal si pozrieť niečo zaujímavé i z aktuálnych noviniek, keď som akurátne vlastne naďabil na tento pozoruhodný počin so zaujímavou, dobovou atmosférou, ďalej naprosto nekompromisným scenárom, ktorý si teda ani nijako zvlášť nekládol servítku pred ústa, keďže sa jednalo o príbeh podľa skutočných udalostí, a to ani nehovoriac o kvalitnom obsadení, kedy som zaznamenal minimálne 3 nadštandardné, herecké prejavy: Robert De Niro ako starý mecenáš King William "Bill" Hale, potom Leonardo DiCaprio ako povedzme jeho synovec Ernest Burkhart, ale najmä predstaviteľka protagonistky Mollie: Lily Gladstoneová [bola mi sympatickou asi hlavne aj preto, že sme rovnaký ročník, mesiac, a je odo mňa presne o dva dni staršia!]. • Totižto medzitým už práve spomínaný «Kráľ», svojim nadštandardným výkonom; dokonca zatienil i oboch Burkhartovcov naraz v jednom a tom istom ponímaní, čiže inými slovami povedané: ešte ani zďaleka nepatrí do starého železa! • V podstate, nielen režisér, ale zároveň aj Bob, sú už starí páni, obidvaja majú za osemdesiatym rokom života, čím som chcel povedať predovšetkým iba to, že si kľudne môžu poznamenať svoju ďalšiu, a jednoznačne úspešnú spoluprácu, možno je jednou z posledných v takomto pomere?! • Skúsim načrtnúť čosi i zo samotnej línii udalostí, ale bez následných [extrémne komplikovaných a brutálnych] vzťahov: "Čo sa stane, keď na indiánskom území, náhle vytryskne gejzír ropy medzi samými bledými tvárami...?" = nie je si to ťažké domyslieť. A čo sa dialo včuľ, tak to vonkoncom ani neprezradím; skrátka, nechcem divákom celkom pokaziť luxusný kinematografický zážitok, ktorý ale každý, filmový konzument, nestrávi úplne narovnako. • Prezradiť by som snáď napokon mohol aspoň i to, že v žiadnom prípade neľutujem svoj strávený čas s tým, že si veľmi vážim, že sa vôbec niekto [v súčasnom mainstreamovom Hollywoode!], nateraz [po]venoval tejto citlivej látke [myslené vo všeobecnej rovine], pretože sa o nej akosi strašne málo rozpráva. Proste, malo to voľačo do seba, čo sa asi praťažko opisuje, lebo je to temná téma americkej histórie, à la indiánsky holocaust zo strany európskych osadníkov. • PS: MENŠIE VÝHRADY. Autor si ani tentoraz neodpustil vložiť do titulu mnoho gangsterských prvkov, ktorými dianie trochu skomplikoval na úkor rozprávania tohto príbehu [miestami sa mi zdalo, ako by som sa pozeral na čistokrvnú gangsterku], alebo tiež niektoré herecké pózy sa začínali máličko prehrávať [tým pádom sa postupne pre moje vnímanie stávali úmornejšími], pritom so samotnými úmrtiami zo strán vedľajších postáv, to nakoniec nebolo ani o nič lepšie, z môjho uhla pohľadu ich bolo cezpríliš. • PS 2 : Ústredná myšlienka ostala po celý čas kvalitným spôsobom zachovaná, a to je totiž tá posledná, štvrtá hviezdička; inakšie objektívne to vidím maximálne na silné 3.

„Život je ako rebrík do kurína. Krátky a osratý!” • A mimochodom podotýkam, že vskutku celý ten mimoriadne prehnaný »hype« okolo daného titulu The Holdovers, je naprosto neuveriteľne šialený a neadekvátny, keďže sa ani akosi vôbec nezakladal na reálnej skutočnosti; teda najskôr úplne presne naopak, pretože sa jednalo nielen o akúsi povrchne fraškovitú, sentimentálnu a gýčovitú vec, ale zároveň aj o pomerne dosť afektovanú a nudnú v rámci ponímania ako celku, a to ani nehovoriac o celkovej reklame na alkohol a tabakové výrobky, nakoľko nielenže ústredný protagonista - stredoškolský učiteľ dejepisu, Paul Hunham, „sa pomerne často pozeral dolu na dno pohárika,” ale súčasne povedzme i taká [šéf]kuchárka Mary Lambová, zase zväčša „fajčila ako nejaký, fabrický komín,” vrátane aj takého problémového študenta Angusa Tullyho, ktorý sa zase pre zmenu nevedel príliš „spratať do kože” so styčným bodom v podobe - internátnej [katolíckej?] školy Barton, neďaleko amerického mesta Bostonu, kde sa všetky tri kľúčové postavy na samý úvod najprv stretávajú, aby spoločne v prostredí kampusu strávili akurátne prebiehajúce, vianočné sviatky s tým doplňujúcim dôvetkom v tom zmysle, že našťastie aspoňže miestami opustili i dané priestory, aby som sa s nimi taktiež vydal do exteriérov, kedy to už konečne začínalo byť oveľa viacej zaujímavejšie, alebo snáď nakoniec ani nie? • Skrátka; bola to ďalšia, a znovu veľmi otrasná skúsenosť z pôvodne obzvlášť nevšedne vysokými očakávaniami vo znaku značným spôsobom sa šíriacich chýrov a zvestí z azda každej, svetovej strany, že na diváka tým pádom má automaticky čakať, akási instantná, «vianočná klasika», čo s veľkým poľutovaním musím následne skonštatovať v takom význame, že to je hádam asi to isté, akože na Slovensku v mainstreamových médiách, niekedy nastane i značná rovnováha názorov s nulovou účinnosťou propagandy jediného možného naratívu, čo je momentálne iba naozaj akousi vzdialenou »hudbou budúcnosti« [veľkým science-fiction], a práve preto nanajvýš len odporúčam: [od]bočiť od danej veci vari čo najďalej, a k tomu radšej siahnuť po osvedčených klasikách, typov Raňajkového klubu & Spolku mŕtvych básnikov, ako pozitívnejšou náhradou za daný nepodarok, ktorý ma znova strašne nasral, pardon za predsa trocha viac explicitnejší výraz! PS: A k  tzv. réžii Alexandra Paynea, sa pre istotu ani zvlášť extra nevyjadrujem, nakoľko sa z mojej strany jednalo o "painový" ["bolestivý"] zážitok, toľko filmového utrpenia sa zakaždým len tak nevidí, koľko sa mi v podstate v tomto prípade bohato dožičilo.

Pohľad na celkovo mimoriadne zvrátený chod koncentračného, resp. vyhladzovacieho tábora Auschwitz I., a to konkrétne iba z priameho pohľadu veliteľa Rudolfa Hössa, a k tomu vskutku bez akéhokoľvek čoby len akéhosi, predsa len trochu kratšieho, vrátane i bližšieho nadhľadu rovno za »múrmi pekla«, ak avšak aspoňže nepočítam i daný podhľad hneď v tesnej blízkosti vedľa tohto «hororu v priamom prenose» z bezprostrednej blízkosti v rámci všetkých možností ústredného protagonistu, či skôr vhodnejšie označenie pre toto [a mnohé ďalšie monštrá]; by najskôr bolo najmä akési antagonistické monštrum, ktoré sa zabývalo do obydlia, ihneď susediaceho s vysokým, betónovým múrom, za ktorým sa odohrávajú príslušné, šialené scenérie, ktoré divák síce nikdy na vlastné oči neuvidí; za to ich maximálne len tak oveľa častejšie započuje, čiže tým pádom treba mať uši čo najviac nastražené a vyčistené, nakoľko na tejto technickej zložke [zvuku a zvukových ruchoch], bol v podstate postavený celý tento - silne znepokojivý a desivý titul; zároveň sa silno opierajúci o divákovu informovanosť v tom zmysle, že sa trocha vyzná v dobových reáliách. • Skrátka; nielenže som ani na jediný krátky okamih nenazrel do hlavného inferna, z ktorého sa neustále hrozivo dymilo, „až sa z popola nenormálne rozpršalo,” no namiesto toho som sa stále prizeral iba na týchto mimoriadnych cynikov, ktorí si viedli úplne normálny kolobeh života, akoby sa ani príliš ne[za]chumelilo, zatiaľ čo také príchody transportov s odsúdenými na smrť, doslova praskali vo švíkoch, až som len neveriacky krútil očami, čoho je vlastne "človek" všetkého schopný, keď ho ovládne totálna nenávisť... • Hedwiga Hössová, manželka antagonistu, bola rovnako podobne zvrátenou a bez chrbtovej kosti, čo ešte iba vystupňovalo strašidelnú atmosféru do absolútnej krajnosti, ktorá sa šírila naprieč týmito rozparcelovanými pozemkami, a to buď v interiéri a na dvore, alebo aj v exteriéroch, kedy počas oboch štruktúr si dával poľsky kameraman na obrazovej stránke hodne extra záležať i povedzme v dlhších, neprerušovaných kompozíciách. • A ozaj sviatočný, britský režisér J. Glazer, ktorý snáď následne obsadil zväčša len nemeckých predstaviteľov [Christiana Friedela & Sandru Hüllerovú, mne akosi najviac známu hlavne z Toniho Erdmanna], čím dosiahol pozoruhodnú autenticitu daného prostredia, rozhodne vyšperkovanú až do maximálneho extrému z toho hľadiska, ako sa postavy ľahkovážne správali k tomu, čo sa dialo pár desiatok metrov od ich príbytku, a na čo si mimochodom medzičasom plne zvykli, že to kompletne brali na ľahkú váhu, čo je niečo naprosto neuveriteľné! • Najtemnejšia história XX. storočia, ktorá fungovala na plné obrátky, čosi strašné!

„VIDÍM ŤA, [čo neustále vyvádzaš!]” • "Železný Jim" sa oproti svojmu MEGA-úspešnému predchodcovi, znovu prekonal, a to teda minimálne asi až 10-násobne viacej, že sa ešte k tomu i normálne čudujem, ako jednotlivé nánosy »vizuálnych efektov«, vskutku stále držia akosi naprosto zvláštnym [a zázračným] spôsobom pohromade; skrátka, nerozpadnú sa pod tou ťažkou ŤARCHOU autorovej mimoriadnej megalománie, ktorá mu už rozhodne prerástla úplne cez hlavu, asi toľko úvodných postrehov z mojej strany na začiatok. • Sequel je niečo medzi autorovými titulmi: hlbokou Priepasťou v kombinácii s katastrofickým Titanicom [koľkokrát som si v duchu hovoril, že sa v tomto prípade jednalo i o akési, neoficiálne pokračovanie tohto 11-oscarového titulu, predovšetkým vo finálnej pasáži], zároveň taktiež doplneného aj o náučné dokumenty z dielne: National Geographic [najmä, čo sa celkovo týkalo podmorských sekvencií], vrátane i akéhosi metafyzického rozmeru v priamej nadväznosti na ekologický charakter, čomu sa daný počin v podstate venoval už aj predtým. Okrem toho sa tiež pojednávalo i o bytí a úmrtí; proste: „z každého rožku trošku,” kedy sa v prvom rade vari zacielilo na «audiovizuálne vnemy» každého jedného diváka, ktorý sa im v žiadnom prípade vôbec nevyhol, bol nimi doslova [z]bombardovaný, nakoľko to ani nebolo v autorovom úmysle, ba práve naopak, keď jeden trikový záber striedal druhý, tak sa čoraz viac stupňovali celkové [ne]očakávania, ktoré sú napokon nielenže veľmi samoúčelné a prehnané a bombastické, ale súčasne sa automaticky stávajú neúnosnými a neznesiteľnými, až by som dokonca podotkol, že bizarne absurdnými, kam až vlastne môže zájsť nejaká šialená vízia konkrétneho autora, ktorému sa totižto žiadne medze nekladú? • Jednotka sa ako tak držala na uzde, ak to mám avšak správne definovať, no s dvojkou sa James Cameron absolútne »utrhol z reťaze«, pričom dejová línia sa premiestnila z lesa rovno do VODY, kedy namiesto ústredného protagonistu Jakea "Toruka Maktoa" Sullyho, sa tentoraz do hlavného popredia dostávali jeho deti, najmä Lo'ak, ktorý zohrával kľúčovú úlohu, a k tomu sa azda postaral aj o najefektnejšie zábery, aké vlastne tento nadrozmerný projekt ponúkol. • Scenár bol opäť akýmsi najslabším článkom naprieč celou líniou udalostí; slúžiaci výhradne iba, ako «umelá výplň» daného priestoru v digitálnom prostredí, ktorému sa ani nepripisovala príliš veľká váha, pretože primárny cieľ bol o niečom podstatne inakšom, a to totiž naplno zaútočiť proti divákovej výdrži, čo naozaj všetko vydrží? • Ustál som to predsa s trošku väčšími ťažkosťami, a práve preto si zopakovať túto extrémnu «horskú dráhu», viackrát už vonkoncom netúžim, poprípade skúsiť nabudúce staronovú? PS: Bola mi naservírovaná: neuveriteľná, audiovizuálna žranica, z ktorej sa mi mimochodom miestami urobilo strašne nevoľno!