classic

„Podzemná železnica” Kapitola 1: Georgia, je pojem, ktorý opisuje cestu čiernych otrokov do bezpečnejších štátov USA v 19. storočí, pričom na samý úvod sa najprv zoznamujem s dvomi kľúčovými postavami, to jest s Caesarom Garnerom, narodeným vo Virginii, predaným na juh do Georgie, a napokon aj žiaľom utrápenou, či i hnevom nasiaknutou Corou Randallovou, narodenou na plantáži, a snáď až následne potom, môžem vari reálne pomýšľať na ich spoločný útek z reťazov nemilosrdného otroctva, a to konkrétne spod náruče krutých otrokárov... ? / Pokým sa tak hypoteticky stane, budem musieť absolvovať, jednak mimoriadne sústredenú réžiu Barryho Jenkinsa,  a to za asistencie množstva explicitných, hrôzostrašných, desivých, ale najmä obzvlášť realistických záberov, ktoré mi dali naozaj veľmi poriadne zabrať po psychickej stránke. Mimochodom, zaobstaral ich renomovaný, špičkový kameraman James "Jim" Laxton, a vskutku si dal na svojej kompozícii obrazu extra záležať, až absolútne nikoho nimi nešetril ! Nielen réžia, či kamera stoja za pozornosť, toho je ešte oveľa viac, námatkovo by som vybral väčšinou pre mňa neznáme obsadenie, vďaka čomu má seriál nádych dokonalého realizmu, a do toho sa tiež pridáva i autenticita samotného prostredia, kedy si sami hovoríte: „Určite bolo toto obdobie zrejme krutejšie, než čo si môže vôbec televízia dovoliť odvysielať” , ale i napriek tomu nie sú tvorcovia ďaleko vzdialení od skutočnosti, ba práve naopak, sú k nej sakramentsky blízko ! Poznámka ku castingu. Totižto v ňom figuruje i meno všestranne známeho austrálskeho herca Joela Edgertona, no tentokrát radšej žiadne veľké sympatie od jeho postavy nečakajte, inak by ste sa mohli škaredo popáliť, a tak mi teda nakoniec herecký ansámbel, nie je až tak úplne cudzí. Unikátna záležitosť pre rok 2021.

„Smrtiaca záležitosť” má najskôr veľmi zaujímavé obsadenie, a až následne potom všetko ostatné, čo v podstate k tomu automaticky prislúcha, to jest príbeh a forma nakrútenia. Totižto, predstavovať absolútneho klasika britskej kinematografie Jamesa "Jima" Masona je úplne to isté, ako skrátka nosiť drevo do hory, pričom sa medzi nami určite nájdu aj takí jedinci, ktorí totiž nemajú ani najmenšiu páru o tom, o koho sa to vlastne jedná ?  Stelesnil mnohovrstevnatú postavu agenta Charlesa Dobbsa, ktorý rieši dvojaké problémy, a to na pôde manželstva, kedy toleruje nezvyčajné správania svojej atraktívnej škandinávskej manželky Ann, a zase na druhej strane sa čoraz intenzívnejšie zaplieta do prípadu úradníka z ministerstva zahraničných vecí, ktorý mal údajne spáchať samovraždu, kde bol tiež považovaný za veľkého komunistu, a nemenej menšieho špióna, a tak to bude mať aspoň o to oveľa viacej zaujímavejšie a pestrejšie, že nebude žiadnej núdze o dostatočné napätie s tým spojené...? Pomáhať mu pôjde jednak ozaj svojský, spiaci inšpektor Mendel, používajúci účinné metódy vyšetrovania, alebo sa mu taktiež ozve jeden starý priateľ z Rakúska - Dieter Frey. A nedajbože, aby som ešte náhodou nezabudol na vdovu po Samuelovi Fennanovi, Elsu, ktorá sa tvári, akoby sa ani nechumelilo. Každý z nich má k danej veci určite čo povedať, niekto viac, iný menej, ale napokon nič predsa nevychádza podľa tých naijdeálnejších predstáv. / Už o pár viet vyššie, som spomínal mimoriadny ansámbel, ktorý okrem Masona, dopĺňajú aj títo dvaja oscaroví herci, s pôvodom z Európy - Francúzska Simone Signoret a Rakúšan Maximilian Schell, či aj Švédka Harriet Andersson, známa z filmov Ingmara Bergmana, trebárs Leta s Monikou a iných. Pozoruhodným bol jednoznačne aj Brit Harry Andrews, ktorý si už zahral v Lumetovom Pahorku z roku 1965. Zrejme najviac ma oslovil výnimočný casting, plný zvučných mien, že na ostatné technické zložky filmu už asi nezvýšil čas, a to ani napriek tomu, že za kamerou stál renomovaný kameraman Freddie Young, či na režisérskej stoličke sedel rešpektovaný remeselník Sidney Lumet. Nebyť podľa mňa zbytočnejších vzťahových liniek medzi Charlesom a Ann, mohol tým pádom vzniknúť kvalitnejší špionážny thriller, ktorý by sa viacej sústredil na jadro hlavnej myšlienky, pretože vďaka tomu sa to odsúvalo na vedľajšiu koľaj.

„O kyslíku” je priam úplne najideálnejšie si dopredu vôbec nič nezisťovať, to jest nečítať si absolútne žiadne recenzie, maximálne tak pozitívne hodnotenia, aby sa potenciálny divák vhodne navnadil na budúce pozeranie so slúchadlami na ušiach, kedy si filmový zážitok zakaždým najlepšie vychutná, a to ani nehovoriac o hlavnej myšlienke snímku, v ktorom je istá, ženská postava - po celý čas "uväznená" v kryokomore, z čoho sa dá v podstate vyťažiť maximum, čo si inak uvedomuje predovšetkým aj debutujúca scenáristka na poli hraného, celovečerného filmu, Christie LeBlanc, ktorá svoj originálny scenár nastavila presne tak, aby sa pohrávala s diváckym publikom, čo sa jej väčšinou stopáže i náramne dobre darilo. Treba taktiež spomenúť najmä to, že sa nachádzam vo vskutku ozaj stiesnenom priestore "izolovanej skrine" , v ktorej skrátka vidieť len jednu, ležiacu postavu ženy so stratou pamäte, ktorá komunikuje prostredníctvom zabudovaného centrálneho počítača M.I.L.A s hlasom francúzskeho herca Mathieua Amalrica, to by som napokon načrtnúť predsa mohol, však ? Ďalej by som ešte doplnil aj to, že protagonistka sa volá Elizabeth "Liz" Hansen, a to je asi tak nateraz všetko. / Liz stelesnila pôvabná herečka Mélanie Laurent, tiež pochádzajúca priamo z krajiny "Galského kohúta" rovnako, ako aj režisér A. Aja, vlastným menom Alexandre Jouan Arcady, ktorý nakrútil mimoriadne znepokojivú a klaustrofobickú záležitosť, po ktorej skončení sa nad ňou človek nielen poriadne zamyslí, ako aj ja sám som presne tak učinil, ale zároveň sa bude potom cítiť akosi strašne zvláštne, až pomaly zaťažkávajúco... Musím pochváliť opäť to, že sa mi dostalo "za málo peňazí, veľa muziky" , pretože z dielne Netflix, občas vzídu naozaj zaujímavé výrobky, hodné maximálnej pozornosti ! Čo dodať na samotný záver ? Niekomu to sadne viac, inému oveľa menej. Našťastie sa počítam k tej prvej skupine nadšencov.

„Čierny pasažier” cestuje načierno, ale nie vo vlaku, odkiaľ by ho v podstate nechal sprievodca ihneď vykázať, teda lepšie povedané, asi skôr by ho na najbližšej stanici nechal namieste vyhodiť, či prinajlepšom by si na ňom tiež zgustli aj takí železniční policajti, ktorí by ho taktiež spucovali, čo si to vlastne dovoľuje cestovať bez platného cestovného lístku, no len tentokrát našťastie nie sme na (ne)bezpečnej železničnej trati, ale v hlbokom a chladnom vesmíre, kde mi asi dáte za pravdu, že to nie je jednoduché, len tak kohosi "vymrskať" z 200 km výšky a oveľa viacej, ani keby trebárs zoskočil pomocou padáku, ako Felix Baumgartner zo stratosféry, čo sa zapísal do rekordných štatistík. Posádka vesmírnej lode MTS-42, pozostávajúcej z trojčlennej skupiny, zrovna v takomto zložení - z veliteľky Barnettovej, ďalej z doktorky Levensonovej, a nakoniec z biológa Kima, ktorá mimochodom mieri počas dvoch rokov k Marsu (všetci sa stále hrniete na "červenú planétu" , a pritom ste ešte ani poriadne nepreskúmali Mesiac !), keď určité okolnosti ich napokon prinútia zvážiť svoje stanovené ciele, ktoré už trochu naznačujem o pár riadkov vyššie. Už podľa samotného názvu filmu, je vari každému nad slnko jasné, že čoskoro natrafia na ďalšieho, nepozvaného člena, ktorý tu nemal nielenže ani čo pohľadávať, nieto dokonca s nimi pokračovať až do cieľa, pričom vďaka nepriaznivej situácii, im začne pomaly dochádzať kyslík, a tak sa toto kvarteto pohromade, asi do vytúženej kolónie nakoniec (ne)dostane, však ? / Režisér a scenárista strhujúceho, dobrodružného a mrazivého filmu Arctic: Ľadové peklo z roku 2018, Joe Penna pre zmenu nakrútil nemenej podnetné, extra psychologické a komorné sci-fi, ešte psychologickejšie, než vynikajúca "Ad Astra" , a mimoriadne zamerané na "EQ," teda emocionálny kvocient, pretože postavy sa do extrémnej hĺbky zamýšľajú nad svojimi konaniami, a následkami z toho vyplývajúcimi, a to najmä Zoe Levensonová, ktorá pociťuje neuveriteľnú empatiu voči čiernemu pasažierovi... Obsadenie nebije do očí, kvôli čomu som si mohol lepšie vychutnávať príbeh, čo je miestami pritiahnutý za vlasy, alebo hudba výborne korešponduje s atmosférou. Na zamyslenie je tu síce viacero vecí, napríklad scenár, no i napriek tomu ponúka pozoruhodný vývoj vzťahov a udalostí, ktoré sa v tomto žánri každý deň nevidia. Od snímku som podľa hodnotenia čakal menej, no dostalo sa mi viac. Aj výsledných 60 %  by si v skutočnosti zaslúžili sedemdesiat, čo bohužiaľ táto stupnica neumožňuje, je to skrátka niečo medzi tromi a štyrmi hviezdičkami.

„Biely tiger” pochádzal z naozaj veľmi biednych pomerov, a s "trvalým pobytom" kdesi v zapadnutej obci Laxmangar v Indii, pričom zrejme nechcel skončiť, ako jeho mnohí vrstovníci, a tak sa pevne rozhodol chytiť osud poriadne za pačesy, kedy bude musieť začať od samotnej píky, a to predovšetkým u zhýralého majiteľa pôdy "Bociana" , ktorý má dokonca i dvoch podarených synátorov, medzi ktorými by som určite našiel aj najmladšieho Ašóka, čo disponuje vskutku neuveriteľne pôvabnou, ale zároveň i absolútne nepredvídateľnou manželkou Pinky. Istou zhodou okolností, sa práve táto vzácna, "mačkovitá šelma," postupne dostáva čoraz bližšie ku svojim najväčším rivalom, čo je ináč pre niektorého z nich, obzvlášť fatálne rozhodnutie, si ju pripustiť oveľa bližšie k telu, než sa vôbec prislúcha, alebo stručne povedané: „Ako sa z chudobného chlapčiska z čajovne, zámožným podnikateľom stal ?” . Balram Halwai bol príliš ambicióznym jedincom, aby si potom trúfal "Ašókom Sharmom" sa stať, ale to je už povedzme trochu iná história, na ktorú tiež príde automaticky rada, a to až konkrétne v takom význame, kde vás asi kompletne prejde úsmev na tvári... ? Vždy sa zrovna stane to, čo najmenej očakávame, a či ani nie ? Stúpať po kariérnom rebríčku, sa dá rôznymi spôsobmi, na ktorý mimochodom Balram / Ašók, vynaliezol kľúčový patent. / Po menšej odmlke, kedy som sa extra nevenoval pozeraniu najnovších filmov, som konečne naďabil na zaujímavý, indický snímok, nominovaný na Oscara za adaptovaný scenár, podľa knižnej predlohy Aravinda Adigu, a je to na ňom aj patrične vidieť v celej svojej nefaľšovanej kráse a s odvrátenou stranou spoločnosti. Iránsko-americký tvorca Ramin Bahrani, nielenže napísal mimoriadne štipľavý scenár, plný samých prekvapení a zvratov, ale súčasne taktiež stál i za kamerou, aby nakrútil úplne nebollywoodský film, ktorý sa našťastie zaobišiel bez typických tancov a spevov, či krikľavých kostýmov v troj-hodinovej, prepálenej stopáži, na čo by som si inak asi netrúfol...? V žiadnom prípade nie som znalcom bombajskej kinematografie, od ktorej zakaždým bočím na kilometre, ale nevylučujem, že v "blízkej budúcnosti" opäť nevkročím do tej istej rieky. Ak by dajme tomu v obsadení figurovala Priyanka Chopra Jonas, dal by som si určite povedať, len to by musel byť podobný žáner. Ona bola skôr sekundárnou záležitosťou, kedy občas spríjemňovala dianie na plátne, pretože na ňom "triumfoval" najmä herec Adarsh Gourav, na ktorého pleciach spočívala celá ťarcha filmového počinu. Atypický príspevok od Netflixu.

„Mauritánčan” (Mauritánia je štát v západnej Afrike, pozn. recenzistu), Mohamedou Ould Slahi, bol podozrivým z účasti na sérii koordinovaných "teroristických útokov" z 11.09.2001, kvôli čomu bol dlhé roky zadržiavaný v internačnom tábore v kubánskom zálive Guantánamo, pričom o tom neskoršie napísal prvý a jediný "Denník z Guantánama" , a to i napriek tomu, že proti nemu nevzniesli ani jediné obvinenie ! Ako sa dozvedám, raz údajne tiež prijal hovor zo satelitného telefónu Usámu bin Ládina, vodcu organizácie al-Ká’ida, keď mu mal telefonovať bratanec. Vtedy "Yankeeovia" doslova šaleli, ako zmyslov zbavení, a tak i to mohol byť pre nich ten hlavný dôvod - rozpútať totálnu štvanicu, kedy na potenciálnych útočníkov, používali vskutku naprosto nehumánne metódy brutálne metodických vypočúvaní, čo si v podstate na vlastnej koži vyskúšal i sám Slahi, ktorého skrátka chceli vyšetrovatelia za každú cenu zlomiť, aby sa priznal k niečomu, čo neurobil, a používali na to mimochodom také divoké praktiky, až nad nimi normálne ostáva rozum stáť ! / Režisér "Posledného škótskeho kráľa" , Kevin MacDonald, to samozrejme vo formáte 4:3 i patrične priblížil, a to konkrétne v zaujímavých flashbackoch, aby si jednoducho úplne obyčajný divák dokázal predstaviť, čo ho čaká, akonáhle vstúpi na túto pokrivenú pôdu...?! To sú vôbec tie najviac dynamické sekvencie z celého filmu, ktorý inak nie je ničím, extra interesantným, totižto, väčšinou vychvaľujem, ako býva film kvalitne nakrútený, ale nebyť miestami naozaj strhujúcich "spätných záberov" , tak si myslím, že by percentá išli ešte smerom nadol, že ani obsadenie, na čele s Jodie Foster a Benedictom Cumberbatchom, by tieto rozpačité dojmy určite nezachránili. Niekdajší 'prorok' sa síce v tomto ansámbli príliš nestrácal, ale zase by som nepovedal, že by ma ohúril. Priemerný snímok, ktorý by si v konečnom dôsledku - zaslúžil asi oveľa lepšie spracovanie... ? PS: Nič nové pod slnkom, že v prehnitom americkom justičnom systéme, odsúdia aj takých "delikventov," trebárs Afroameričanov, ktorí tieto skutky nielenže nikdy v živote ani nespáchali, ale 30 rokov strávených vo väzení, im už asi nikto nevráti, však ? Mastné odškodné by mohlo rany na duši celkom dobre zahojiť, ale koľkí sa ho predsa nakoniec dočkajú... ?

„12 nahnevaných mužov” , trčiacich v jednej, poriadne zadymenej miestnosti, a to konkrétne počas vskutku ozaj sparného leta, asi naozaj nie je teda bohviečo, kvôli čomu chcú zrejme mať svoje "odovzdané hlasy" čo najrýchlejšie za sebou, aby si skrátka každý z nich išiel potom svojou cestou kľukatou, napríklad na taký bejzbal, pokým sa aspoň nerozprší, alebo najmä, pokým sa vlastne nenatiahne, už pomaly snáď dopredu rozhodnuté hlasovanie... ? Určite to nie je len tak obyčajné volenie, pričom pre mnohých očividne áno, keďže sa práve teraz bavíme o porotnom súde, to jest o "dvanástich mesiačikoch" , ktorí majú rozhodnúť o vine, či nevine obžalovanej osoby ? Najskôr to vyzerá tak, že to bude veľmi rýchla záležitosť, kedy svojimi hlasmi pošlú 18-ročného chlapca, obvineného z chladnokrvnej vraždy, hneď na elektrické kreslo ? Údajne sa mal dopustiť neuveriteľne ohavného, trestného činu, keď svojmu nepríliš vydarenému otcovi z periférie, len tak z čista jasna zabodol nôž priamo do srdca ? Obžaloba tvrdí, že áno, na čom sa tiež v podstate zhodli aj "ostrieľaní svedkovia" . Chalanov advokát sa asi príliš extra nesnažil, ináč by nemusela prísť rada na porotu, dobre vravím, však. Predseda poroty vyzýva 12. členov, aby sa spustilo hlasovanie na ostro. Väčšina to zo začiatku berie na ľahkú váhu, a tak automaticky hlasujú za "vinný" , kde až na čísle 8 všetci narazia do betónového múra ! To je vôbec prvotný impulz na spustenie vášnivej diskusie, ako v ukrajinskom parlamente, že hádam sa to zaobíde i bez výraznejších šarvátok ? Osmička na základe svojich priamočiarych pochybností, jednak nielenže spochybňuje oficiálne stanovisko súdu (svedkov), ale predovšetkým musí o svojich tvrdeniach presvedčiť aj ostávajúcich členov, čo stopercentne nebude jednoduchá úloha. Ponúka alternatívu "tajného hlasovania" v tom zmysle, že ak v ňom opäť zahlasujú rovnako, stiahne sa do ústrania, a chlapčisko pôjde na popravu ! Je to kruté skonštatovanie, v ktorom ale svitá kúsok malej nádeje, že si to predsa ktosi ("čierna ovca") nateraz ešte rozmyslí, že mu dá nejaký nádejný čas ? / Debutujúcemu režisérovi Lumetovi sa na poli hraného, celovečerného filmu, podaril nevídaný husársky kúsok, pretože za "málo peňazí natočil veľa muziky" . Rozumej, nepotreboval ani opulentnú výpravu, ako z "Gone with the Wind" , či ani nablýskané, vizuálne efekty, ako z legendárneho science-fiction "Metropolis" . Totižto mu úplne stačila jedna, väčšia miestnosť, z ktorej postavy ani na okamih neodišli, ďalej špičková čiernobiela kamera Borisa Kaufmana, ktorú som si mimochodom veľmi obľúbil už "Na nábreží" , odkiaľ v podstate dorazil i porotca č. 3, a to ani nehovoriac o mimoriadnom obsadení absolútnej legendy strieborného plátna, Henryho Fondu, ktorý vytvoril jednu z najlepších úloh svojej kariéry ! Netreba zabúdať ani na českého rodáka Jiřího "Georgea" Voskovca, ktorý sa medzi týmito pánmi rozhodne nestratil. A vymenovať zvyšné technické zložky excelentného filmového diela, je úplne to isté, ako nosiť drevo do hory. Výnimočný snímok z roku 1957, sa v prestížnom rebríčku - amerického filmového inštitútu v sekcii "COURTROOM DRAMA" , umiestnil na druhej priečke hneď za "Ako zabiť vtáčika" , kde by som si zase ja dovolil túto pozíciu spochybniť tak, že by som im skrátka prehodil miesta. Nadčasový klenot.

„Let Fénixa” priamo naráža na nikoho iného, než práve na bájneho vtáka gréckej mytológie, ktorý zrejme jedného, krásneho dňa len tak znenazdajky „vstal z popola a vzlietol” , pričom „padáme preto, aby sme sa naučili opäť sa postaviť” , ale najprv musíme vlastne okúsiť, čo to všetko s nami narobí... ? Lietadlo je typom dopravného prostriedku, ktoré je síce mnohými odborníkmi považované za "najbezpečnejšie" , čo sa teda týka osobnej prepravy, no občas sa stáva, že padajú na zem, ako hrušky, čo akurát postihlo i dvojmotorový nákladný avión Fairchild C-82 Packet, ktorý sa vďaka piesočnej búrke zrúti kdesi do líbyjskej púšte v Sahare. Našťastie "voľný pád" prežila väčšia časť cestujúcich, vrátane posádky s pilotom Frankom Townsom a navigátorom Lewom Moranom. Ako kľúčové sa čoskoro ukáže byť najmä to, že medzi preživšími je taktiež i renomovaný "konštruktér lietadiel" Heinrich Dorfmann, ktorý dostáva veľmi ambiciózny nápad, čo zo začiatku nemá väčšinovú podporu. Nakoľko sa ale zásoby vody čoraz viacej míňajú, neostáva im príliš veľa času na premýšľanie, a zároveň aj na celkové vyviaznutie zo vskutku ozaj nepriaznivej situácie, a tak nakoniec všetci prikývnu na to, aby sa z nepoškodených krídiel skonštruovalo menšie "lietadielko" , aké trebárs používali legendárni bratia Wrightovci...? Niekoľko postáv má obzvlášť "temperamentné povahy" , čím chcem tak trochu naznačiť, že absolútne nič nie je dopredu isté, pretože sily pomaly odbúdajú a zbesilé horúčavy zase pribúdajú, kde ich zvráskané tváre hodne napovedajú. / Remake z roku 2004, je nielenže totálnym nepodarkom, ale to je v podstate úplne to isté, akoby som teraz porovnával mravca so slonom. Totižto írskeho rodáka Johna Moorea považujem za jedného z vôbec najhorších súčasných režisérov, ktorý tvorcovi "Tuctu špinavcov," nesiaha ani po členky ! Robert "Bob" Aldrich sa maximálne prehrešil iba tým, že si mal skrátka vziať do ruky strihačské nožničky, a minimálne o dobrých dvadsať minút film skrátiť, čo sa síce nestalo, ale tento "handicap" mi vykompenzoval parádnym hereckým ansámblom, na čele s mrzutým Jimmom Stewartom, alebo Richardom "Dickom" Attenboroughom, ktorým ešte zručne sekundujú samé herecké elity, v zložení z Petra Fincha, Hardyho Krügera a Ernesta Borgnineho. Fanúšikovia hercov, či režiséra, nech si kľudne pridajú ďalších 20 %, len sa následne musíte trochu povzniesť nad "rozťahanosťou" .

„Byt” na ulici Západnej 60, pol bloka od Central Parku v Novom Yorku, ktorý ináč obýva karieristický, nižší úradník (zamestnanec) Calvin Clifford "Bud" Baxter, má taký jeden menší problém, súčasne tiež i samotná, "kancelárska krysa" , ktorá si svojich, na začiatku štyroch kolegov (Kirkebyho, Vanderhofa, Eichelbergera a Dobischa), jednak nielenže príliš pripustila k srdcu, ale zároveň takmer za každých okolností požičiava svoj kľúč od kvartýru, kde si pravidelne chodievajú títo veľkí sukničkári užívať voľné chvíle, aby nakoniec najväčšiu kritiku zožal zakaždým vždy (ne)prítomný majiteľ bytu C. C. Baxter, na ktorom susedia nenechávajú ani len nitku suchú. Pracuje v jednej z piatich najväčších poisťovní v štáte s názvom „Kľudný život” . Určite by ste ho našli na 19. poschodí, a to konkrétne v oddelení "bežných záležitostí," odbor Prémiových účtov, sekcia W, stôl číslo 861. V podstate sa jedná o veľmi sympatického človeka, ktorý ale je iba obyčajným šplhavcom, pretože na základe svojej nevídanej flexibility, stúpa po kariérnom rebríčku až pomaly na 27. poschodie, kde je výlučne až riaditeľ Jeff D. Sheldrake. Dokonca jestvuje potenciálna možnosť - vystúpať až na totálny vrchol, stačí len požičať (a)typický kľúč. Totižto si plánuje užiť s operátorkou výťahu Fran Kubelikovou, ktorá sa neskoršie nechtiac predávkuje práškami na spanie, aby duchaprítomný Baxter vlastne zistil, ako sa veci majú. Dá sa povedať, že už predtým bol Bud do Fran platonicky zamilovaný, ale až teraz dostáva skutočnú príležitosť naplniť svoje ideály...? Len ako to tak väčšinou býva, situácia sa trošku zdramatizuje. / Už dlhšiu dobu som vehementne premýšľal zrovna nad tým, že si niekedy musím pozrieť "The Apartment" od naprosto renomovaného režiséra, scenáristu a producenta - Billyho Wildera, ktorý z piatich víťazných cien Akadémie, obdržal hneď troch „zlatých plešivcov” ! Samozrejme, že som túto komediálnu drámu z roku 1960 už dávnejšie videl, ale až teraz som následne zistil, že niečo stratila zo svojho niekdajšieho kúzla, pričom stále ide o mimoriadne vydarený, nadpriemerný a legendárny film, kde buď hviezdička nahor, či nadol, absolútne nič neznamená, že pod štyri nikdy nepôjdem ! Nadobudol som dojem, akoby sa snímok spracoval na divadelný, čiernobiely materiál, keďže som sa minimálne z jednej tretiny času zdržiaval s postavami "vo vigvame" , tak som dostal reálny pocit, že trochu prevláda menšia stagnácia. Obsadenie je výborné. Jack Lemmon a Shirley MacClaine, sú priam fantastickí, keď čistý strih Daniela Mandella, toto nespochybniteľné tvrdenie ešte viac podtrhuje. Ani kamera Josepha "Joea" LaShelleho v ničom nezaostáva, skrátka - nemusí sa za nič hanbiť. Podtrhnuté a podčiarknuté na záver:„ Radšej si pustiť túto klasiku spred šesťdesiatich rokov, než pozerať súčasné odpady v televíziách, ktorými navýsosť pohŕdam” !

„Divoká banda” zaručene búra všetky mýty o doterajších zakorenených westernových predstavách, a to konkrétne v takom zmysle, že povedzme trebárs náhodne prechádzajúcim civilistom by sa predsa nemalo nič stať, aby sa dajme tomu smršť smrtonosných guliek od nich priamo odrážali len k zainteresovaným stranám, akurát prebiehajúceho konfliktu, alebo je to skrátka všetko trochu inak ?! V rasistických, propagandistických a klasických westernoch od "americkej legendy" Johna Forda s príliš idealizovaným hrdinom typu Johna Waynea, totižto pôvodných obyvateľov Ameriky zobrazovali, ako zvrhlých vrahov a násilníkov, pritom presným opakom je práve nasledujúci "revizionistický western" , ktorý zvyčajne uprednostňoval antihrdinu, viac násilia a realizmu, (či sympatickejšie zobrazenie amerických Indiánov), čoho sa ináč režisér a scenárista - Sam Peckinpah, väčšinou drží až po uši, i keď postavy okolo lídra gangu Pikea Bishopha, majú najskôr úplne iné starosti, než sa preháňať po prériách s indiánmi ... Už som totiž načrtol, že v tomto ponímaní pôjde o niečo naprosto rozdielne, než na čo sme bývali zvyknutí predtým. Úvodná sekvencia veľa napovie, v ktorej som priamym svedkom toho, ako sa zbesilá prestrelka na železničnom úrade, zmení na krvavo-brutálny masaker, ktorého nie sú ušetrení ani bežní obyvatelia Texasu, a to vrátane mužov, žien a koní... Nastal stret lovcov odmien, na čele s Dekeom Thorntonom, bývalým Pikeovým partnerom, teraz stojacim na opačnej strane barikády a starnúcich psancov, prezlečených za vojakov, akoby tým už nejako naznačovali, kadiaľ sa ich cesty budú uberať ďalej. "Pikeovcom" sa momentálne zmráka na horšie časy. Jednak majú v tesnom závese spomínaných "lovcov odmien," najatých Patom Harriganom, kvôli čomu sa dávajú na ústup až na mexickú pôdu, kde sa čochvíľa stretnú so šialeným a skorumpovaným generálom Mapachem, čím sa (ne)vedomky dostávajú do ďalších problémov, pričom zo začiatku sa dokonca ešte i o lukratívny job uchádzajú... No netrvá dlho, pokým sa situácia extrémne nevyostrí. V podstate "thorntonovci" sú zväčša tichými pozorovateľmi, ktorí z diaľky sledujú dianie v "Agua Verde" , aby mali prehľad o tom, čo sa to tam vlastne deje ? / Otváracia sekvencia snímku mi pripomenula druhú otváraciu sekvenciu vo vojnovom veľkofilme Stevena Spielberga - Zachránte vojaka Ryana, kde vylodenie sa na pláži Omaha vo francúzskej Normandii, nemá svojim surovým zobrazením príliš ďaleko od prezentácie násilia z pohľadu westernu Sama Peckinpaha, však ? Zatiaľ, čo zvyšok 5-oscarového pátosu sa niesol v čisto patriotickom duchu, keď ôsmi vojaci hľadali jedného, "strateného" výsadkára Karola, pardon chcel som vlastne povedať - Jamesa Francisa Ryana, tak "The Wild Bunch" z konca 60. rokov, ide na to presne opačne, pretože ponúka oveľa realistickejší obraz, než by si divák pomyslel, kedy každé zabitia umocňovali "spomalené zábery" , ktoré im pridávali zreteľne lyrický nádych, ale celkovo film jasne ukazuje, že násilie sa nevypláca. Finále už síce nie je tak interesantné, ako spomínaný začiatok, ale stále má vysoko nastavenú úroveň, ktorá zväčša prevládala po celých dvoch a pol hodín trvania filmu. Naprostou doménou celého filmu je okrem kamery, zvuku a obsadenia - montáž, na ktorej sa pracovalo dlhých 6 mesiacov, a je to na tom i patrične vidieť. Výnimočný počin, ktorý asi nie je pre každého.