classic

„Von na more” , je presne tým druhom filmu, ktorý mi jednak strašne dlhú dobu doslova unikal medzi prstami, a najmä kvôli tomu som od neho očakával priam nemalé očakávania, ktoré sa bohužiaľ čilskému režisérovi a scenáristovi - Alejandrovi Amenábarovi, nepodarili naplniť do maximálne možnej spokojnosti, alebo aspoň tak, aby prevládala celková zamyslenosť nad samotným príbehom, keďže pojednáva o eutanázii, konkrétne o ochrnutom človekovi Ramónovi Sampedrovi, ktorý zhruba pred 28. rokmi, zrovna skákal šípku do mora práve vtedy, keď na to nebola absolútne vhodná doba, čo sa automaticky podpísalo i na jeho zdraví, o ktorom teraz rozpráva svojej advokátke-spisovateľke Júlii, ktorá sa o tom rozhodne neskoršie napísať pútavú knihu, alebo do deja sa tiež zapája i sympatická mamička Rosa, ktorá má na túto vec spočiatku trochu rozdielny názor, teda asi v takom význame, že život sa predsa (ne)oplatí žiť, i keď je dotyčný mrzákom, čím sa ho snaží prehovárať, aby neustále nemyslel len na smrť, ktorá zo snímku neuveriteľne sála ! V podstate po celý čas o nej až chorobne sníva, že sa mu to nakoniec aj splní ? A ktorá žena mu v tom ešte dopomôže, a či komplicov bude fakticky viacej ? Jestvuje potenciálna možnosť, že si to napokon rozmyslí ? To sa všetko určite dozviete !  / Filmový počin, ktorý je ovenčený množstvom výročných cien, medzi inými aj domácimi cenami Premios Goya, a to až rekordných 14 sošiek, vôbec najviac v celej histórii odovzdávania, tak skrátka vtedy má divák veľký pocit, že uvidí čosi naprosto fantastické, čo doposiaľ nikdy nevidel, no namiesto toho prichádzajú do úvahy najskôr akési rozpačité dojmy, aké sa na mňa zosypali, ako nejaká coloradská lavína. Rovnako sa mi to stalo aj s La Isla mínima, čiže tým pádom by som mal tieto španielske ocenenia brať s rezervou, pretože občas bývajú extrémne nadhodnotené ? Niečo pravdy na tom musí byť. Mimochodom, DP Javier Aguirresarobe a herec Javier Bardem, boli obidvaja vynikajúci, jeden pred kamerou, a druhý hneď za ňou.

„Zaklínač (Zaklínadlo): Diabol ma k tomu prinútil”, aby som sa (znovu) pozeral na ďalší hollywoodsky nepodarok, akých sa v podstate v poslednom čase vyrojilo z úla vskutku neúrekom, a to ani nehovoriac o tých tzv. perfektných "pseudo - hororoch" , ktoré väčšinou bývajú spracované na jedno kopyto, pričom tentokrát som mal ešte aj pokazenú prílohu, spočívajúcu v totálnom chaose, ktorú mi bohužiaľ naservíroval nie príliš svedomitý (béčkový) režisér Michael "Mike" Chaves, čo zrejme vôbec nie je takým čávom, na akého sa doteraz hral ! Vyčerpal sa hneď v samotnom úvode, keď som sa tiež i ja prizeral na posadnutého 11-ročného chlapca Davida Glatzela, z ktorého sa snažili všetci prítomní vyhnať diabla, aby následne túto "štafetu" podal i nasledujúcemu pánovi na holenie, t. j. Arneovi Cheyenneovi Johnsonovi, na motívy ktorého sa filmári rozhodli nakrútiť túto zmes samej absurdity, na akú by neskočil ani človek, čo má o koliesko menej ?! Možno v skutočnosti to mohlo byť o čosi zaujímavejšie, ako povedzme vo filmovom prevedení, kde si slávni manželia Warrenovci nevedeli dať rady ani sami so sebou ? Nakoniec mám reálny pocit, že prvú hviezdičku som udelil za "božskú" Veru Farmigovú, a tú druhú za špičkové, záverečné titulky, ktoré mi naháňali oveľa väčšiu hrôzu, než celý, predošlý snímok dohromady ! Scenárista David Leslie Johnson-McGoldrick, by s naprosto odretými ušami napokon obstál, teda čo sa týka jeho predchádzajúcich filmových príspevkov, ale ani to vonkoncom neznamená, že by si producent James Wan dokázal ustrážiť film ako celok, ktorý v sebe skrýva toľko nedostatkov, že to ani nedokážem spočítať... Podotýkam, že je na prvý pohľad veľmi pozerateľným, ale akonáhle sa trochu viac hĺbkovo ponoríte do scenára, tak už to také optimistické asi nebude. Čakal som trochu viacej, než sa mi dostalo, no treba si začať zvykať na to, že budem bývať často sklamaný, ako som sa zase škaredo opálil, pritom súčasne treba mať prehľad o tom, v akom štádiu sa kinematografia vlastne nachádza, však, dobre vravím ?

„Ženy na hranici nervového záchvatu” , bodaj by aj neboli, keď všade naokolo sa dejú naprosto nevídané veci, ktoré sa v podstate začínajú odvíjať práve od protagonistky, t. j. dabingovej a televíznej herečky Pepy Marcosovej, ktorú akurát opustil jej partner (milenec) a kolega z brandže v jednom - Iván, a to zrovna v tej najnevhodnejšej situácii, pričom ako už napovedá samotný názov tejto svižnej, rannej a pestrofarebnej almodóvarovky, žien bude samozrejme viacero, a celkom pekných, ktoré sú momentálne extra zúfalé, a to minimálne ďalšie tri, medzi ktorými konkrétne asi najviac vyčnieva aj mimoriadne atraktívna Candela, ktorá sa zaplietla so šiitským teroristom... / Nebudem ďalej zbytočne spoilerovať, ale ak náhodou napoviem, že Carmen Maura v úlohe Pepy a Dulce Nombre de María Magdalena de los Remedios Barranco García, skrátene Maria Barranco v úlohe Candely, sú mimochodom obidve vynikajúce a strhujúce, so ziskom španielskych filmových cien - Premios Goya, tak to sú určite hlavné lákadlá, prečo dať tomuto filmu vôbec šancu, v ktorom si súčasne tiež zahral i mladý Antonio Banderas, ktorý sa nachádza kdesi uprostred "divadelného deja" , to áno, pretože snímok sa väčšinou odohráva na pľaci rozľahlého madridského bytu, kde na prvý pohľad "statický priestor" môže zaváňať očividnou nudou, no v skutočnosti ponúka niekoľko zaujímavých prekvapení, na čele so šikovným strihom, ale najmä majstrovským uchopením režiséra a scenáristu Pedra Almodóvara, ktorý podľa mňa nakrútil jeden zo svojich najlepších počinov...

„Tmavá pasáž” a „Dáma v jazere” , sú klasické Filmy-Noir, mimochodom si obidva odbili premiéru počas roku 1947, a to konkrétne v rozpätí šiestich mesiacov, ale čo je vôbec na tom asi najzaujímavejšie je skrátka to, že sa podobajú, ako vajce vajcu, t. j. sú totižto rovnako spracované , i keď súčasne aj dodávam, že prvý menovaný narozdiel od toho druhého, až tak extrémne nezachádza do krajnosti, keďže sa takto nebude správať až do samého konca... Čo mám tým na mysli ? Akonáhle trochu napoviem, akou formou sú nakrútené, všetkým bude hneď jasné, o čo sa tu vlastne jedná, kedy už práve teraz konečne prechádzam i ku "Dark Passage" , ktorá sa nám divákom čoskoro prihovorí prostredníctvom subjektívneho obrazu: skrz-naskrz prvej osoby, na ktorej je kamera doslova nalepená, a my vidíme iba to, čo vidí protagonista: „Zo štátnej väznice San Quentin, neďaleko Kalifornie, utiekol väzeň Vincent Parry, ktorému je polícia ihneď v pätách. Našťastie natrafil na "dobrého človeka" , ktorý sa mu ponúkol, že ho odvezie do San Francisca, no je príliš podozrievavý, čo aktuálne hlásenie z rádia, iba viac umocní, a tak sa strhne šarvátka. Spacifikovaný jedinec zatiaľ nič nevie o svete, kde zrovna prechádzajúca maliarka Irena Jansenová, by napokon predsa mohla byť tou správnou spojenkyňou, však ? Áno, poskytne mu útočisko, no ale až istý taxikár Sam, mu odporučí plastického chirurga, čím si zmení svoju (neustále) hľadanú tvár, že sa mu tým vari skončia úplne všetky starosti ?” / Varujem vás, že ani zďaleka určite nie, pretože to je len samý začiatok... V podstate behom prvej filmovej hodiny, počujem len Bogartov chrapľavý hlas, a k tomu neuvidím žiadny odraz v zrkadle (dôvod na to samozrejme jestvuje), keď ten zvyšok zvýši aj na nadštandardné charakterové herectvo legendárneho Bogieho, ktorému zručne sekunduje jeho skutočná manželka Lauren Bacallová. Zvyšný ansámbel v podobe Agnes Mooreheadovej a Cliftona Younga, ktorí vskutku ukrývali nejedno tajomstvo, kvôli čomu bolo sledovanie Davesovho snímku impozantným zážitkom, trošku mierne predvídateľným, prečo som nakoniec neudelil maximálne hodnotenie, no i napriek tomu ma nesmierne nadchol !

„Cruella” de Vil(ová) si bohužiaľ odo mňa vôbec nezaslúži priemerné hodnotenie ani troch hviezdičiek, pričom tomu nepomôžu ani obzvlášť "veľké a uhrančivé oči," pôvabnej americkej herečky, ďalej držiteľky nielen cenného Zlatého Glóbusa, ale aj pomerne viacej "prestížnejšieho" Oscara, čiže vážené dámy a vážení páni, dovoľte mi vám následne predstaviť - nádejnú a charizmatickú EMMU STONEOVÚ... , ktorá by si ale mala do budúcna vyberať trochu lepšie úlohy. Až sa pomaly ani nechce veriť tomu, že jeden zo scenáristov súčasne tiež napísal i zaujímavú Favoritku, pretože konkrétne táto pestrá zmes "filmových spisovateľov" navarila typický hollywoodsky guláš, ktorý môže niekomu (za)chutiť väčšmi, inému oveľa menej, alebo trebárs ďalšieho iba (poriadne) rozbolí brucho, keďže najskôr má len rozporuplné pocity, za čo je zodpovedný najmä vskutku ozaj chabý scenár, a až následne potom i režisér Craig Gillespie, ktorý sa aspoň snažil tieto nedostatky "(vy)kompenzovať" inými vychytávkami... Napríklad doslova do filmu napchal množstvo dobových pesničiek, až to skrátka má dosť - rušivý charakter, čo v podstate neveští nič dobrého, a to ani nehovoriac o tých digitálnych dalmatíncov. Žiadna mimoriadna udalosť sa určite nekoná, maximálne sa koná opätovný zlepenec, na aké si musíme asi začať zvykať, však, a či ani napokon nie, veď predsa nás nikto do nich nijako nenúti, že nám práve teraz nedrží nôž pri krku ? Mať obidve Emmy pred kamerou = výhra ?

„Žiadny náhly pohyb” horlivo sleduje kriminálny príbeh, v ktorom je najprv v centre diania istý dokument, pôvodne bezpečne uložený v zelenom trezore spoločnosti General Motors, ktorý má "ukoristiť" účtovník, tu zrovna pracujúci, pretože mu to priamo prikázal trojlístok (nebezpečných) mužov, so zbraňami v rukách, akurát ohrozujúci jeho rodinu. Na miesto činu pôjde s Mattom Wertzom i hlavný aktér - Curt Goynes, zatiaľ čo u neho doma budú hliadkovať ďalší dvaja aktéri -  Ronald Russo s Charleyom Barnesom... Spočiatku to vyzerá tak, že si všetci počas sotva pár hodín rýchlo prilepšia o pár tisíc $, ale zdanie väčšinou iba klame, keďže daná situácia sa akosi náramne skomplikuje, čím sa do problematiky automaticky zapájajú i ďalšie postavy, kedy to začína byť konečne viacej zaujímavejšie, ale súčasne i komplikovanejšie a zamotanejšie, kde si asi nemôžeme byť dopredu absolútne ničím istí, všakže ? Námatkovo, akonáhle spomeniem mafiánov - Franka Capelliho, či povedzme aj Aldricka Watkinsa, tak vtedy sa zbystrí naša pozornosť, lebo to skrátka smrdí samými problemámi, keď nikomu z nich ani ich vlastná mama nepomôže. / Režisérsky chameleón, a držiteľ oscara za réžiu (Traffic), Steven Soderbergh, opäť nakrútil jeden z tých chytrejších filmov, v ktorom nás jednoducho povedané - baví skladať jednotlivé dieliky puzzle, ktoré po zložení dohromady, dávajú svoj celistvý význam, no zároveň tiež diváka vodia i za nos, čím naberajú na väčšom rozmere až do poslednej minúty... Obsadenie v podobe Dona Cheadlea a Benicia Del Tora, nie je v režisérovej filmografii, vôbec nič nového, rád sa obklopuje svojimi starými-známymi, čo má rovnako prospešný charakter. Je to síce scenáristicky trochu viac "popretkávané" , treba si na túto (dobrú) vlastnosť iba zvyknúť, a všetko bude hneď v naprostom poriadku.

„Carrie” Whiteová to má zrejme v živote strašne ťažké, jednak je často šikanovaná svojimi trýzniteľskými spolužiačkami, trebárs Sue Snellovou, či aj Chris Hargensenovou, ale ani doma to bohužiaľ vôbec nie je žiadnou výhrou, lebo ju tam (už) netrpezlivo očakáva jej tvrdohlavá matka Margaret, ktorá je absolútne šialenou náboženskou fanatičkou, čo až (ne)normálne hraničí s vymývaním mozgov, keďže sa snaží ovplyvniť nielen svoju dcéru, ale aj iných, potenciálnych, "obetných baránkov" . Skrátka: „Ani z voza, ani na voz” . Teoreticky i prakticky sa môže aspoň spoľahnúť na inteligentnú a mimoriadne chápavú učiteľku - slečnu Collinsovú, ktorá sa nebojí pritvrdiť, keď si to situácia ozaj vyžaduje, no neskoršie to bude mať i tak svoje nedozierne následky. Hneď úvodná scéna je práve spúšťačom naprosto zásadnej udalosti, od ktorej sa to potom všetko následne odvíja. Nebudem bližšie špecifikovať, o čo vlastne ide (všetci sme sa tomu i tak dobre prizerali), no súčasne môžem povedať, že si osvojí i "zvláštne mentálne schopnosti" , kde čisto pomocou silou vôle dokáže hýbať predmetmi, čo priam najideálnejšie vidieť na záverečnom maturitnom plese, kam si ju pozval veľký fešáčisko Tommy "Peter Nagy" Ross. Ale ešte ani tam nepovedala úplne posledné slovo, lebo do úvahy tiež prichádza i priama konfrontácia so svojim najväčším rivalom, čo sa taktiež (asi) nezaobíde bez danej dohry !? / Brian De Palma nakrútil legendárny čistokrvný psychologický horor podľa knihy Stephena Kinga, čím vznikla jedna z najlepších adaptácií, ktorú je radosť zakaždým napäto (znovu) vstrebávať, i keď sa v nej nachádzajú priamo "infarktové stavy" , stále sa jedná o maximálny filmový pôžitok pre mimoriadne vnímavého diváka. Pravdepodobne sa môžem za to pekne poďakovať i znamenitému obsadeniu v podobe strhujúcich herečiek - Sissy Spacekovej a Piper Laurieovej, kedy je jedna lepšia, ako druhá, alebo aj samotnému štýlu nakrútenia, s vplyvom u Hitchcocka, čím sa automaticky vytvára napätie, a la Psycho. Carrie považujem za majstrovsko nadčasové, umelecké dielo žánrovej kinematografie.

„Prvá krava” má takéto motto: „Vtákovi hniezdo, pavúkovi sieť, človekovi priateľstvo” , keď sa akurát zastavím pri poslednom skonštatovaní (filmovej) myšlienky, ktorá sa bezprostredne týka dvoch postáv - Američana Otisa "Cookieho" Figowitza a Číňana Kinga Lua, ktorí sa na začiatku 19. storočia stretli v oregonských lesoch, a to vďaka obyčajnej náhode, kedy prvý pán práve cestoval s lovcami kožušín, ako ich kuchár, pričom konkrétne druhý pán bol len na úteku pred akousi "ruskou mafiou" , kde mu Otis pomohol, aby bol z najhoršieho vonku... ? A síce sa napokon na nejaký čas rozdelili, že sa zase neskôr opäť stretnú, čím už konečne prechádzam k ich spoločnému rozbehnutiu biznisu, ktorý sa ale úplne míňa s tradičnými predstavami o „Divokom západe” , a la "zlatá horúčka" , kde sa bude tentokrát jednať o niečo naprosto iné, čo by sme asi na prvý pokus (nikdy) neuhádli, no zároveň "dojnica" v názve snímku, tam určite nie je len tak pre srandu králikov, a už máme k dispozícii hneď i ďalšiu indíciu, od ktorej sa môžeme skrátka ďalej odraziť. Už som o pár riadkov vyššie spomínal, že Otis rád kuchtí, akonáhle k tomu ešte pridám i "pečenie šišiek" , máte reálnu predstavu o tom, na čo sa vzťahuje ich (krátkodobé) podnikanie. No, má to však jeden zásadný háčik: „K daným ingredienciám potrebujú aj mlieko” , ktoré poskytuje široko-ďaleko jediná dostupná "MILKA" pána Factora, šéfa miestnej obchodnej stanice. Jeho zamestnanci ju cez deň podojiť nevedia, ale Cookie to počas noci jednoznačne dokáže. Po "koblížkách" sa doslova všetci zákazníci len tak oblizujú, dokonca aj samotný pán Factor, no súčasne sa pýtam: „Dokedy budú môcť takto (neustále) kradnúť túto bielu sladkastú tekutinu ?” Povedzme, pokým ich ktosi (ne)nachytá na hruškách !? A čo potom ? / Od nezávislej režisérky Kelly Reichardtovej som doposiaľ absolútne nič nevidel, a pritom som si o nej už čosi prečítal. Jej najnovší počin je mimoriadne atypickou skúsenosťou, na čo asi často nebývam zvyknutý. Je to dosť pomalý film so zaujímavými hereckými výkonmi, a to ani nehovoriac o autentickej výprave, ktorá ale na seba zbytočne nestrháva veľkú pozornosť... Pozrite si to, ľutovať by ste nemali ?

„Šarlatán” , ktorý z moča dokázal diagnostikovať ochorenie, predsa nemohol byť žiadne "béčko" , no i napriek tomu bol český (ľudový) liečiteľ a znalec bylin Jan Mikolášek, narodený ešte za čias Rakúsko-Uhorska, konkrétne v roku 1889, kedy medzi jeho "rovesníkov" napríklad patrili i komik Charlie Chaplin, či aj slávne-neslávny diktátor Adolf Hitler, všetci narodení v štvrtom mesiaci roka (v znamení barana), pomerne často šikanovaný režimom, pretože im zrejme ležal v žalúdku, čo asi nemohli vôbec predýchať, a tak mu tým pádom hádzali samé polená pod kolená... / To by bol isto skvelý námet na strhujúci a životopisný snímok, hodný mnohej chvály, čo sa ale tentokrát akosi nepodarilo naplniť ani renomovanej poľskej režisérke Agnieszkej Hollandovej, ktorá síce (voľakedy) vyštudovala i pražskú FAMU, čo rovnako nemusí byť žiadnou garanciou kvality, keďže asi ani ona už dávno nie je tou filmárkou, ktorou bývala, pretože v poslednom čase nakrúca len priemerné snímky...? Naposledy ma od nej najviac oslovil Hořící keř, no zároveň dodávam, že potenciál stále podľa mňa určite má, kde by mohla neskoršie aj povedzme, prekvapiť ? A ani ocenenie "Českých levov" ešte automaticky neznamená to, že zisk rovných piatich prestížnych cien, vrátane najlepšej réžie a filmu, budem tiež rovnako zdieľať veľké nadšenie, skôr pociťujem určité rozpaky, že sa tu so mnou ktosi nepekne zahrával ! PS: Otec Ivan môže byť na syna Josefa právom hrdý, lebo vyrastá nádejný herec, ktorý má pred sebou sľubnú kariéru, a to sú inak svetlé body tohto počinu, že Trojanovci podali (veľmi) zaujímavé herecké výkony.

„Podzemná železnica” , vyrozprávaná v desiatich kapitolách, a súčasne pojednávajúca o dejinách amerického otroctva, určite stojí za (vašu) pozornosť, i keď je v mnohých prípadoch priam (ne)milosrdnou, najmä úvodná epizóda, je vôbec veľkou skúškou pre (potenciálneho) diváka, čo vlastne dokáže všetko vydržať... ? A keď to napokon vydrží, lebo človek skrátka znesie aj za koňa, tak je z najhoršieho vonku, no ani ďalej to nebude žiadna prechádzka ružovou záhradou, pričom tvorcovia svoje limity, rozumej dávky explicitnosti, servírujú na etapy, že úplne tou najviac - najintenzívnejšou, je konkrétne tá otváracia, kedy by sa mohlo normálne zdať, ako sa Barry Jenkins (i)hneď vyčerpal, ale zdanie tentokrát stopercentne klame, pretože si niekoľko tromfov ponechal na neskôr, s ktorými som sa už medzitým stihol veľmi dobre zoznámiť. Jednoducho povedané: „Zhliadol som nadpriemernú seriálovú udalosť posledných rokov, ktorú som sa postupne snažil rozoberať v každej jednej časti” .