classic

Zrovna presne tento cez 40 rokov starý film má značnú nevýhodu v tom, čo je mimochodom možnosť bádať hneď v úvodných záberoch, ktoré zároveň podtrhne i príchod vedľajšej postavy Odile Jouveovej, ktorá sa nám divákom prihovorí priamo do kamery, aby nás skrátka oboznámila s danou situáciou, čo jednoznačne vnímam, ako „rušivý element”, ktorý mi dosť pokazil celkový zážitok z pozerania filmu, keďže sa na mňa vyrútili zásadné informácie, ktoré radšej mali ostať skryté, t.j. vystrihnuté, kedy by sa v podstate dosiahol oveľa lepší efekt, než práve v tomto prípade, kde som vskutku často pozoroval i afektované, herecké výkony, čiže tá potrebná chémia medzi kľúčovými protagonistami sa z môjho pohľadu vôbec nedostavila, alebo celková nálada filmu je mierne roztržitá, tým chcem ďalej naznačiť, že kinematografický počin koľkokrát ani poriadne nevedel, čím chcel vlastne byť...? Dokonca ani po scenáristickej stránke sa nejedná o nič prevratné, tiež si mohli herci odpustiť niektoré repliky, napríklad príbeh okolo spomínanej Odile, kedy už naozaj nechýbalo veľa k tomu, aby to nakoniec o nej nevyhlásil i „obecný rozhlas”, kde si na druhej strane zase myslím, že sa to mnohí aj beztak dozvedeli. PS : Je mi to úprimne veľmi ľúto, ale opäť si nemôžem pomôcť, no tentokrát v opačnom chápaní, čo znamená asi tak to, že musím po prvýkrát udeliť môjmu obľúbenému režisérovi najnižšie hodnotenie, čo sa spomedzi 12 videných filmov doposiaľ nestalo. A to ešte netuším, čo ma ďalej čaká...? Našťastie už teraz prevažujú pozitívne dojmy, čiže môj postoj sa k nemu absolútne nezmení, ani po ďalších prípadných kiksoch, ktoré sa mi budú vyhýbať...? Uvidíme, nechám sa (ne)príjemne prekvapiť.

Dôstojná rozlúčka nielen s kinematografiou, ale pomaly aj so životom, ako takým (Truffaut už bohužiaľ nestihol nakrútiť ďalší film), na čo si mimochodom francúzsky Velikán vybral „hitchcockovsko” ladený film, v ktorom mu vzdáva akúsi poctu, ktorú v podstate k nemu prechovával počas celej svojej úspešnej režisérskej kariéry, čo v tomto podaní aj patrične vidieť... Kto pozná, ten určite ponachádza niekoľko odkazov. / A síce sa predsa musím trochu priznať, že som pôvodne zvažoval len „tri” hviezdičky pre film ako celok, ale to by sa mi nesmela tak mimoriadne pozdávať (páčiť) predstaviteľka Barbary Beckerovej, čiže neuveriteľne okúzľujúca, francúzska herecká fešanda Fanny Ardantová, ktorá v úlohe obetavej sekretárky, by som smelo prehlásil, že dokonca „zatienila” i realiťáka Jeana-Louisa Trintignanta, a to zrejme kvôli tomu, že sa jeho postava Juliena Vercela, musela nejaký čas ukrývať, keďže bola podozrivá zo spáchania niekoľkých vrážd... Vďaka tomu sa mohla plne predviesť, kedy si proste každý divák určite príde na svoje, čiže nakoniec si viem obhájiť, prečo som sa vlastne rozhodol, že „prižmúrim jedno oko”, ktoré som na druhej strane - neustále dokorán otváral, aby som sa nechal unášať i ostatnými zložkami filmu, medzi ktoré by som jednoznačne zaradil i vynikajúcu, čiernobielu kameru od naprosto významného, španielskeho kameramana Néstora Almendrosa, ktorá vytvára tú potrebnú atmosféru, priamo sa vzťahujúcu pre samotný príbeh, ktorý je vskutku popretkávaný samými scenáristickými vychytávkami, čo je ďalšie pozitívum, ktoré by som ocenil. Podotýkam, že tento počin by si skôr zaslúžil známku 2/3, čo sa takýmto spôsobom (na tomto mieste) oznámkovať jednoducho nedá, a tak sa teda prikloním k tomu „lepšiemu”, čo mi zrovna srdce porúča, i keď viem, že mozog by chcel asi niečo iné, ale zase si až tak vehementne nemyslím, že by bolo moje výsledné hodnotenie nejako extrémne nadhodnoteným, skrátka v tomto prípade si nedokážem absolútne nijako pomôcť, aby som učinil inak.

François je na čase, aby si začal pomaly bilancovať, keďže si sa akurát ocitol vo vskutku mimoriadne nezávideniahodnej, až totálne komplikovanej situácii, že čochvíľa budeš aj úplne „zabarikádovaný” v hotelovej izbe, kde sa len ozaj pred malou chvíľou stala istá, a naprosto nevídaná vec, čo sa teda Teba týka, ktorá Ťa mimochodom dostala do poriadnej šlamastiky, pričom my diváci, sa postupne dozvieme, ako si sa zaplietol do vlastnej pavučiny, z ktorej sa vyslobodiť, bude extrémne zaťažkávajúcim, až nadľudským výkonom...? Medzitým Ťa zvnútra najprv obkolesia policajti, zatiaľ čo potom sa vonku zhromaždí dav ľudí, ktorí sa na toto „divadielko” budú prizerať, plní veľkých očakávaní, čo sa vôbec bude ďalej diať...? Teraz prichádza na rad i niekoľko zásadných „flashbackov”, ktoré ma v podstate oboznámia, prečo sa ešte ten, zo začiatku neznámy chlapík, v smrteľnej agónii, i zo schodov zrúbal, alebo zjednodušene povedané, ako (ne)obyčajný robotník na skazeného filozofa naďabil... ? / ...Neuveriteľne ma fascinuje scéna, keď sa prvýkrát stretli postavy : François a Françoise, pritom sa k tomu i rovnako volajú, sú zo sirotinca, a práve dnešný deň majú obidvaja sviatok, keď by sa predsa mohlo zdať, že sa konečne na protagonistu šťastie usmialo... / Režisér Marcel Carné, od ktorého som videl klasiku Deti raja, ale aj také Nábrežie hmiel, ma tentokrát dostal hádam ešte viac, ako v predchádzajúcich dvoch prípadoch, pretože opätovne predvádza strhujúci príklad - pevného, režisérskeho stisku, ktorým ma počas 90-minút stopáže absolútne ohromil, prečože som tak strašne nadšený. Neviem, či sa mám taktiež vrelo poďakovať i kompozícii obrazu, na ktorej sa podieľali až štyria kameramani, čo jednoznačne kvitujem, áno, i obrazová stránka filmu má čo ponúknuť, skrátka je interesantná. Dokonca ani k strihovej skladbe nemám žiadne výčitky, kvôli čomu by som mal napríklad strhávať percentá, proste sa jedná o bezchybnú montáž, hodnú značného obdivu. No, a najväčšieho uznania je hoden najmä Jean Gabin, ktorý podáva priam autentický a majstrovský, herecký výkon, čiže už v tak mladom veku dokazoval, že sa má s ním neustále počítať, kedy si to možno vtedy ani extra neuvedomoval, aká LEGENDA sa z neho stáva... Myslím si, že je najlepším francúzskym hercom všetkých čias, pred ktorým mám nekonečný rešpekt, čo sú z mojej strany veľmi silné slová... !

...Potešilo ma nasledujúce zistenie, že som sa narodil v rovnaký deň a mesiac, ako i pôvabná, britská herečka Margaret Leeová, ktorej predstaviteľka naprosto nevyspytateľnej Betty, mi bola počas sledovania filmu vzrušujúco-sympatická, a to i napriek tomu, že som sa o tejto milej skutočnosti dozvedel až po skončení filmu, čo vôbec nemení nič na tom, že táto francúzska kriminálka sa môže tiež pochváliť i absolútne triviálnou scenáristickou stopou, ktorá obsahuje niekoľko „logických dier”, čo je mimochodom možnosť vidieť zaraz v úvodnej sekvencii, keď si to americká eskorta namierila rovno do bankovej inštitúcie, pričom ich medzitým potajomky „nakrúca” protagonista, čo vedie podnik hneď oproti, z čoho sa dá snáď automaticky vyvodiť, že rozhodne niečo zaujímavého plánuje podniknúť, no nebude potom v podozrení, ak už k tomu náhodou dôjde, čiže akcia sa zrealizuje do zdarného konca... ? ...A síce sa predsa uskutoční podľa tých najväčších predstáv, ale jej celkové prevedenie je zase príliš zjednodušené a nerealistické, až niekedy komické, a to už len z toho prostého hľadiska, koľko málo osôb sa zrovna nachádza vo vnútorných priestorov budovy, kde je špeciálny trezor... To je ďalšia výhrada. Tomuto filmu určite nechýbala ani určitá „predvídateľnosť”, kedy som napríklad správne vydedukoval istý, kľúčový moment, ktorému predchádzala typicky vyhrotená situácia. Áno, tiež sa patrí spomenúť aj to, že sa do tohto „kšeftu” zamiešal i konkurenčný gang, čím chcem najmä zdôrazniť predošlú vetu, ktorou v podstate priamo naznačujem, kadiaľ sa postupne toto dianie stočí... Nakoľko postavy : Denis Farrand a Jim Beckley, isto správne (vy)tušili, čo sa okolo nich neustále „pošuškáva”, nemal byť práve jeden z nich trochu viacej opatrnejší, čo sa teda týka jeho milovanej manželky...? Veď Beckleyho tesne predtým ohrozovali na živote ! Nie, nemohol, lebo scenár mu to nedovoľoval, a tak sa to tým pádom obrátilo presne tým smerom, akým sa to konkrétne otočilo. Miestami mi to pripomínalo Melódiu podzemia, s ktorým má Slnko darebákov zopár spoločných prvkov, minimálne obsadenie Jeana Gabina v hlavnej úlohe a samotnú zápletku, no obidve spracovania sú na inej, režisérskej úrovni, kde Jean Delannoy zaostáva za tým Verneuilovým, i keď zároveň podotýkam, že je film na jedno pozretie úplne stráviteľným, no na opakované, to už z mojej osobnej strany jednoznačne nehrozí. Našťastie ma to neurazilo až tak, aby som snímku nadelil len dve hviezdičky, čo by nakoniec (z)ostalo mimoriadne „podhodnoteným”, čo by si toto "osadenstvo" iste nezaslúžilo, keďže sa nepovažujem za žiadneho filmového diletanta.

Pozrel som si silne znepokojivý, ďalej dvoj-násobný, retro snímok, ktorý sa okrem iného zaoberá i 3-násobnou vraždou anglických turistov vo vidieckom Provensálsku, či kinematografický počin zároveň obsahuje i - mimoriadne zvláštnu, otváraciu sekvenciu, keď sa zrovna táto trojčlenná, čochvíľa i kompletne povraždená rodinka Drummondovcov, rozhodne kempovať hneď pri cestnej komunikácii, čo som si automaticky snáď vyvodil z toho, že sa predsa jedná o „výstredných Angličanov”, ktorí sú skrátka takýmto „bizarným” správaním povestní vari odjakživa, čo ale ešte nie je nič v porovnaní s tým, čo sa neskoršie na mňa chystá... Totižto, ak som bol povedzme na úvod, ako čajom poliaty, tak o malú chvíľu neskôr sa budem zase cítiť, ako horúcou vodou obarený, pretože sa pomaly ani nestačím čudovať z toho, aké priam podivuhodné, vyšetrovacie metódy používa nielen polícia, ale aj pokrivená justícia, kedy sa práve všetci snažia „objasniť” tento ohavný a brutálny, trestný čin, pri ktorom sú tiež neustále prítomní i „hyenistickí novinári”, čo akurát vytušili velikánsku senzáciu, až sa pomaličky začína rysovať i davová psychóza okolo väčšej rodiny Dominiciovcov, na ktorých sa vzťahuje hlavné podozrenie, keďže ich farma sa nachádza len ozaj malý kúsok od popisovaných udalostí, pričom až od tohto momentu to začína byť „extrémne zaujímavé”, lebo postupne sa niekoľko členov rodiny skutočne poriadne odfarbí, keď som si často hovoril, ten „človek je bez chrbtovej kosti”. A teraz si všetky tieto „ingrediencie” skúste následne spojiť dohromady, kde „šéfkuchár bez čapice”, Claude Bernard-Aubert, ukuchtil „prazvláštny guláš”, z ktorého mi mimochodom ostala akási záhadná pachuť v ústach, a to konkrétne z dvoch dôvodov: 1.) Mal som vskutku čudesný pocit z rezignovaného, hereckého prejavu protagonistu, čo mi na Jeanovi Gabinovi vonkoncom nepasovalo, no ale "niečo" si už teda počas svojej kariéry odkrútil, čiže mal právo byť opäť "mrzutým dedom" a po 2.) Celkový scenár a samotné, ako by som to taktne povedal, mierne chaotické spracovanie, z ktorého som pre zmenu mával rozporuplné pocity. / PS : Sledovanie filmu malo aj svoje pozítiva, ktoré si však divák musí nájsť úplne sám, avšak ak ich tiež niekde ponachádza... ? S hodnotením by som mohol ísť aj o stupeň vyššie, ale svedomie mi to ("momentálne") vôbec nedovoľuje, ale i napriek tomu neľutujem toto zhliadnutie, ktoré určite malo čosi do seba, alebo som bol iba maximálne znechutený a zhnusený z predchádzajúceho, vrátane i toho aktuálneho, politického-pokryteckého-propagandistického, (celo)svetového diania, kde mi v tomto prípade oveľa viacej prekážala režisérska vízia, než nadčasová myšlienka filmu, ktorú som aspoň dokázal plne (d)oceniť, i keď ponúka množstvo otáznikov... /

Len naozaj pred malou chvíľou vyšiel z väzenia, a už zase rozmýšľa, čo ďalšieho by znovu vyčudil, avšak nakoľko predchádzajúci, teraz momentálne už ale chorľavý parťák, odmietol prijať mimoriadne lákavý job, práve preto prichádza do úvahy, nová, čerstvá i pomerne dosť drzá krv, ktorá je možno až príliš sebavedomou, kvôli čomu bude zrejme „pánska jazda” v Palm Beach, doslova prechádzka ružovou záhradou, a s naprosto nezabudnuteľnými zážitkami...?! / Konečne si Henri Verneuil napravil svoju „pošramotenú” reputáciu, kedy začínam pomaly zisťovať, že režisérovi oveľa viac svedčí spolupracovať - s Gabinom a Delonom v spoločnom filme, než zrovna s oddeleným Belmondom, odkiaľ sa podľa mňa najviac vydarili iba majstrovské Opice v zime, kde Bébelovi vtedy zručne sekundoval opäť Jean Gabin, čiže tým pádom sa s jeho priamou účasťou, väčšinou jedná o maximálny, filmový zážitok, predovšetkým mám na mysli Sicílsky klan. Čo sa týka aktuálnej Melódie podzemia, tak odporúčam sledovanie: priam výbornej, necenzurovanej, čiernobielej, a vari o niečo dlhšej verzii s českými titulkami, než práve asi trochu slabšej, cenzurovanej, kolorizovanej, a tiež i o čosi kratšej verzii s českým dabingom, čo mi mimochodom poradil kolega Willy Kufalt, za čo sa mu chcem prostredníctvom tohto "komentára" vrelo poďakovať. ĎALEJ: Zopár postrehov k tomuto, vskutku rytmickému, kinematografickému zárezu, ktorý ma strašne prekvapil. Nemôžem si pomôcť, ale táto „jazzová hudba”, skutočne famóznym spôsobom diktovala samotné tempo filmu, ktoré je vďaka tomu kvalitne vyvážené na celú stopáž, čím sa chcem tiež poďakovať i - francúzskemu hudobnému skladateľovi Michelovi Magnemu, i keď je takmer 40 rokov po smrti, no podotýkam, že jeho „partitúra” sa automaticky stáva nesmrteľnou. Pod kameramanským plášťom sa medziiným schovával Louis Page, ktorého považujem za šikovného odborníka za kamerou, na čo sa vždy teším, akonáhle si pozriem, kto má na starosti technickú stránku veci, rovnako ako pri montáži, kde meno Françoise Bonnotovej, značí, že môžem počítať s absolútnou presnosťou a odbornosťou, čo sa teda vzťahuje na prácu so strihom. To je proste nefalšovaná radosť pre každého c-i-n-e-f-i-l-a, naďabiť na samých profesionálov, ktorí ho budú počas sledovania sprevádzať. Áno, bezprostredne si všímam nielen tieto kľúčové vlastnosti tohto filmu, ktorý je nimi doslova obdarený, ale aj sa zároveň kochám i samotným obsadením, kde som presvedčený o tom, že sa DELON vedľa GABINA nadmieru hodí, o čom niet žiadnych pochýb. / PS : A ten záver, to je neuveriteľné, čo sa konkrétnej postave tým podarilo docieliť, na to určite nezabudnem...

Úvodné, asi 4-minútové titulky, ponúkajú tiež možnosť sa plne zoznámiť s celým obsadením, ktoré bude diváka sprevádzať počas tohto sledovania, kde ma hneď zaujalo, koľko „Jeanov” vlastne účinkuje v tomto snímku, pričom okrem ústredného Gabina a vedľajšieho Desaillyho, alebo ak chcete, „otca so synom”, t.j. Noëla a Françoisa Schoudlerovcov, sú k dispozícii aj ďalší "štyria", a to ešte nie je úplne všetko, čo chce tým básnik povedať... / Na margo filmu ako celku, sa Burziánom a ďalším ich napodobeninám, momentálne vyhýbam širokým oblúkom, keďže práve týmito náruživými »ziskuchtivcami« maximálne pohŕdam, preto som si nevybudoval žiadny vzťah ku konkrétnym postavám. Minimálne by som pochválil aspoň to, že je film zručne nakrútený, rovnako má po ruke i skvostného protagonistu, či trebárs aj réžia, imidž a montáž, určite neostanú bez akejkoľvek odozvy. Tieto špecifické vlastnosti sú jednoznačne nespochybniteľnými prednosťami, ale i napriek tomu už ďalej nemám vôbec žiadnu potrebu sa hocijakým iným spôsobom vyjadrovať k recenzovanému filmu, ktorého zhliadnutie považujem za akúsi určitú „povinnosť”, ktorú veľmi rád absolvujem, pretože skrátka chcem Jeana Gabina (s)poznávať v najrôznejších hereckých polohách, v akých sa v priebehu svojej plodnej filmografie ocitol.

Pre francúzskeho legendárneho herca Jeana Gabina bola úloha v Nesiahajte na prachy, doslova (u)šitou na mieru, ba dokonca ešte lepšou a povedzme trebárs i vhodnejšou, než všetky tie obleky, ktoré protagonista Max, nosí vo filme, ktoré mu mimochodom tiež sedia ako uliate, pričom, popri týchto súbežných okolnostiach, taktiež zaznamenávam i vskutku celkom pozoruhodný, filmový debut Lina Ventury, možno i samotného „nasledovníka” tohto velikána, keď si viem zároveň predstaviť aj to, že dozaista nie je úplne sám, totižto je aj málo ďalších, ktorí sú na tom podobne, ale zosadiť ho z trónu, je celkovo mimoriadne náročné, až absolútne nemožné...? Tešil som sa aj na moju veľkú obľúbenkyňu Jeanne Moreauovú, no bohužiaľ musím skonštatovať, že jej režisér Jacques Becker, nedal príliš veľa priestoru sa plne predviesť, i keď má niekoľko šteklivých scén, za to mi to vykompenzoval s hlavnou postavou, ktorá doslova nezlezie z plátna, čím je fascinujúce sledovať každý jeden záber, v ktorom sa zakaždým objaví. Nakoľko sa strihačka Marguerite Renoirová, rozhodla, že k 94. minútam stopáže, už ďalej vôbec nič nepridá, čo by som si naozaj veľmi prial, pretože film by sa rozhodne „uživil” i s nasledujúcimi 20-30 minútami, len to by sa chcelo asi trochu viacej pohrať so scenárom, ktorý je v tomto momentálnom rozpoložení, nastavený presne tak, ako je mu zrovna určené, preto mám zrejme prehnané očakávania, ktoré sa v tomto prípade síce nikdy nenaplnia, ale i napriek tomu prevláda celková spokojnosť, až by som miestami povedal, že nadšenosť, kde som opäť poctený tým, ako mi Gabin neustále „dokazuje”, akým je ojedinelým, hereckým druhom, ktorý sa už viac nenarodí, o to si ho treba viac vážiť...

Francúzska obec Zuydcoote je vzdialená od francúzskeho mesta Dunkerque okolo 10 km, čo je takmer na jeden poriadny hod kameňom, samozrejme v úvodzovkách, pričom slávne-neslávna „operácia Dynamo”, sa tým pádom teraz dostáva do širšieho (po)vedomia, keďže sa nielenže priamo dotýka najmä toho druhého miesta, ale predovšetkým sa na opačnom mieste nachádza i konkrétny protagonista Julien Maillat, ktorý je mimochodom uviaznutý v piesočných dunách, čakajúci na spasenie, bažiaci po záchrane, neustále sa krčiaci pred nemeckým bombardovaním, či zo začiatku snažiacim sa nalodiť na loď do Anglicka, alebo na druhej strane sa jedná len o večne sa motajúceho a flirtujúceho mladíka, ktorý ani v podstate sám nevie, čo vlastne na tomto mieste robí, rovnako ako aj mnohí ďalší jeho rovesníci, čo si na túto situáciu už medzitým tak trochu zvykli... ?  Z každého rožku trošku, ako sa tradične hovorí, keď ma nenapadá pokračovať zrovna ničím iným, než práve tým, že Belmondo znovu spolupracuje s Verneuilom, no tentokrát mám opäť zmiešané pocity, čo ma vôbec neteší, a tak som momentálne priam presvedčený o tom, že najlepšou ich vzájomnou spoluprácou, boli jednoznačne iba bravúrne Opice v zime, čo už snáď absolútne nič viac neprekoná... ?  Ešte by som určite nehádzal flintu rovno do žita, lebo mám minimálne jedného zdatného kandidáta, ktorý by mohol vylepšiť celkové dojmy. Je mi to naozaj úprimne ľúto, že mi nesadol nasledujúci film z tandemu Jean-Paul Belmondo/Henri Verneuil, teda aby som nebol príliš kritický, áno, pozerať sa to síce dalo, no asi budem mimoriadne náročným divákom, ktorý si len tak hocičo/hocikoho nepripustí k telu (v tomto prípade k svojmu zraku), i keď patria k mojim obľúbencom, len už som to predtým tiež spomínal, že nie každý film sa im automaticky vydarí.

Muž z Ria je pôsobivým dobrodružným filmom, s komickými prvkami a s nádychom exotiky, keďže sa spolu s postavami ocitám v ďalekej Brazílii, kde sa konkrétne schyľuje i k naprosto zásadnému, scenáristickému zvratu, ktorý som úprimne, ani tak neočakával, o to viac som celkovo spokojnejším divákom, že na mňa zvyčajne nedýchala akási daná „predvídateľnosť”, i keď podotýkam, že filmu určite nechýbala určitá „naivita”, s ktorou i napriek tomu dokáže režisér Philippe de Broca, s ktorým sa mimochodom stretávam po prvýkrát, obstojne pracovať, čím ma hneď nadmieru oslovil, teda zrovna tým, ako pozoruhodne a priam šikovne, väčšinou koordinuje hercov, t.j. predovšetkým Jeana-Paula Belmonda (vrátane jeho počiatočných kaskadérskych výstupov, ktoré postupne naberú na obrátkach), kedy sa našťastie ani vôbec nemám čas pozerať na hodinky, koľko je vlastne hodín, koľko ešte chýba do konca... ? A na druhej strane zase uznávam, že samotné finále ma akosi príliš nenadchlo, kvôli čomu napokon musím strhnúť jednu hviezdičku, ale ináč nemám veľa kritických poznámok, prečo by som mal ísť s hodnotením ešte nižšie. Zároveň si však myslím, že je film i kvalitne nakrútený, má nadštandardne zvládnutú technickú stránku, a to najmä výbornú kameru Edmonda Séchana, ktorá doslova lahodí oku, rovnako ako takmer i bezchybná, strihová skladba, a taktiež i autentická výprava, ktorú som tak trochu predsa zmieňoval už o pár riadkov vyššie. Do svojej zbierky si následne môžem tiež poznačiť, že som videl aj ďalší snímok, v ktorom účinkovala pôvabná Françoise Dorléacová, ktorá by to zrejme dotiahla o dosť ďalej, nebyť osudného dňa 26. júna 1967, čo je proste osud, keď ja som toho názoru, že čo sa má stať, sa jednoducho stane, a tak smrť si príčinu vždy nájde. / ZHRNUTIE : Zhliadol som neuveriteľne nestarnúci a výborno-svieži film, od ktorého som to nečakal, a preto musím pochváliť nielen ústredného protagonistu, ale aj režiséra, ktorý sa postaral o vytvorenie nehynúcej klasiky, ktorú si obľúbilo mnoho generácií, a ktorú ešte objavia i tie nasledujúce...? Dúfam, že všetci kultivovaní diváci nevymreli/nevymrú.