Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Drama
  • Komedie
  • Akční
  • Dokumentární
  • Krimi

Recenze (2 484)

plakát

Todake no kjódai (1941) 

V podstate sa zrovna v tomto prípade ešte jedná len o akési ranné štádium budúcich "ozuoviek" , v ktorej už ale veľmi dobre bádať ICH nasledujúce, režisérske uchopenie + so všetkým, čo k nim skrátka, snáď úplne odjakživa patrí, čiže uprostred diania sa nie vždy nachádza určitá rodinná vetva, rodinní príslušníci, ktorých bude následne 'do detailov' pozorovať, zároveň i pomerne vierohodne skúmať, trebárs v takom význame, že ak sa povedzme, odohrá nejaká, smutná udalosť, spočívajúca v náhlom úmrtí hlavy rodiny, tak vtedy je priam ideálna možnosť sa začať pomaly intenzívnejšie sústrediť v tom zmysle, ako sa zrovna od tohto okamihu začne správať ostávajúci zvyšok rodiny po staršom pánovi Todovi * Ako sa zvyčajne zvykne hovoriť, aspoň sa poriadne odhalili pohnútky a charaktery jednotlivých postáv, ale až vďaka tejto smutnej udalosti, čo vyznieva trochu paradoxne, však? V opačnom prípade by zrejme ostali navždy zahalené, alebo minimálne do toho momentu, pokým by znovu niekto nezomrel, napríklad. No, nie všetky postavy boli automaticky chladné, kedže zo začiatku od tej vari najchladnejšej, som vôbec neočakával, že (u)chytí danú situáciu poriadne za pačesy, pričom o väčšine z nich, si to zväčša myslím, konkrétne o presnej polovici z týchto účinkujúcich, ale presne takýmto spôsobom mali nalinajkovaný scenár * Stále je čo zlepšovať, o čom som sa mimochodom, medzitým stihol sám presvedčiť. * A samotný koniec bol mimoriadne zvláštnym.🤔

plakát

Chuť makrel (1962) 

Posledný majstrov kinematografický počin je v mnohých ohľadoch - rekapitulujúcim, a zároveň i naprosto bilancujúcim, čo sa teda konkrétne týka celej predchádzajúcej tvorby, keď zainteresovaný divák, priamo znajúci režisérovu tvorbu, v podstate už bude veľmi dobre vedieť, čo má tým recenzent vlastne na mysli, skrátka, odkiaľ vietor fúka...? • Síce sa úplne nepovažujem (zatiaľ) za naprostého znalca, čo sa práve vzťahuje na filmografiu Jasudžiróa Ozua, ale počas tých niekoľkých filmov, ktoré som doposiaľ stihol vidieť, tak som si minimálne všimol dva podstatné faktory: a). Väčšinou v týchto snímkoch účinkoval jeho dvorný herec - Čišú Rjú, bez ktorého účasti, by to jednoznačne nebolo tým 「pravým orechovým」 + ďalší, dvorní herci, pričom tentoraz som sa musel celkom zaobísť i bez mojej veľkej obľúbenkyne - Secuko Haraovej, za to aspoň tomuto protagonistovi zručne sekundovali aj iní, rovnako pozoruhodní, hereckí kolegovia, trebárs v tomto prípade i táto dvojica v podobe Kuniko Mijakeovej & Haruko Sugimurovej, no s trošku menším, hereckým priestorom. Vskutku, musím podčiarknuť, že v Sanma no aji, sa zväčša striedali starší tými mladšími, a zase naopak, ktorých príliš nepoznám, no všetci aktéri mi boli i napriek tomu mimoriadne sympatickými. b). Ústredným 『leitmotivom』 v "ozuovkách" , sú medziľudské, zvyčajne rodinné vzťahy, ktoré sa nemusia hneď otriasať v samých základoch, no nemožno o nich celkom prehlásiť, že by neboli samy o sebe dosť napätými i beztak. Dokonca by som mohol vzniesť námietku v tom zmysle, že sa trochu opakuje, ako nejaká, obzvlášť 「obohraná platňa」 , no pri predstave okolo aktuálnej (ne)kinematografie, nemám ani príliš na výber, ak chcem ešte zostať príčetným, a k tomu i zmýšľajúcim človekom, ktorý by zrovna z tohto nekalého obsahu, mohol kľudne strašne otupieť, čo ma neuveriteľne desí pri pomyslení si, čo je teraz v ponuke. • Ako nasledujúcu pôsobiacu hybnú silu ma momentálne napadá doplniť i 『trávenie voľného času postáv』 , kedy by sa mohlo najskôr zdať, že veľmi milujú alkohol, ale nepovažujem ich za notorických alkoholikov, skôr by som to pomenoval, ako vhodnú výplň filmového prostredia, dajme tomu, akúsi dekoráciu, čomu sa tiež mimochodom prispôsobujú i samotné originálne scenáre Kógoa Nody, ktoré len pretavujú samého autora, a jeho záľubu v tejto aktivite. • Všetko, o čom bola doteraz reč, sa znovu potýkalo i touto 「labuťou piesňou」 , s ktorou sa s nami tento majster navždy rozlúčil, no inakšou formou so mnou ostáva snáď naveky! 

plakát

Kwaidan (1964) 

Čo sa teda konkrétne týkalo tohto Kwaidanu (Príbehu o duchov, pozn. recenzenta), tak sa predovšetkým snáď jednalo i pomerne dosť rozsiahly, poviedkový snímok, rozdelený na štyri (ne)rovné diely, ktoré sa následne teraz aj pokúsim čo najdôkladnejšie rozobrať do najmenších detailov, ak to tak mám vonkoncom nazvať, skrátka, postupne vám predstavím to, čo si máte pod týmto dlhým filmom zhruba predstaviť: Na úvod by som najprv podotkol, že týmito, jednotlivými poviedkami, sa nimi doslova šírila - tiesnivá, paranormálna a spirituálna atmosféra so samými hororovými prvkami, a tak som si naozaj užil svoje počas trvania tejto alternatívnej verzie o celkových 184 minútach, ktoré dali dokonca zabrať i takému ostrieľanému divákovi, za ktorého sa mimochodom považujem, asi toľko na začiatok. • Čierne vlasy je názov 1. poviedky. V nej som (s)pozoroval i kľúčovú inšpiráciu u Mizogučiho, legendárneho, filmového diela s titulom Ugecu Monogatari, toho som si všimol hneď v zlomovom momente, akonáhle sa blížila záverečná, hlavná myšlienka. Najskôr som sledoval príbeh istého samuraja, ktorý sa priženil do významnejšej rodiny, pričom svoju prvú zákonitú manželku, medzitým ponechal napospas osudu, ale neskoršie sa znovu vrátil domov za tou prvou, no už to proste nebolo to, čo predtým. Výsledná známka: *****  • 2). Snehová žena, dýchala takým, surrealistickým nádychom, sprvoti priamo pojednávajúca o dvoch drevorubačoch, zasiahnutých, naprosto nevídanou, snehovou kalamitou, odohrávajúcou sa v maximálne nehostinnom prostredí, kde starší Mosaku a mladší Minokiči, zrovna natrafili na 『japonskú Perinbabu』 , keď práve jeden z nich si odnesie počas tejto, obzvlášť studenej noci - zážitok asi na celý život, čo o dekádu neskôr opäť pripomenie i svojej súčasnej žene Juki. Výsledná známka: ****3). Bezuchý Hoiči, bol nielenže celkovo najdlhším spracovaním, ale zároveň by som taktiež povedal, že aj tým vôbec najzaujímavejším - na javiskový spôsob. Tentoraz som sa venoval jednému, neustále recitujúcemu mníchovi s obdivuhodným zmyslom pre hudbu, najmä čo sa teda týkalo jeho hraniu na biwe (brnkacieho nástroja), ktorý je priekopníkom v prednášaní znamenitých príbehov na notu - trebárs o primárne pohnevaných samurajských rodoch, o čom som sa mohol sám presvedčiť. Nielen o tomto to je, ale v podstate o tom sa to stále krúti, a to s ďalším, pridaným rozmerom - extra naviac. Najlepšie spracovanie! Výsledná známka: ***** • A na záver tu mám i 4). v podobe V šálke čaju, z ktorej sa napiť, by som si zrejme asi netrúfol. Nazval by som ju, ako Sequelom predchádzajúcej trojky, s ktorou mala veľa spoločných čŕt. A hlavná postava sa toho akosi ani nezľakla, a tak aspoň mohol tým pádom prísť i Šikiba Heinai, vďaka ktorému bolo dianie oveľa viac hĺbavejším, než v opačnom prípade. No, či si to bude môcť povedať i tento aktér na konci, je sakramentsky otázne. Výsledná známka: ****Z*H*O*D*N*O*T*E*N*I*E: Japonský režisér, Masaki Kobajaši, nakrútil s množstvom zvučných, japonských, hereckých mien, vskutku astronomický projekt, nad ktorým určite nezlomím palicu! I keď by som mal určité výhrady, netýkajúce sa ale - famóznej kompozície obrazu, ďalej chirurgicky presnej strihovej skladby, či zvukových ruchov & hudby & tohto obsadenia. Ako som bol sprvoti extrémne natešený, tak som sa postupne cítil, ako na nejakej, atypickej hojdačke (po scenáristickej stránke), že raz som bol hore, inokedy zas dole, alebo zasa sa mi možno miestami zakrútila hlava. V žiadnom prípade ale neľutujem pozretie takéhoto 「majstrovského diela」 , ktoré by malo byť povinnou výbavou pre každého obdivovateľa japonskej kinematografie, kde sa už jednoznačne teraz zaraďujem. Výsledná známka: Mimoriadne silné ****

plakát

Sasamejuki (1983) 

Je rok 1938, pričom práve teraz, prichádza do priamej úvahy i daný začiatok tohto mimoriadne zaujímavého príbehu, odohrávajúceho sa v Ósake, nachádzajúcej sa na hlavnom ostrove Honšú, konkrétne pri ústí rieky Jodo, ktorého 「centrálnym pilierom」 sú štyri japonské sestry - Makiokové, okolo ktorých sa to v podstate celé točí, teda aby som bol v tomto prípade čo najzrozumiteľnejší, tak predovšetkým v samotnom centri diania, sa dostáva asi najviac tvorivého procesu u nasledujúcich charakterov, a to najprv u jednej zo základných postáv menom Sačiko, ktorá bola vskutku pre mňa neuveriteľne: vzrušujúco-sympatickou, ale čo sa skrátka týkalo toho najpevnejšieho, 「oporného múru」 , tak jednoznačne sa prikláňam na tieto dve strany: Taeko & Jukiko, ktoré ma (ne)normálne zabetónovali, až to proste nebolo pekné (smiech). • Áno, režisérovi Ičikawovi, sa totižto náramným spôsobom podarilo pracovať s týmito, zväčša tromi ústrednými protagonistkami, keď ešte k tomu myslel i na štvrtú zo sestier, čiže najstaršiu Tsuruko, ktorá ale možno ani nemusí mať toľko scenáristických replík, koľko by sa na samý úvod mohlo zdať, čím som chcel trochu naznačiť najmä to, že zrejme ani (ne)zohrávala významnejšiu úlohu v tomto významnom filme, a predsa sa na jej herecký výkon v žiadnom prípade vôbec nezabúda. • Adaptovaný scenár sa totiž maximálne dopodrobna zaoberal len týmito pozoruhodnými 『babami』 , kedy mi to tento autor našťastie dostatočne vykompenzoval i ďalšími vsuvkami, ktorými sa tiež pokúšal ozvláštniť túto 「melodramatickú atmosféru」 , bez ktorej by sa mimochodom vonkoncom nezaobišiel, keďže je to na nej priamo postavené a závislé, až by som miestami mierne doplnil, že zároveň i s pomerne výraznejším,『sentimentálnym nádychom』. • Ako chlap som sa v tejto spoločnosti cítil trošku zvláštne, ale i chlapi vo filme plačú, asi toľkoto na koniec, že si dovolím na samotný záver doplniť i takúto menšiu poznámočku, spočívajúcu v tom, aby sa ani potenciálni diváci nemuseli príliš hanbiť za to isté, čo sa stávalo i týmto plačkovým postavám, ak by (nedajbože) k tomu náhodou došlo... • Kon Ičikawa ma zatiaľ úplne rovnako fascinuje, ako aj jeho herecké predstaviteľky/hereckí predstavitelia, stvárňujúci svoje úlohy, ale nielen o tom to iba je + všetko, čo k tomu snáď i automaticky prislúcha...

plakát

Balada o Narajamě (1983) 

Ďakujem veľmi pekne, ale myslím si, že práve túto Baladu o Narajame, už v žiadnom prípade nepotrebujem nikdy vo svojom pozemskom živote vidieť znovu, keďže bola na mňa asi príliš 「ťažkým sústom」 , skrátka, poriadne silnou kávou, ktorá mi väčšinou nebola extra po chuti, čiže z nej najskôr mám len akési rozporuplné - chuťové poháriky, keď by sa mi možno tiež patrilo si dať zrovna v tomto momente za jeden poriadny pohárik so saké, a to na celkové odpočinutie si, jednoducho sa trochu odreagovať po tomto extrémne vyčerpávajúcom počine, no musím sa následne priznať, že vôbec neholdujem pitiu alkoholu, a tak to budem musieť vyriešiť nejakým inakším spôsobom... • Totižto, japonskému režisérovi Šóheiovi Imamurovi, buď išlo najviac konkrétne predovšetkým o to, aby ma proste neustále šokoval svojimi mimoriadne explicitne-živočíšnymi obrazmi, alebo chcel byť iba čo najviac brutálne-úprimným z jednotlivo prezentovaných naturalistických scén bez akejkoľvek cenzúry, a či dokonca taktiež jestvuje i tretia možnosť, spočívajúca v podobe, že predsa z každého rožku trošku, nakoľko skombinoval obidve tieto formy? • Nebudem síce bližšie špecifikovať to, čomu sa vlastne zväčša 『venovali』 tieto nesympatické postavy (čím nechutnejší, tým lepší), ktoré vskutku stvárnili dosť sympatickí herci - Akinobu "Ken" Ogata & Sumiko Sakamotová, ako prosto vydarený synátor Tacuhei a jeho nemenej podarená matka Orin z nemenovaného「barbarského kmeňa」 , naprosto odrezaného od akejkoľvek vyspelejšej civilizácie. • Prvých zhruba 100 minút, sa zvyčajne jednalo o neuveriteľne autentické obrazy, ničím a nikým neprikrášlené, čo bolo pre mňa obzvlášť náročnou exkurziou do hlavného epicentra tohto diania, pričom cca 30 minút pred koncom, bolo zase podľa mňa - úplne najideálnejších, i keď som opäť nebol ušetrený o maximálny dôraz takéhoto prostredia, v ktorom sa odohrávalo kľúčové vyvrcholenie filmu, o čom v podstate celý čas priamo pojednával. • Zrejme som sa vtedy konečne zbavil týchto všetkých barbarov, lebo v tejto zlomovej sekvencii, ostali už iba dvaja títo barbari, ktorí odišli na TO legendárne m-i-e-s-t-o, odkiaľ už teda niet pre jedného z nich žiadneho návratu. • Divák by sa mal určite vyzbrojiť dostatkom svojej trpezlivosti, ktorej bude potrebovať neúrekom. Už si môžem nakoniec vydýchnuť, že to mám za sebou, ale znova by som sa na to nedal sám od seba nahovoriť, lebo by som musel opäť absolvovať to, čomu sa inak širokým oblúkom vyhýbam, ale nie vždy sa to ale podarí...

plakát

Průvodce (2008) 

Mladý muž menom Daigo Kobajaši, sa čochvíľa vydáva na osudovú 「vandrovku」, a to konkrétne z Tokia do Jamagaty, keďže mu všetko nevyšlo podľa jeho najideálnejších predstáv, ako si vlastne sprvoti naplánoval... • Totižto, práve na tomto mieste sa snažil preraziť k tomu umeleckému zameraniu, ku ktorému má naprosto vrúcny vzťah snáď úplne odjakživa, ale ako sa tradične hovorí, že nie každý deň je nedeľa, tak zrovna toto pomenovanie momentálne zažíva - ústredný protagonista, ktorý aspoň následne vyskúša konečne niečo nové, k čomu pravdepodobne nikdy predtým nepričuchol. • A to je v podstate i samotný motív tohto mimoriadne decentného snímku, na ktorý budem ešte veľmi dlho spomínať, pretože ma veľmi zasiahol, a to ani nie kvôli samotnému spracovaniu, čiže povedzme, predovšetkým, nejakým, okázalým, režisérskym štýlom s množstvom všelijakých technických zlepšovákov, s nasledujúcimi odbornými postupmi od výmyslu sveta, ako napríklad v nedávno uvedenom samoúčelnom počine s titulom 1917, kedy by proste zbytočne strhával na seba pozornosť presne takýmto nevhodným spôsobom, ale najskôr len tou citlivejšou témou, ktorú mi režisér Jódžiró Takita, predostieral s extrémne pôsobivou symbolikou, kde kládol čo najväčší dôraz na absolútnu autenticitu, vďaka ktorej som asi nielen iba ja prechádzal, obzvlášť zaťažkávajúcou skúškou, či ju predsa napokon zdolám, no musím sa skromne priznať, že mi miestami robila väčšie problémy... • Samozrejme, že čo sa týkalo celkovej réžie, tak tá si neustále udržiavala svoju nadštandardne vysokú úroveň, lebo ponúkala 『reálny život 』 , ktorý sa nás všetkých bezprostredne dotýka. Mimochodom, predstaviteľ - hlavnej postavy D.K. , Masahiro Motoki, podal dosť zaujímavý, herecký výkon v stvárnení istého 「povolania 」, na ktoré by som si síce vonkoncom netrúfol, no možno jemu pomôže odbúravať stres najmä vtedy, keď si potom zahrá na čelo , v čom je inak vynikajúci. • Áno, ♪ hudba ♪ , tvorila neoddeliteľný základ k tomuto excelentnému filmu, keď si dovolím tvrdiť, že bola rovnocenným partnerom - k tejto myšlienke, na ktorú som dlho čakal... • Tentoraz som sa po časovej osi vydal až do prvej dekády - 21. storočia, a to je už na mňa čo povedať, nakoľko som stálym návštevníkom toho minulého, no nemôžem povedať, že by som teraz túto 「zástavku」, zvlášť oľutoval, ako môžete vidieť v súlade s hodnotením, nie je tomu vôbec tak, aj keď sa vskutku azda jedná len o slabších päť hviezdičiek, no dokážem si ich obhájiť, a to i napriek tomu, že som pôvodne uvažoval nad silnými štyrmi, pričom aj Kobajaši postupne (z)mení svoj názor na bytie, ako také...

plakát

Onibaba (1964) 

『Jama. Hlboká a temná. Jej temnota pretrvala z pradávnych časov.』 • Japonský režisér Kaneto Šindó, podľa môjho objektívneho uhla pohľadu, nakrútil pomerne dosť sugestívny snímok 「o dvoch japonských amazonkách」 , nakoľko boli väčšinou nielen sporo odeté, ale zároveň sa k tomu vyznačovali i obzvlášť surovým správaním, a taktiež i brutálnym zachádzaním, spočívajúcom v chladnokrvnom zabíjaní, ako je možnosť vidieť hneď v samom úvode. Aký na to vlastne mali dôvod? • Jedným z nich by mohlo byť kľudne to, že je znovu obdobie drsných vojen, a tak najmä kvôli tomu teraz nastávajú mimoriadne kruté časy, čo sa konkrétne týka, povedzme, nedostatku obilnín, trebárs, najmä pre obyčajných roľníkov, ktorí medzitým stihli ubziknúť do hôr, teda v tomto prípade zrovna ostávajúce 「roľníčky」 , ktoré urobia pre 「vrecúška s prosom」 , asi úplne čokoľvek, a to myslím naprosto doslova! • Totižto, ako by som to tak trochu vkusnejšie načrtol, skrátka, tieto extrémne divoké baby, sa momentálne živia dosť netradičným spôsobom (lovom na ľudí), čo som už v podstate naznačil na samom začiatku, keď vzápätí by som mal nadviazať na to, ako by si to mal divák následne predstaviť? Jednoducho. Spojte si ľudskú korisť, ktorých bude vskutku počas trvania filmu, niekoľko, a do toho si primiešajte to, že to nerobia len kvôli tomu, že by sa strašne nudili, proste z čistého rozmaru, ale práve naopak. Samozrejme, že s vecami po svojich obetiach ďalej náležite obchodujú, a to je ďalší význam tohto originálneho scenára, s akou zápletkou sprvoti intenzívne pracuje. • Našťastie nepojednával len o tejto veci, ale tiež neskoršie ponúkol i 「romantickú líniu」 , ktorú si v žiadnom prípade nepredstavujte, ako v typických, romantických komédiách. Príchod mužskej postavy znamenal zásadný zlom v (do)terajšom dianí, kedy Ona neustále behala za Ničim, alebo opačne. Vytvárala sa určitá žiarlivosť. A čo predsa ešte ten 「zamaskovaný samuraj」 , prichádzajúci až v 2/2 diania, ktorý dokonca poriadne zašermoval mečom, a ani sám nevedel, ako jeho účinkovanie priamo ovplyvnilo žiarlivú protagonistku, že samotné finále bolo maximálne strhujúcim ukončením tohto atmosferického príbehu, kvôli čomu som nakoniec pridal i tú štvrtú hviezdičku. Áno, a čo by to bolo bez tej jamy, to je ako dom bez okien, však? Dalo by sa povedať, že『stelesnila』hlavnú úlohu, do ktorej by chcel spadnúť asi málokto, čo poviete? • Možno som mal celkovo o Onibabe trošku odlišnejšiu predstavu, ale zväčša spĺňala to, čo má v titule, a som z toho akosi mierne vykoľajený...

plakát

Harakiri (1962) 

Rok 1630 - 13. mája. Do sídla rodu IYI prichádza teraz už len rōnin, predtým samuraj, slúžiaci klanu Fukušima v Hirošime, ktorý sa nazýva, ako istý Hanširó Tsugumo, aby skrátka na tomto mieste - mohol predviesť klasický obrad h-a-r-a-k-i-r-i, pričom, zase takému správcovi tohto domu - Kageyuovi Saitovi, ktorého následne príde o tom bližšie oboznámiť, a zároveň mu i vysvetliť, prečo sa tak skalopevne rozhodol, ho zrazu úplne osvietilo, keďže mu to niečo konkrétne pripomínalo, čo sa stalo už pred touto danou udalosťou, ktorá akurát odteraz nastáva. • Totižto, čosi navlas podobného sa taktiež výsostne dotýkalo i predchádzajúceho 「 nielen pána na páranie 」 , ktorý sa pre zmenu zas volal Motome "Bambus" Chijiiwa, čo sem prišiel s totožnou prosbou. • V podstate, od tohto okamihu, vzniká akýsi príbeh v príbehu, alebo skôr by som to predsa charakterizoval, ako snímok, odohrávajúci sa v dvoch časových rovinách, kedy by sa na úvod mohlo zdať, že títo 「samovrahovia」 , zrejme nemajú medzi sebou vôbec nič spoločného, ale zdanie v tomto 『dianí na druhú』, by mohlo kľudne klamať... • Najprv sa divákovi ponúkla možnosť vypočuť si v priamom, prítomnom, a trochu i kratšom rozprávaní - 1. príhodu, prezentovanú z pozície tej, akože lepšej strany, a to iba medzi týmito dvomi postavami, keď jednou z nich bol náš ústredný protagonista/hrdina versus vedľajšia postava vedúceho, z ktorého by sa kľudne mohol neskoršie vyvinúť, povedzme, zákerný antagonista? • V tomto ponímaní to najskôr vyzeralo iba tak, ako typický prípad - odstrašujúceho príkladu, kde to vypadalo zrovna tak, ako by ho dotyčný charakter chcel odhovoriť od spáchania tohto skutku. Čo sa teda týkalo tej, trošku dlhšej, rovnako súčasnej, 2. príhody, tak vtedy sa daná osoba, ktorá sa momentálne vskutku ocitla tiež v naprosto neriešiteľnej situácii, identicky snažila strhnúť pozornosť na svoju stranu pred všetkými, prítomnými svedkami, pretože by sa dalo povedať, že ani vlastne nemala príliš na výber = podľa toho sa snáď ponúka i samotná príležitosť pochopenia obidvoch súvislostí, ktoré medzi sebou pravdepodobne spája absolútne zhodná paralela, čím dostával tento japonský film - jidaigeki, pod taktovkou režiséra Masakiho Kobajašiho, ďalší podstatný rozmer, ktorý ho robil oveľa zaujímavejším, než v opačnom prípade. • Netrvalo mi príliš dlho, pokým som si zvykol na zvláštnejšiu formu tohto mimoriadne znepokojivého počinu, kedy som si užil naozaj množstvo 「prestrihov」 z aktuálneho diania na to minulé, kde obidve roviny boli kvalitne vyvážené, za čo sa môžem pekne poďakovať predovšetkým i samotnému scenáru, ktorý ma udržiaval v maximálnom napätí až do záverečných tituliek - s určitým kameňom na srdci - zo všetkých scén, ktoré som doslova hltal, ktorý mi nakoniec ale nespadol zo srdca. • Herec v hlavnej úlohe - Tacuja Nakadai, ktorý sa mimochodom zaskvel v mojich obľúbených 『kurosawovkách』 , typov Kagemuše & Ranu, dovolím si tvrdiť, že práve v Seppuku, predviedol vari jeden zo svojich najlepších hereckých výkonov počas jeho bohatej kariéry, kedy by som ju zaradil k tým「naj legendárnejším」 . Dosť už bolo množstva slov, toto proste treba raz vidieť, a už na to človek nikdy nezabudne! 

plakát

Příběh z Tokia (1953) 

Buď láskavý k svojim rodičom, pokiaľ sú nažive, pretože synovská či dcérska láska za hrob nesiaha, hovorí jednoduché japonské príslovie,no ale ako sa tak v samotnom priebehu diania na Tōkyō monogatari, následne ďalej pozerám, tak si ho práve asi najviac osvojila len  japonská Greta Garbo , pričom ani úplne nepatrí do pokrvnej rodiny, i keď bola ženou jedného zo synov (Šodžiho), ktorý padol v boji... •  Nielenže som skompletizoval zrovna túto, čiže naprosto ojedinelú trilógiu Noriko 」 , zároveň i zvyšujem pôvodné hodnotenie z troch hviezdičiek na totálne maximum (áno, vtedy som to ešte nedokázal plne oceniť presne tak, ako teraz v súčasnosti), a k tomu normálne horúčkovito (ne)uvažujem ani nad tým, či by som si náhodou nemal tento vzácny klenot, zaradiť do svojej - prestížnej a renomovanej - top desiatky, samozrejme a vari automaticky s tým, že by som musel vyhodiť 」  jedného, mimoriadne silného konkurenta, no myslím si, že by si to táto klasická ukážka šomin-geki, rozhodne zaslúžila...? • Áno, moja veľká obľúbenkyňa - Secuko Haraová, je opäť neoddeliteľnou súčasťou tohto filmového obsadenia, t.j. v tomto výnimočnom, kinematografickom, a to vskutku v priam legendárnom, majstrovskom opuse 」 , pritom zase na strane druhej, musím rovnako skonštatovať, že tentoraz nedostávala až toľko hereckého priestoru, koľko by možno sama uvítala, aby sa stala dominantnou protagonistkou naprieč celým týmto dojemným dianím, ale i napriek tomu patrí k vôbec tomu najzaujímavejšiemu, čo mi môže tento film ponúknuť... Skrátka, čo sa týkalo jej hereckého výkonu, tak by som to zhrnul asi takto: Vedľajšia úloha v jej priamom podaní, naozaj všetkými desiatimi stála za to! • Hlavných úloh sa totižto náramným spôsobom zhostili režisérovi kmeňoví herci - Čišu Rjú & Čieko Higašijamová, ktorí stelesnili starší, manželský pár, žijúci v Onomiči (prefektúra Hirošimy), čo vzápätí hneď nadviažem na to, že sa v samom úvode, vydávajú na dlhú cestu vlakom (veď ako inak, však, keď Šinkansen, bohužiaľ, ešte nebol k dispozícii?) na predmestie priemyselného hlavného mesta - Tokia, v ktorom žijú ich dosť (nevďačné) deti, aby sa zvítali, teda, pokým nie je úplne neskoro... • Druhorodeného synátora, ktorý zomrel vo vojne, som už o pár riadkov vyššie spomenul, keď Secuko Haraová, predstavovala jeho ženu-vdovu. Ináč, celkovo majú piatich, respektíve štyroch potomkov - najmladšiu Kjóko-učiteľku, ktorá zrejme býva s rodičmi v spoločnej domácnosti, a, povedzme i najstaršieho Koičiho-doktora, a niekde medzi nimi sa taktiež nachádzajú i Šige a Keizo, ktorí sú síce plní práce, ale nebudem bližšie špecifikovať, čomu sa vlastne venujú? • V podstate je to snímok predovšetkým o rodičoch, a až snáď potom o ich deťoch, keď prostredníctvom optiky v podaní tých starších, sa väčšinou prizerám iba tomu, ako tí mladší na nich, ako by som to taktne naznačil, proste takým čudným štýlom nazerajú, jednoducho si ich poriadne nevážia? Rozumiem, že majú svoje rodiny a starosti, či problémy, no súčasne som presvedčený aj o tom, že ich vzťahy stihli vychladnúť aj kvôli samotnej vzdialenosti, predstavujúcej viac, ako 700 kilometrovú diaľku, ktorá ich od seba napokon delí, čo by sme si mohli predstaviť, buď ako trajektóriu z Bratislavy do najznámejšej východnej metropoly, čo je dokonca stále málo... , alebo skoršie ako z Prahy do Košíc, kedy sme už oveľa bližšie realite, ktorá nikoho z nás príliš nepoteší, ak sme v podobnom rozpoložení, ako naše postavy, čo určite nemusí byť vonkoncom žiadnou fikciou - ani v reálnom svete, kde sa možno riadia takýmto porekadlom :Zíde z očí, zíde z mysle?」 • Výnimočná, vynikajúca a excelentná ozuovka 』 , to sú tri najhlavnejšie prirovnania, ktorými by som označil tento 70-ročný počin, ktorý disponuje nadčasovým posolstvom v každom období. Jasudžiró Ozu je 『 režisérskym bohom 』

plakát

Sklizeň obilí (1951) 

...Myslel som si (asi povedzme - trošku naivne), že dvojka bude predsa trochu viacej nadvädzovať na predchádzajúcu jednotku, nakoľko v tomto príbehu opäť vystupovala protagonistka Noriko, a to v podaní snáď nikoho iného, než práve tej úplne najpovolanejšej, Secuko Haraovej, pre ktorú sa zároveň zrejme jednalo i o jej »životné úlohy« , no musím následne skonštatovať, že tomu tentokrát tak celkom nebolo, a či je to k celkovému úžitku veci, alebo presne naopak, tak to najskôr ponechám len na priamej fantázii divákov, ktorí sa o tom môžu sami presvedčiť, samozrejme v tom význame, ak absolvujú v čo najkratšom čase, obidva diely tejto trilógie hneď rovno za sebou, keď ich k tomu čaká ešte i samotné vyvrcholenie v časti poslednej, a tak tým pádom budete mať na svojom konte «trilógiu Noriko» , kedy si môžete vzápätí pogratulovať v tom zmysle, že ste sa opäť priučili niečomu naprosto novému, čo v dnešných časoch, s vysokou pravdepodobnosťou, nikde inde nezažijete, aspoň minimálne v mojom prípade - určite áno. • V podstate to skoršie vyzerá iba tak, že spoločným menovateľom týchto troch filmov, bude len hlavná postava menom Noriko, žijúca v povojnovom Japonsku, s rodinným stavom - single, teraz už o rok staršia, ako predtým, a s podobným zameraním sa na medziľudské vzťahy vo viacgeneračných rodinách. • V origináli sme si vystačili s dianím, najmä, čo sa teda týkalo - otca a dcéry (ako som už minule spomínal), skrátka, vtedy som bol zväčša svedkom takého komornejšieho spracovania, ktorý na mňa vyvinul maximálny účinok, zatiaľ čo sa teraz režisér Ozu, zameriaval nielen na našu peknú sympatickú tváričku "Nori", ale súčasne dej rozvinul i takým rafinovanejším spôsobom, že doň »zakomponoval« aj ďalšie postavy, a to od najmladších až vari po tých najstarších, a niekde medzi nimi sa vyvíjali i nasledujúce charaktery jednotlivých postáv, čo bolo pre mňa trošku rušivým elementom, a z toho dôvodu, ako ste si mohli isto medzičasom všimnúť, neudeľujem 5-hviezdičkové hodnotenie, ktoré si snímok podľa mňa príliš nezaslúži, ale i napriek tomu som s jeho verziou dosť spokojný. • Trebárs, v nejakom »paralelnom vesmíre« , jestvuje ďalší užívateľ pod prezývkou - classic (čiže ja), ktorý má síce rozdielny vkus, než zrovna tento aktuálny (no, neustále si aj tak ide za svojim...), a takto sa treba pozerať i na túto Noriko, ktorá je na tom asi rovnako, len proste sa vždy nachádza v inom rozpoložení, aj keď sa pomerne stále jedná o to isté jadro problému...