Anderton

Corbijn využil prednakrútenú vieoprojekciu k turné nakoniec ako oficiálne video. Prečo nie, v tomto prípade to vážne vyšlo na jednotku, ale osobne som si pri počúvaní songu predstavoval aj poďľa textu niečo pod polárnou žiarou. Skutočne ale nikdy nepochopím, prečo sa nepustili do videa ku Going backwards, to mohol byť vážne hit. Chlapcom sa už evidentne nakrúcať klipy nechce a možno je to aj tým, že VH1 od albumu Delta machine na nich úlne kašle. Postihlo to ale aj U2, možno je to hudba už len pre nás vysoko nad 30.

Tak si Olivier opäť dokázal, že to, čo funguje na divadelných doskách môže fungovať aj ako film. Len jeho verzia Čechova nevyzerá ako film, ale ako divadelná hra, takže sa natíska otázka, či to bolo skutočne potreba. Je to iné ako jeho verzie Hamleta a Richarda III, ale spomedzi tejto trojice aj najmenej záživné. Skoro mi padla sánka, keď sa po dvoch hodinách zjavil záber z exteriéru a v podstate sa v tom už pokračovalo do konca filmu, i keď s nejakými tými priznanými zadnými projekciami.

Keďže som ako prvý z dvojice Berryovej trilerov videl Kidnap, tak som si nemohol všimnúť, ako sa snaží z relatívneho úspechu Tiesňovej linky ťažiť. Tam mal celý príbeh poriadny spád a drive, keďže je Halle na cestách a za volantom, ale sklame v odfláknutom závere. Tu je to presne naopak. Záver mení žáner a pribúda napätie, kdežto cesta k nemu nie je až tak zaujímavá. Inak tuctový triler, ktorý ponúka presne to, čo sľubuje. Páčila sa mi hra s úmrtiami v spojitosťou s chovaním Breslinovej ("Je to tvoja vina"), čo je pekne v závere vypointované.

Raimi sa snaží ťažiť najmä z nadhľadu, lenže ten je bohužiaľ podsadený na nejakom nesprávnom levele. Čo má byť paródia na klišé vyznieva iba ako klišé a tým pádom aj film pôsobí akosi zbytočne vážne. Niekedy humor ale funguje tak ako by mal po celý čas, napríklad nesmrteľný indián a jeho záverečná prestrelka, prípadne kňazovo porušovanie kresťanských zásad. Naopak strih a kamera, najmä pri prestrelkách, je zvládnutá bravúrne. Bohužiaľ scenár je čistý priemer a ani keď si uvedomíme zdroj inšpirácie, ako dostatočná motivácia mi to nestačilo. Sharon je kráska v nesnázích, ale nie drsná baba západu túžiaca po pomste. Už z castingu je zrejmé, kto si ukradne celý film pre seba a tak sa aj stalo. Hackman to mal v čerstej pamäti z Unforgiven, tak mu stačilo ísť iba na autopilota a jednoznačne filmu dominuje.

Dve paralelné línie, kde je väčšia časť venovaná minulosti. V "súčasnosti" sa ocitáme na kardio prehliadke u starého kamaráta, pričom celkom divne vyznievajú dialógy o existencii na prahu smrti, keď vieme, že Chudík tu bol ešte štvrťstoročie po nakrútení filmu. Mminulosť je natočená tak trochu v uvoľnenom štýle Sladkých hier minulého leta alebo Románu o base, iba s tým rozdielom, že sa do hry dostáva smrteľná choroba Tomášovho otca.

Cieľový divák sa bude pri sledovaní cítiť presne tak, ako postavy pri sledovaní starých muzikálov v televízii a sandálových filmov v kine. Čiže sa trochu obávam, že kto nemá v malíčku oba Arnoldove filmy z 50 ´s a niektoré ďalšie sci-fi tohto obdobia plus historické súvislosti, tak si iba povie, že dobre, fajn príbeh, ale čo z toho. Del Toro sa ale pohráva aj na iných frontoch ako nostalgických, pokiaľ už samozrejme nepovažujeme porovnávanie s jeho staršími dielami tiež za nostalgiu. Máme tu aj fajn odvážne motívy, čo je určite lepšie ako napríklad explicitne ukázaný interspecies sex alebo niečo podobné. Spomeniete si napríklad na King Konga alebo aj relatívne nedávny a nedocenený Splice. Snáď Shape of water získa pozornosť akú si právom zaslúži. Skúste v závere popremýšľať nad skutočnou motiváciou vynikajúco zahraného záporáka, Shannonova civilná poloha zaujme predsa len viac, ako v polohe mimozemšťana v komixovke.

Príbeh o dvoch psychopatoch, ktorých motivácie by ste nepochopili ani v realite a bohužiaľ nám ich nedokáže poriadne priblížiť ani film. Ale preto sú to vlastne psychopati. Čo koho z nich viedlo k takýmto iracionálnym činom, pričom úlne mimo aj napriek faktu že nie je vrahom je Karol, zostáva tak záhadou. Vydarila sa atmosféra, vytvorená najmä výberom lokalít a nepríjemným hnedo-žltým stmaveným filtrom. Film tak aspoň po vizuálnej stránke pôsobí ucelene. Červený pavúk sa chce odlišovať od klasických krimi trilerov, čo má ale za následok ono prapodivné chovanie a nemenej divné dialógy, najmä medzi Karolom a vyšetrovateľom.

Nechcem sa púšťať do vyjadrenia pochybností ohľadom zberu materiálu, nepochybne sa podobné príbehy odohrávajú. Len Pirko pôsobí dojmom, že sa snaží osloviť v celosvetovom meradle filmové festivaly a to prostredníctvom pohľadu na naše dva štáty ako na tretí svet, ktorému niet pomoci a kde mladý človek na prahu dospelosti nemá žiadne príležitosti. Ide o našu béčkovejšiu verziu Lilja forever, kde som mal podobné problémy, ale film vyzeral naopak skutočne filmovo a nie podfinancovane, za čo zase tvorcovia až tak určite nemôžu. No hlavná hrdinka nemá kde spať a namiesto toho, aby sa opýtala nejakého policajta, kde sa môže človek bez domova na noc uchýliť, nechá sa naivne oblbnúť. Takže napríklad aj z takýchto logických nedostatkov scenára Pirko neberiem ako oprávnenú kritiku sociálneho systému.

Možno ten najpoceňovanejší Pixarovský kúsok z obdobia, kedy bol prešľap v ich prípade neznámym výrazom. Možno neobstojí tak úplne v porovnaní s Toy story 1/2, možno mu trochu ubližuje v rovnakom čase uvádzaný Mravec Z, ale je nesporným faktom, že samostatne tento film dokonale pobaví. Hmyz totiž dlhodobo vydrží viac, ako plastové hračky, veľké zvieratá a ľudia, že. Tak snáď po konci ľudstva sa hrdinovia filmu stretnú niekde s potkanom z Ratatouille.

Obvykle si dopĺňam kúsky zo zlatého fondu kinematografie vedome, ale občas vďaka televíznemu programu natrafím na dielo takmer neznáme, ktoré ale vzbudí vo mne túžbu si ho pozrieť. No a zriedkavo sa stane, že ma aj nesmierne zasiahne a jeho všeobecnú neznámosť považujem za veľký omyl. Tak sa stalo aj pri tomto vojnovom filme bez konvenčne chápanej filmovej vojny a akcie, zameraného na prežívanie amerických vojakov a neapolských ľudí a predovšetkým žien ku koncu konfliktu. Koža obsahuje niekoľko emocionálne veľmi silných scén, kedy mi z úpadky humanizmu prišlo skutočne zle. Trochu ma mrzí, že tak originálny film z DSV s Mastroianim, Cardinale alebo Lancasterom nedosiahol taký ohlas, ako podobne ladená Hlava 22.