Anderton

No jóó, v El Dorádu, tam to kdysi žilo....pre nás, mladších divákov, je El Dorádo zaujímavé tým, že sme viac zvyknutí ako "spoznávači" starších Waynových westernov na jeho mladšiu verziu a rovnako aj na Mitchumove sebavedomejšie typy z 50tych rokov, ako na ich "kotle" a otrhanejšie šaty. Rovnako máme zafixovaného Caana ako starého mentora, rozdávajúceho rady svojim potomkom a podriadeným, takže v tomto smere je El Dorado dosť paradoxný zážitok. Popravde je obľúbenosť tohoto aj napriek humoru viac menej klasického westernu daná obsadením a chémiou medzi hlavnou štvorkou, nemám pocit, že by som v ňom našiel omnoho viac, ako napríklad v podobnom Rio Bravo. Diváci roku 1966 mali určite radosť, že si mohli pozrieť sto razy videný príbeh, išlo o to, že to mohlo byť s Johnom Wayneom v takejto úlohe naposledy. Len neviem, či je tá dĺžka na škodu alebo filmu prospieva, pretože mi čím ďalej, tým viac mi prirastali títo starí (a jeden mladý) harcovníci k srdcu.

Vo filme hrajú štyri postavy. Dvaja muži, jeden ľadový medveď tu má cameo a v hlavnej úlohe sa predstaví príroda. Prepierané divné chovanie postáv sa dá vysvetliť prostredím, tým, že sa jedná o Rusov, no a ja som mal chvíĺami pocit, že sledujem ruskú variáciu na The thing a Sergeja a Pavla posadol nejaký mimozemský parazit a začalo im z toho hrabať. Možno to chcelo silnejšiu zápletku, ale asi to posledné, čo mi na filme vadilo, bola jeho dĺžka. Asi sa ešte radšej pohybujem v tomto prostredí, ako napríklad medzi palmami na exotickom ostrove. Samozrejme z prítmia kinosály alebo obývačky. Len škoda, že sa film volá Ako som dopadol toto leto a nie zimu, vtedy by to bol ten poriadny atmosférický mazec. Len to by sa už nikomu nechcelo točiť.

Po kritike života v slumoch si Blomkamp zobral na paškál imigračnú politiku v pohraničí USA, ich zdravotný systém (ešte že nepozná ten slovenský) a v neposlednom rade sa zaoberá otázkou občianskej rovnoprávnosti v budúcnosti, keď dnes jej majú politici oproti minulosti plné huby a tvorcovia si naopak myslia, že veci sa vyvinú "trochu inak". Toto nás určite na jeho filmoch baví objavovať a všetci sa tešíme, s čím príde nabudúce. Ďalej nás teší, že sa v "systéme" presadil (a etabloval) ďalší inteligentný režisér s výrazným štýlom a potenciálom do budúcnosti, ako sa to podarilo napríklad Nolanovi. Elysium je ale napriek všetkým kladom štúdiový kompromis, s čím sa nedá nič robiť, treba uspokojiť aj mladšie publikum a dodať mu cool akčné scény s vypracovaným Damonom a démonickým záporákom. Asi starnem, ale už ma príliš nebavili. Na druhú stranu si myslím, že trocha toho scenáristického klišé ešte žiadne sci-fi nezabilo a pokiaľ bude scenár braný ako jedno z negatívov Elysia, ja budem jeho nenápadné zvraty obhajovať a považovať ho za celkom rafinovaný (hlavná postava dlho nevie zásadnú informáciu, všimnite si, v akej pozícii sa nachádza v dvoch tretinách filmu napriek očakávaniam diváka).

Pred Spálenými spomienkami varujem divákov, obľubujúcich jasne danú a rozvíjajúcu sa zápletku, dejové zvraty, milostné vzplanutia a jasný koniec. Doporučujem ich vnímavejším divákom, ktorým stačia ku šťastiu dobré herecké výkony a dotyk reality. V tomto filme sa skľbil dvojí prístup k realizmu, totiž život zobrazenie života "socky" a života strednej vrstvy a ich konfrontácia. Je to akási kombinácia európskeho artu (už podľa mena režisérky) a americkej nezávislej drámy, ktorá ale nemá vzhľadom na komornosť oscarové ani komerčné ambície. Je to typ filmu, ktorý sa absolútne nehodí do multiplexov, ale klubové kiná ich tiež nezaradia do programu, pretože európskeho artu a amerického nezávislého filmu je tiež obrovské množstvo a takýto film si distribútor nedokáže typovo zaradiť. Tak ostáva DVD, ale väčšinu divákov príjemne prekvapí až v televízii.

Ja viem, že Argentova tvorba je hlavne o šialenom farebnom vizuáli, ale v prípade Vtáka by som určite neopomenul ani "šialenú" hudbu, ktorá dotvára atmosféru filmu neuveriteľným spôsobom. Špeciálne pri naháňačke medzi autobusmi, pri ktorej som si spomenul na Memento. Vták je film, ktorý svojimi logickými nezrovnalosťami v priebehu filmu diváka pripravuje na najhoršie možné alternatívne konce, ale mňa naopak záver uspokojil, pretože aj keď je očakávaný, dáva predošlému deju význam a dá sa povedať, že všetko vo filme je na konci vypointované. Dokonca ostávajú niektoré otázky do budúcnosti postáv zaujímavo otvorené. Argento sa snažil prelomiť jednu trilerovú dogmu, čo sa mu svojim spôsobom podarilo a naštartoval kariéru solídnym, i keď v niektorých smeroch dnes už úsmevným trilerom.

Po všetkých stránkach predvídateľné, ale má to šmrnc, nadhľad a vtip. Ale zase nie po celý čas a iba do určitej miery. Nie sú tam aj napriek po music chvalabohu žiadne popkultúrne odkazy a mladí herci sú celkom sympatickí. Prečo to trvá výrazne cez dve hodiny a prečo to má dokonca aj SE, to nechápem (umelecký presah ním asi režisér nezamýšľal) a neviem, či náhodou princeznina komorná a tá kováčka neboli krajšie, ako Shannyn. Vlastne nechápem, prečo sa tá kováčka do Williama nezaľúbila, mohla byť z toho aspoň poriadna dráma. Že sa jedná o film na víkendové popoludnie, vhodný pre trávenie rezňa so zemiakmi v žalúdku, netreba opakovať.

Dobrý, zlý a divný funguje lepšie v sekvenciách, ako v celku. Jednotlivé sekvencie sú častokrát geniálne, majú kultový potenciál, ku ktorému aj dospeli a sú enormne násilné, akčné a vtipné. Lenže mojim subjektívnym problémom sa stalo, že som sa po hodine a štvrť pozrel na hodinky s pocitom, že sa na film už pozerám dve a pri jeho konci som mal dojem, že ubehli štyri. Ťažko vysvetliť tento jav, keďže sa jedná o taký ťažkotonážny akčný "nářež". Ji-un Kim sa zaoberá pohnutou históriou svojej krajiny v štylizovanom žánrovom filme, čo ma nesmierne bavilo. Prekonáva počet mŕtvol v Killerovi, Komande a trúfam si napísať, že dokonca aj v Horúcich strelách 2! Všetka česť! Koho potom zaujíma, že ústredná trojica je nesmrteľná, že guľky fičia okolo nich akoby boli nabité rovnakým nábojom ako oni. No priznám sa, že po čase mi to už začalo liezť trochu na nervy. Lenže vždy sa objavil nejaký ten vizuálny, takmer až nemo-groteskný fór a bolo zase dobre. A k tomu tá epickosť, akú žiadna európska produkcia v súčasnosti nedokáže vyvolať.

Samuraji sú japonci, temní hrdinovia filmu noir sa zrodili v Los Angeles, ale keď sa ich príbehy odohrávajú v Paríži, nemôžu byť viacej doma. Mám pocit, že všetko, čo by som napísal, už tu určite napísané je, Samuraj je totiž archetyp filmu o osamelom nájomnom vrahovi. Takže iba toľko, že ma potešil fakt, že Costello nie je ani vyložene sympatický, ani vyložene nesympatický, policajti si robia iba svoju prácu, čím Vám sympatickí paradoxne príliš nebudú a ženy našťastie nie sú hysterické a chovajú sa celkom uvážlivo a chladne, čo je bod, v ktorom sa Melville asi najviac vzdialil realite:). No a pokiaľ ste si mysleli, že najlepším priateľom človeka je pes, Samuraj ponúka nový pohľad na vec.

Corbijn svoju videoklipovú minulosť pre kultové kapely nezaprie. Vyfarbite si Behind the wheel a predstavte si, že má v ňom Gahan šedivé vlasy a máte predstavu o vizuáli a atmosfére Američana. X-tá variácia na obohratú tému, lenže prekvapivo omnoho psychologickejšie spracovaná, ako sme zvyknutí. Triler nahradila psychologická dráma o osamelosti. Tempom Američan nezaujme, tým je hlavná postava, na akú vo svojom živote zrejme nikdy nenarazíte a preto Vám môže pripadať Američan vzrušujúci. Ale nemusí. Pre mňa je ale po Control ďalším dôkazom, že Corbijnov rozprávačský a jasne rozoznateľný vizuálny štýl funguje aj na ploche celovečernej stopáže.

Mladí ľudia chodia vo veľkomeste večer do podnikov za účelom strávenia noci s niekým na byte v posteli. Niektorí možno ale hľadajú viac a možno im bude trvať nejaký čas, kým si to vzájomne, pred okolím a aj vnútorne sami sebe priznajú. Je nesmierne ťažké nájsť spriaznenú dušu v takejto džungli a bol by v tom čert, ak by Vám ešte pred nájdením toho pravého šťastia "New York havent break your heart". Menší, ale o to úprimnejší film, kde hĺbka charakterov hlavných hrdinov je podtrhnutá plytkosťou ich predchádzajúcich partnerov a väčšiny postáv vo filme. Zase sa mi potvrdzuje vďaka kinematografii, že ľudia sú všade a v akejkoľvek dobe v podstate rovnakí. Dnes by si režisér v takomto type filmu neodpustil množstvo potenciálne kultových hlášok, Yates najviac boduje vnútornými komentármi Johna a Mary.