Anderton

Padajú tu mená ako Lynch, Von Trier a Coenovci, ja by som ale Ukrutne šťastných videl ako taký moderný western, kde je pôvodný pôdorys klasických westernov trochu pozmenený, ale podstatné je prostredie a postavičky. Ospalé mestečko, osamelý antihrdina, krčma ako v štýle starých saloonov, žena, ktorá potrebuje pomoc. A samozrejme dlhé, všehovoriace pohľady medzi postavami a kovbojský klobúk. Z tohoto uhlu pohľadu vám ani nebude vadiť nepravdepodobnosť deja a dementné chovanie hlavnej postavy pri zásadnom zvrate filmu. Dánska krajina je rovnako žánrovo príťažlivá, ako tá španielska v špagetti westernoch a je kľúčovou postavou filmu. Prečo nevznikajú aj u nás a našich západných susedov takéto zaujímavé žánrové kúsky, kde je navyše nad čím premýšlať? Kto je tu vlastne skutočným vrahom?

Podľa mňa originálnejšie, ako Begniniho priamočiarejšia "bláznivá" komédia, Vlak života je skôr úsmevná záležitosť, kde sa budete skôr usmievať, ako sa vyložene smiať. Pre Bregovičovcov z princípu povinnosť a automaticky geniálny film, ostatní, ako napríklad ja, ocenia fakt, že do témy holocaustu sú konečne (!!!) zapasovaní aj cigáni a Židia nie sú zobrazení ako anonymná trpiaca masa, ale scenár postavám dodáva charakter. Sme ušetrní krvavých scén, citového vydierania a zobrazovania Nemcov, ako tupých vrahov. Najvtipnejšie momenty sú zároveň aj tými najnapínavejšími, čo sa stáva málokedy a diváka čakajú dva prekvapivé zvraty. Jeden pred rozuzlením, ten je geniálny, ten druhý je dovetok a mnohých môže sklamať. Respektíve zanechá z filmu iný pocit, aký predpokladáte. A na to stačí jeden záber.

Od Smrti v daždi som dostal presne to, čo som čakal. Jedna vražda, viacero podozrivých, z ktorých ju jeden z nich určite spáchal a malá lesť na záver. Rýchlo to ubieha, postavy pofajčujú, podozriví sú nervózni, atď. Ak by to nebola prvá slovenská detektívka, tak by som povedal, že používa všetky naše detektívne klišé. Lettrich ich používa, ale zatiaľ iba z cudzích vzorov (vlastne nie tak úplne, české detektívky boli predsa tiež naše). Napríklad aj z takej Agathy Christie v samotnom závere, ktorý ma mierne svojím rýchlym a kvázi šokujúcim rozuzlením sklamal. Pokus o akési posolstvo z úst hlavného komisára pôsobí bohužiaľ rozpačito. Pritom takí Hriešni ľudia s takýmito motívmi dokázali pracovať obratnejšie.

Sú tam obrovské dekorácie, politické pletky, až z toho hlava zabolí, krásne kostýmy, slávni herci a skáče sa v čase. Takže všetko, čo treba očakávať od historického filmu. Nie je tam veľa bojových scén, tá jedna poriadna príde až v štvrtej hodine (!!) a dovtedy sme svedkami najma konfrontácie Kleopatry s mužmi jej života. Je obdivuhodné, koľko úsilia museli tvorcovia vynaložiť na výrobu tohoto filmu, ja by som upozornil na scenár, ktorý sa tvári, že je historicky presný a ja, ako neznalec, som mu to uveril. Jediné, čo tak môžem Kleopatre vyčítať, je pomalšie tempo, ale ani podobné eposy z 50tych rokov ním zrovna nevynikali. No a určitý problém je možno aj v tom, že to síce medzi postavami vrie a herci sú výborní, ale na diváka sa emócie neprenášajú. Dôležitejšie sú dekorácie, výprava a politika. Nečudujem sa, že sa z filmu nestal superhit, ale ak si uvedomíme, že v dnešnej dobe neuspeli v kinách Kingdom of heaven alebo Alexander, ktoré sa tiež viac sústredili na dialógy a vnútorné pohnútky hrdinov, tak sa obecenstvo príliš od dôb Kleopatry nezmenilo a lekcie histórie sú a budú menej zaujímavé, ako historická bojová vrava.

Pôvodne som chcel napísať nejaký rozbor o tom, že ak sú písmená v šablóne toľkokrát pretiahnuté perom, že už ich ani nerozoznať, tak treba použiť novú. Ale som tak zhnusený, že sa mi nechce. Musím ale Hmle nechať to, že v sebe skrýva dôležité posolstvo. Totiž také, že keď sa uprostred noci zobudím a neviem, čo so sebou, tak namiesto náhodného výberu v telke pri prepínaní si radšej nabudúce dám prášky na spanie. Čo čakať od filmu, kde tvorcovia urobili WTF pár s Maggie Grace a Rade Šerbedžiu.

The Rapture mi prvé tri štvrtiny silne pripomínal neskorší a viac uznávaný, čiže uchopiteľnejší Safe s Julianne Moore. Žena v modernej spoločnosti sa začne cítiť osamelo a prázdne a začne hľadať emocionálnu výplň svojho povrchného života. Čo sa ale stane, keď chce niekto vyplniť prázdnotu niečím ešte prázdnejším? Myslel som, že po týchto koľajách dôjde film až do svojho očakávateľného konca, lenže Tolkinovi táto rovina nestačí a pre sklamanie vačšiny divákov sa začne pýtať, či viera, pokiaľ sa ukáže ako založená na pravde, vôbec stojí vďaka svojim pravidlám zato. Pokiaľ budete pozorní, spomeniete si po filme aj na iné otázky v ňom položené. Nie je akákoľvek viera sebecká, pokiaľ predpokladá, že iba jej pravidlá sú správne? Sme tu najma preto, aby sme si užívali naše najprirodzenejšie inštinkty ako chuť na jedlo a sex? Prečo si to vyčítať? Prečo ale potom stále hľadáme východiská z vlastnej nespokojnosti so životom napríklad vo viere? Dialógy, ako aj herecké výkony pôsobia častokrát neprirodzene, ale vo svete, ktorý nám tiež pripadá neprirodzený, je to v poriadku. Pokiaľ to bol režisérsky zámer.

Bolo by škodou sa nechať spočiatku odradiť televíznym vizuálom a amatérskym prejavom hercov, pretože Urážka sa v druhej polovici slušne rozbehne a vám začne dochádzať, o čom tento film v skutočnosti je. Na základe nijak špeciálne závažného sporu sa nám snaží Grad ukázať, že ak nie sme schopní sa dohodnúť ani na takýchto malichernostiach, tak to nie je možné ani pri oveľa závažnejších záležitostiach, napríklad také rozdelenie územia. Grad ale toto posolstvo nevtĺka divákovi doslovne do hlavy, všetko sa vyvinie tak nejak zhodou okolností až do mrazivého a silného záveru. Konflikt vznikne medzi dvoma Izraelčanmi, čo kvitujem, pretože medzi príslušníkmi znepriatelených národov by to pôsobilo značne nasilu. Odhliadnuc od posolstva sa ale pozeráme na akúsi variantu westernu, kde máme jedného mlčanlivého chlapíka a jedného miestneho grázla, medzi ktorými dôjde na konci k očakávanej konfrontácii. Práve touto hrou so žánrom ma film zaujal najviac a taktiež prácou kamery a strihom v druhej polovici filmu. Tá prvá je slabšia, dýcha amatérštinou a pri tej druhej som mal pocit, akoby sa Grad konečne rozbehol, respektíve zistil, ako sa má točiť dobrý film. Záverečná scéna s ohňostrojom je bolestivou a trefnou bodkou za pre nás dosť nezvyčajným filmom z relatívne exotického prostredia.

Iron man three ma potešil tým, že vo svetle napríklad tohtoročného Man of steel sa stále drží, čo sa týka množstva mega akcie, pri zemi a po filme si viac budete spomínať na niektoré hlášky a čo je hlavné, postavy s charaktermi a ich vzájomné vzťahy. Čiže dalo by sa povedať, že v rámci série nič nové pod slnkom, lenže to je iba začiatok. Množstvo irónie (ale aj miernej vážnosti) v spojitosti so súčasnou politickou klímou, cynizmu, nadhľadu a samozrejme chlapčenskej radosti z veľkej zábavy. Mne už síce táto séria pripadá trochu obohraná, ale objektívne je tento diel jej najlepším zástupcom. Že za to môže hlavne Shane Black, o tom niet pochýb. Vidieť to v kine, bol by som spokojnejší. Vekom najstarším komixákom je síce Hellboy, najdospelejším ale Iron man. Batman mi prepáči, ale on potrebuje na rozhýbanie sa ešte rady od starších poradcov.

Podfukári sú ako kúzelnícky trik. Tvária sa navonok veľmi chytro, vyzerajú megalomansky, ale keď je trik prezradený, tak si poviete, že to bola dosť blbosť a okometujete to slovami "a to je všetko?". Bohužiaľ áno. O pozadí tajomného spolku, o ktorý by tu malo ísť predovšetkým, sa toho veľa nedozvieme a o motivácii hlavného chytráka úplné minimum, ktoré bohužiaľ na osvetlenie celého toho humbuku nestačí. Ak je pointa šokujúca, tak musí byť aj divák a nemal by iba pokrčiť plecami s tým, že to sa dalo predsa čakať, pretože z možných variant je to asi najvačšia blbosť. Možno chceli scenáristi poukázať na súčasný stav nenažraného kapitalizmu, ale pokiaľ by nás mal obhajovať takýto tím a takýmito prostriedkami, tak to radšej uprednostním štrajky a protesty.

Už po stý krát sa mi potvrdilo, že o niektorých filmoch je najlepšie vopred vôbec nič nevedieť. Myslím tým absolútne nič. Iba si pozrieť hodnotenie a žáner. Pretože až potom môže byť človek mierne šokovaný dejovými zvratmi a celkovou stavbou scenára, ktorý je celkom originálny a zaujímavo si zahráva s tým, kto je vlastne hlavná postava príbehu. V tomto prípade je to zložitejšie, pretože sa vlastne nejedná o jeden príbeh, ale viacero a nie sú rozprávané na preskáčku, ako sme si už stihli za posledných 15 rokov zvyknúť. Potom mi ani nevadilo, že režisér si nie je stopercentne istý, čo chce presne povedať, ako má jeho film vyznieť a že po 140tich minútach by mal byť divák o niečo viac emocionálne zasiahnutý celou touto scenáristickou konštrukciou plnou dôležitých postáv so známymi ksichtami. Čudujem sa, že taký Ray Liotta, z ktorého tu ide hrôza až na strechu, nebol ešte naverbovaný do pokračovaní Expendables.