GTS_PUNK

Anime štúdia Zexcs, vychádzajúce z rovnomennej mangy Shūzōa Oshimiho, s názvom odkazujúcim na najznámejšiu zbierku francúzskeho "prekliateho" básnika Charlesa Baudelaira, predstavuje temnú psychologickú drámu o manipulácii, láske a hľadaní miesta vo svete, z ktorého niet zdanlivého úniku. Hlavný hrdina Takao Kasuga, zamilovaný do spolužiačky Nanako Saeki, sa po istých udalostiach dostane do "spárov" inej spolužiačky - tajomnej a uzavretej Sawy Nakamury. Tá s ním uzavrie "kontrakt", podľa ktorého musí Takao robiť všetko, čo mu prikáže, inak vyzradí jeho tajomstvo. Na ploche trinástich epizód tak má divák možnosť sledovať postupnú psychologickú premenu Takaa pod vplyvom Sawy. Na prvý pohľad možno až zdanlivá hlúposť v správaní sa postáv manipulovaného a manipulujúcej sa naprieč dejom seriálu pretvára, pričom odhaľuje ich v skutočnosti oveľa väčšiu komplexnosť, odzrkadľujúc veľmi dobre zvládnutú autorskú prácu s postupným budovaním a vývojom charakterov. Psychologické a emočné prvky, ktoré spájajú postavy Takaa, Sawy, ale tiež Nanako, sú najsilnejšou časťou tohto anime, pričom si diváka dokážu naplno získať a viacerými scénami mu takmer až zastaviť dych, obzvlášť ak v kinematografii obľubuje výraznú drámu a psychológiu. Príbeh so sebou neraz prináša ťaživé až nepríjemné momenty, za ktorých na prvý pohľad badateľnými vrstvami sa v skutočnosti ukrýva oveľa komplikovanejší svet nevypovedaných ľudských trápení, nútiacich diváka klásť si otázky, či vlastne obeťami nie sú všetci. K celkovému zvýrazneniu už tak dosť nepríjemnej, ale z diváckeho pohľadu dokonalej atmosféry, prispieva aj netradičná, avšak vizuálne pútavá rotoskopická animácia, založená na prekreslení dopredu natočených záberov so skutočnými hercami. Mimochodom, niekoľko z týchto záberov je možné dohľadať na internete, pričom zachovanie podobnosti so skutočnosťou v animovanej podobe je naozaj skvostné. Navyše, takáto animácia umožňuje hodnoverné zachytenie aj jemnej mimiky, takže emócie, ktoré postavy prežívajú, sú o to viac zvýraznené. Atmosféru v prípade tohto anime do veľkej miery dotvára aj práca so zvukom a ambientnými tónmi, ktoré znejú naprieč epizódami. A to nehovoriac o záverečnej skladbe, ktorá ešte znásobuje celkový pocit nepríjemnosti a divákovi sa takpovediac dokáže dostať pod kožu. Aku no Hana je seriálom o manipulácii. Na prvý pohľad. V skutočnosti je seriálom s komplexným a smutným príbehom s rovnako komplexnými a smutnými postavami. Aku no Hana je zároveň nedokončeným skvostom s obrovským potenciálom. Anime adaptácia z roku 2013 je totiž iba tretinou z celkového príbehu Oshimiho mangy. Záverečná epizóda síce naznačuje, ako sa bude dej vyvíjať ďalej, ale na jeho realizáciu v praxi nikdy nedošlo. Bohužiaľ. Aku no Hana, aj nedokončená, je napriek tomu skvelým príbehom z japonského malomesta, zo strednej školy, zo životov poznačených samotou a prázdnotou v temnej špirále, na ktorej dne kvitnú kvety zla.

Nahliadanie režiséra Paula Thomasa Andersona na počiatky scientologického hnutia na začiatku päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Snímka z roku 2012 sleduje postavu Freddieho Quella (Joaquin Phoenix), ktorý sa po návrate z vojny nevie začleniť späť do spoločnosti, pričom čoskoro prepadá myšlienkam charizmatického vodcu kultu Lancastera Dodda (Philip Seymour Hoffman). Na rovinu je nutné povedať, že Andersonov film patrí k tým, ktoré nemajú zlý námet, ale "zabíja" ich spracovanie. Myšlienka zachytenia vzniku tak kontroverznej scientológie a jej vplyvu na človeka, zobrazeného skrz postavu Freddieho Quella, je viac než dobrá, ale myšlienkou v podstate väčšina pozitív v spojitosti s touto snímkou aj končí. V praxi je totiž príbeh iba nezáživným, zdĺhavým a vlečúcim sa počinom, ktorý nieže prestane diváka baviť, ale baviť ho v podstate ani nezačne. Ak sa človek o problematiku, ktorej sa film venuje, bližšie nezaujíma, iba ťažko ho v ňom niečo výraznejším spôsobom zaujme. Minimálne po obsahovej stránke, ktorá je však v konečnom dôsledku tou najdôležitejšou. Andersonova snímka nie je, čo sa filmárskej práce týka, natočená zle, ale nedokáže adekvátnym spôsobom zaujať, čo ešte zhoršuje v tomto prípade úmorne pôsobiaca minutáž. Jediným plusom, ktorý ako-tak zachraňuje dielo od toho, aby nad ním divák zlomil palicu, je herecké obsadenie, respektíve herecké výkony. Joaquin Phoenix je jednoznačne najsvetlejším bodom celého filmu, pričom Philip Seymour Hoffman mu celkom obstojne sekunduje. The Master však od celkovej kvalitatívnej podpriemernosti ich výkony zachrániť ani zďaleka nedokážu. Najvypuklejšie problémy Andersonovho filmu sme už spomenuli, pričom práve tie sa najväčšmi podpisujú na tom, že jeho sledovanie je, bohužiaľ, stratou diváckeho času.

Prehistoricky ladená snímka režiséra Rolanda Emmericha z roku 2008 je skôr dobrodružným fantasy počinom, než historicky presným a relevantným zachytením dobových reálií. To je však nebráni v tom, aby bola obstojným a pozerateľným dielom. Dej filmu sa odvíja od únosu členov loveckého kmeňa Yagahl, po ktorých sa vydáva pátrať D'Leh (Steven Strait). Ten spolu s ďalšími, ktorí sa k nemu pridávajú, prechádzajú meniacim sa svetom, stretávajú ľudí z iných národov a kultúr, aby sa s nimi spojili a spoločne viedli oslobodzovacie ťaženie proti civilizácii únoscov, ktorá vo filme pripomína starovekých Egypťanov. Ak sa divák dokáže povzniesť nad skutočnosť, že Emmerichov film je historicky nepresný a predstavuje iba číru fikciu s viac-menej predvídateľným koncom, v takom prípade vie D'Lehovo putovanie a bojovanie baviť. Prehistorický svet je zaujímavý a vizuálne veľmi dobre spracovaný, čo z neho robí najlepšiu časť filmu. Jedinou väčšou výhradou, ktorú je voči nemu potrebné vzniesť, je to, že jednotlivé biotopy sa menia až príliš rýchlo. A hoci, ako sme už uviedli, snímka nie je v mnohom ani zďaleka presná, zdanlivo príliš blízko seba sa nachádzajúce zasnežené hory, džungľa a púšť sú veľa aj na diváka, ktorý je nad Emmerichovým filmom ochotný privrieť obe oči. 10,000 BC je v každom prípade dielom z kategórie "béčkových". Ak však človek vyložene nehľadá faktograficky presnú snímku, dokáže tento prehistorický dobrodružný počin poslúžiť minimálne ako nie príliš náročná oddychovka. Jednoduchý a predvídateľný príbeh, solídne herecké obsadenie, ale predovšetkým pozoruhodný vizuál spolu vytvárajú film, ktorý ani zďaleka nepôsobí tak zle, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Filmovo spracované literárne dielo Emila Hakla v podaní režiséra Vladimíra Michálka z roku 2007 predstavuje poviedkovo-poetický typ dramaticky ladenej komédie (či skôr komediálne ladenej drámy?), postavený na rozhovoroch medzi postavami, ktoré sú vzájomné prepojené. Obsahy rozhovorov medzi synom (David Novotný) a otcom (Josef Somr) a medzi synovou priateľkou (Mariana Kroftová) a synovým synom (Ľuboš Kostelný) prinášajú zmes vážnych aj odľahčených tém, spomienok na minulosť aj plánov do budúcnosti, aby spolu vytvárali obraz toho, čomu sa jednoducho hovorí život. Michálkov film sa zbytočne nesnaží pôsobiť ako ťažké a hĺbavé dielo, ale vo väčšine svojich scén dokáže takmer až odľahčenou a humornou formou reflektovať ľudské bytie postáv, ktoré sa v ňom objavujú. Dialógy medzi protagonistami sú napísané ako veľmi svižné, pričom neustále zmeny tém v spojení s často retrospektívnymi pohľadmi do minulosti vytvárajú dynamický aparát, ktorý ženie dopredu dej snímky. Dialógy však nefungujú iba preto, že sú dobre napísané, ale takisto z dôvodu, že medzi dvojicami postáv - teda Novotným a Somrom, ako aj Kroftovou a Kostelným - panuje veľmi dobrá chémia. O rodičích a dětech je aj vďaka tomu filmom, ktorý "ide ako píla" od začiatku až do konca. Sto plus minút minutáže má iba niekoľko slabších miest, tie sa ale v celkovo kvalitnom počine v podstate strácajú a výraznejšie sa na ňom nepodpisujú. Konverzačná komediálne ladená dráma (alebo dramaticky ladená komédia?), ktorá dokáže diváka príjemne prekvapiť.

Animovaný seriál vytvorený podľa komiksovej predlohy talianskej spisovateľky Elisabetty Gnone patril svojho času medzi programové stálice niekdajšej televíznej stanice Jetix. Príbeh o piatich tínedžerkách - Will, Irme, Taranee, Cornelii a Hay Lin, ktoré získajú magické schopnosti prírodných živlov na boj so zlom, je rozdelený do dvoch sérií. Spolu päťdesiatdva epizód na prvý pohľad pôsobí, že cielia predovšetkým na mladšieho diváka, ale seriál už v úvodných častiach dokazuje, že na svoje si prídu aj milovníci fantasy. A v dlhodobom horizonte predovšetkým oni. W.I.T.C.H. totiž ani zďaleka nie je počinom, ktorý by sa snažil byť až príliš rozprávkový. Samozrejme, rozprávkovým prvkom sa úplne nevyhýba, ale zameriava sa predovšetkým na boj dobra so zlom v mýtickom svete Meridianu (a mnohých ďalších). A táto skutočnosť so sebou v konečnom dôsledku prináša pozoruhodný príbeh, ktorého dej zaujme nielen pre spôsob, akým je podaný, ale predovšetkým vďaka postavám - ľudským, mýtickým, démonickým a všetkým ďalším, ktoré sa v ňom objavujú. A že ich je teda poriadna plejáda! Postavy sú v prípade tohto seriálu tým, čo z neho robí skutočne zaujímavý a atraktívny počin. Do veľkej miery totiž väčšina z nich nie je povrchná ani plochá. Mnohé navyše majú špecifický osobný príbeh či históriu, ktorá obohacuje celkový príbeh ako taký. W.I.T.C.H. vďaka tomu disponuje aj obstojnou mytológiou, fantasticko-desivými stvoreniami, ale takisto aj bežnými ľudskými príbehmi či problémami. Komplexnosť je preto niečím, čo príbehu tohto animovaného seriálu rozhodne nechýba. Medzi postavami sa takisto aktívne vyvíjajú vzťahy. To nielenže formuje a mení ich charaktery, vďaka čomu nezostávajú stále rovnaké a nemenné, ale zároveň to prispieva k posunom v rámci deja. Podobne ako pri prakticky všetkých seriáloch, aj tu sa striedajú lepšie epizódy s tými horšími. Solídnu úroveň si však dielo dokáže držať naprieč obidvoma sériami. Malú výčitku je však potrebné vzniesť voči tej druhej. A to z dôvodu, že zatiaľ čo prvá séria pôsobí ako skutočne temné fantasy, druhá séria je do veľkej miery odľahčenejšia, zameriava sa skôr na bežný život pätice hlavných hrdiniek, pričom fantasy vo svojej plnej sile odsúva do úzadia. To spôsobuje, že dovtedy pomerne výrazné postavy, ako napríklad Caleb či Blunk, sa v mnohých epizódach dokonca ani neobjavujú. Fantasy "grády" následne séria opäť naberá až v závere. Kvalitatívne to však seriál príliš neovplyvňuje. Veľkým plusom W.I.T.C.H., ktorý výraznou mierou prispieva k celkovej fantasy atmosfére, je vizuál. Animácia - či už postáv, ale predovšetkým prostredia - je na kvalitnej úrovni. Napríklad také temné kráľovstvo Meridianu v prvej sérii je skutočnou pastvou pre divácke oči. Dá sa povedať, že v istom smere sa seriálová animácia ponáša na štýl anime, aj keď iba okrajovo. W.I.T.C.H. má svoje muchy a určite nie je najlepším seriálom, aký kedy vznikol. V každom prípade však nejde ani o lacný detský seriál o vílach lietajúcich sem a tam, ale o obstojné fantasticko-dobrodružno-akčné dielo, ktorého príbeh a postavy sú oveľa prepracovanejšie, než ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Dráma sa tu stretáva s komédiou, vážnosť s odľahčenými prvkami, mysteriózny fantasy svet so strednou školou, ale spolu vytvárajú fungujúcu kombináciu, ktorá si dokáže diváka získať. A plusom k tomu všetkému je ešte aj chytľavý hudobný opening. Vďaka, že chránite svet, Will, Irma, Taranee, Cornelia a Hay Lin - W.I.T.C.H.

Snímka režiséra Yojiho Yamadu z roku 2013 predstavuje remake filmu Tōkyō monogatari, klasiky japonskej kinematografie, ktorá uzrela svetlo sveta šesťdesiat rokov pred ním. Yamadova snímka odieva príbeh Ozuovej pôvodnej predlohy do moderného šatu dvadsiateho prvého storočia, pričom sa však zaoberá rovnakou problematikou - dospelé deti už nemajú čas na svojich rodičov, ktorí ich prichádzajú navštíviť do Tokia. Podobne ako v prípade pôvodného filmu, aj v tomto prípade sa režisér Yamada s rozprávaním nikam neponáhľa. Dej necháva pozvoľne plynúť, pričom prakticky na nič nekladie špecifický dôraz. Postavy zdanlivo necháva, aby sa v rámci príbehu vyvíjali samy, vďaka čomu sa postupne posúva aj dejová línia. Vo filme možno vnímať jasné paralely, respektíve identické scény, aké sa vyskytujú aj v o šesť dekád staršej snímke. To so sebou však, bohužiaľ, prináša aj skutočnosť, že Yamadovo dielo trpí rovnakým neduhom, ako aj Ozuov počin. A síce, že pomalosť, ktorá je jeho najvýraznejším rysom, je zároveň jeho katom, ktorý nepomáha celkovej filmovej kvalite. Pomalosť dominuje predovšetkým v prvých dvoch tretinách snímky, ktoré do veľkej miery určujú jej celkovú kvalitu. Verdikt - priemer. A to aj napriek tomu, že záverečná tretina je - myslené v dobrom - kvalitatívne niekde úplne inde ako zvyšok snímky. Ak by bola samostatným filmom, pokojne by mohla ašpirovať na najvyššie hodnotiace známky. Jej najvýraznejším aspektom je bez pochýb herecké obsadenie. To síce svoje kvality dokazuje naprieč celým filmom, ale v jeho záverečnej časti exceluje. Vynikajúci sú predovšetkým Isao Hashizume v role starého otca Shukichiho, Satoshi Tsumabuki ako syn Shoji či Yu Aoi ako Noriko, Shojiho priateľka. Tôkyô kazoku, podobne ako jeho predloha z roku 1953, má najmä silné stránky. Ale ako sme už uviedli, najvýraznejší prvok je aj v tomto prípade tým, čo najväčšmi znižuje jeho kvalitu. V každom prípade je Yamadov film veľmi dobrou rodinnou drámou zo súdobého Japonska.

FIlm režiséra Yasujira Ozua z roku 1953 je sociálnou sondou dovnútra nielen japonskej rodiny, ale pravdepodobne aj spoločnosti v čase krátko po skončení druhej svetovej vojny. Krajina sa opäť stavia na nohy a meniace sa priority mladých ľudí vytvárajú medzigeneračné rozdiely, ktoré vplývajú aj na blízke vzťahy v rámci rodiny. Ozu na ploche vyše dvoch hodín vytvára do veľkej miery divadelne pôsobiaci počin, ktorého citeľná príbehová pomalosť je zároveň jeho plusom aj mínusom. Nikam sa neženúci spôsob rozprávania umožňuje divákovi preniknúť priamo medzi členov rodiny Hirayamovcov, vnímať ich problémy a sledovať, ako sa s nimi dokážu v spleti každodennosti vysporiadať. Zároveň však pre túto pomalosť divák nadobúda pocit, ako keby sa v Ozuovom filme takmer nič nedialo, hoci to ani zďaleka nie je pravda. A aj keď pojmy síce nie sú dojmy, dojmy sú v kinematografii zväčša oveľa silnejšie. A to v konečnom dôsledku platí aj v tomto prípade. Príbeh ako taký vo svojej podstate zlý nie je a pomalosť je súčasťou Ozuovho autorského rukopisu, ale v spojení s minutážou snímka nezanecháva najlepší dojem. Minimálne čo sa podania a prezentácie príbehu týka. Film však disponuje aj viacerými pozitívami. Za zmienku určite stojí solídne herecké obsadenie, ktorému dominuje výrazná dvojica starých rodičov (Chishū Ryū a Chieko Higashiyama) či nevesta ich nebohého syna Noriko (Setsuko Hara). Ako sme už skôr spomenuli, Ozuov film značne pôsobí ako divadelný počin. A to v žiadnom prípade nie je výčitka, ale skôr pochvala. Umožniť takýmto unikátnym spôsobom vyniknúť dovoľuje predovšetkým interiérovým scénam, ktoré tvoria vo filme väčšinu, veľmi dobrá kamera. Keď už je reč o interiéroch, snímka ponúka aj niekoľko exteriérových scén. Spolu vytvárajú zaujímavý pohľad na Japonsko päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, pričom takýmto spôsobom dotvárajú celkový filmový kolorit života a spoločnosti. Tōkyō monogatari je dielom, ktorému do veľkej miery škodí niečo, čo ho zároveň robí svojským - pomalosť. Takisto však ide o film, ktorý vďaka svojmu príbehu o medzigeneračnom strete v rámci jednej rodiny vytvára pozoruhodný pohľad na premeny povojnového Japonska.

Mockumentary režiséra Petra Watkinsa z roku 1971 je jasnou reakciou na vtedajšiu vojnu vo Vietname a rolu Spojených štátov amerických v nej. Formou zinscenovaných súdnych procesov s odporcami vojny privádza diváka do jedného z takvzaných "punishmentov parkov", v ktorých majú odsúdení zdanlivú šancu vyhnúť sa dlhoročným vymeraným trestom. Samozrejme pod podmienkou, že vôbec prežijú. Watkinsov počin je pacifistickou odpoveďou na vojnu a zároveň dystopickou fikciou, v ktorej sa skupina sudcov chladnokrvne riadi orwellovským heslom "Vojna je mier", odsudzujúc všetkých, ktorí sa proti vietnamskému konfliktu čo i len trochu vyhrania. Snímka je zároveň plná zaujímavých myšlienok a postrehov zo strany súdených v dopredu prehraných procesoch. Hoci zo začiatku film pôsobí vcelku unikátne - obsahovo aj navonok, postupne sa pretvára do stereotypu, ktorý si síce udržuje istú kvalitu, ale s klesajúcimi tendenciami. A v súvislosti s tým klesá aj jeho celková kvalita. Večné prestrihy medzi provizórnou súdnou sieňou v stane a rozpálenou púšťou sa totiž postupne zunujú, hoc sú plné rôznych pozoruhodných myšlienok. Ak by bola snímka ešte o čosi dlhšia, jej kvalita by v konečnom dôsledku bola ešte nižšia. Necelých deväťdesiat minút tak film ešte ako-tak zachraňuje. Punishment Park je dielo, ktorému nechýba nápad. Jeho obsahový presah bude pravdepodobne relatívny tak isto o päťdesiat rokov, ako bol relatívny pred päťdesiatimi rokmi. Najviac mu však ubližuje forma jeho podania, na ktorú postupne začína doplácať aj obsah. V každom prípade však Watkinsova snímka určite nie je na zahodenie a viacerými scénami má čo povedať.

Dokument režiséra Dmitrya Bogolyubova je jedným z mnohých dôkazov, ako zhubný ruský militarizmus prináša skazu všade, kde sa objaví - či už za hranicami Ruska, ale tiež priamo v ňom. Nenápadné a rozpadnuté mestečko Jelňa v Smolenskej oblasti nie je výnimkou. Aj tu propagandistická mašinéria šliape naplno a ľuďom, stále si pripomínajúcim rôzne s armádou a vojnou spojené sviatky, vymýva mozgy. Včera to boli Nemci, dnes Západ a NATO, kto je hrozbou pre Rusko, tvrdia. Ale to, že najväčšou hrozbou pre Rusko je Rusko samotné, to nevidia. Obyvateľstvo natiahnuté vodkou a sentimentom za sovietskymi časmi, žijúce v stredovekých podmienkach, prežíva zo dňa na deň. Nič iné mu neostáva. Iba mizéria a bieda, ale veľká armáda a všemocný Vladimir Vladimirovič ho privedú do lepších časov. Bogolyubovov film je odstrašujúcim príkladom fungovania ruskej propagandy, ktorá z obyvateľstva rozlohou najväčšej krajiny sveta rokmi vytvorila nerozmýšľajúcu masu bez vlastného názoru (alebo bojac sa ho vyjadriť, viď Máša). Zábery priamo do tváre zúfalstva - mesta aj jeho obyvateľov - sa tu miešajú so zábermi, ktoré sa takmer zdajú neskutočné - vojenská propaganda už v škôlke alebo duchovný pózujúci so samopalom. Potom si však divák uvedomí, že zábery skutočné sú, a že toto je Rusko 21. storočia. Odporná krajina bez ciest a záchodov, ktorá sa mentálne zasekla v rokoch 1941 až 1945. Уездный город Е je mixom mrazu a hnusu. Výpoveď o krajine, ktorej niet pomoci. Z koľkých vojakov v dokumente sú dnes už Lady?

Dokumentárne nahliadnutie režisérky Zuzany Piussi predovšetkým na povahu veľkej časti slovenského národa. Národa, ktorý o sebe rád hovorí, že je holubičí, pohostinný, kresťanský, ale pri každej možnej príležitosti útočí na všetko, čo je iné, a všetkých, ktorí nezapadajú do jeho šablóny. Národa, ktorý si dejiny - či už nedávne alebo vzdialené - upravuje podľa seba tak, ako sa mu to hodí. Národa, ktorý sa neštíti velebiť klérofašistický vojnový štát a jeho predstaviteľov. Národa, ktorý pri hľadaní svojej chabej identity, produkuje charakterovo až desivé osobnosti, z ktorých len časť sa objavuje práve v tomto obsahovo hororovom počine. Dokument "dokonale" postačuje na to, aby adekvátne vykreslil, že prakticky všetko, čo je na Slovensku národné, je v skutočnosti podfarbené buď viac či menej skrytou nenávisťou voči iným (Rómovia, Maďari, LGBTI+, alebo komukoľvek inému, koho nenávidieť je akurát "trendy"), fašizmom alebo klérom. A "najlepšie" všetkým dohromady, pretože potom, ej bisťu, potom je to ech slovenské, jupí, muzika hraj! Ale vážne. Divákovi - zdravo zmýšľajúcemu a vzdelanému Slovákovi - sa pri sledovaní dokumentu režisérky Piussi musí robiť zle. Zle z toho, s kým žije v jednom štáte, zle z toho, že s ľuďmi, akí sa objavujú vo filme, vôbec zdieľa rovnakú štátnu príslušnosť. Po technickej stránke je dokumentárna snímka zvládnutá dobre a prakticky jej nemožno nič vytknúť. Krehká identita je historickým materiálom, na ktorý sa dejiny o tisíc rokov pozrú a správne usúdia, že práve takáto veľká časť Slovákov bola. A nebude na tom ani kúsok nepravdy či historických fabulácií, ako sa to deje v dejinnom výklade, ktorý ponúkajú strašidelno-smutné figúrky v tomto prípade. A ešte jedno poďakovanie Zuzane Piussi za to, že vďaka tomuto dokumentu vzniklo jedno z najkultovejších lokálnych meme "Cesta za svätým Gorazdom".