GTS_PUNK

Death Note vo všeobecnosti patrí medzi najpopulárnejšie anime vôbec. A ak je reč iba o prvej tretine tohto seriálu, ktorý mal premiéru v roku 2006, tak sa nemožno čomu čudovať. Príbeh o zápisníku smrti, ktorého sa zmocní stredoškolský študent Light Yagami, ponúka zaujímavý koncept s viacerými dejovými rovinami, pozoruhodnými postavami a bojom "dobra so zlom" (záleží na divákovi, kde sa pre neho začína, respektíve končí hranica medzi týmito dvoma postojmi). Problémom tohto anime je však skutočnosť, že sa z príbehu snaží vyťažiť maximum aj na úkor celkovej kvality. Približne v polovici seriálu totiž začína byť jasné, že jeho kvalita upadá, pričom nadol smeruje prakticky až do konca záverečnej epizódy. Bohužiaľ. Prvá tretina anime, v ktorej Light začína používať zápisník a postupne sa dostáva do konfrontácie s L Lawlietom (ktorého mnohí majú zjavne v obľube, ale v podstate ide o typického "rozumbradu", ktorého autori vykresľujú ako mimoriadne inteligentného, ale v praxi vyznieva, ako keby zjedol všetku múdrosť sveta), je z hľadiska príbehu tou najlepšou, pričom k nej nemožno mať veľké výhrady. Druhá tretina, v ktorej figuruje skupina Yotsuba, je už horšou, ale stále pozerateľnou časťou. Avšak záverečná tretina s novými Lightovými protivníkmi je už natoľko prekombinovaná, že sa v nej divák nielenže dejovo stráca, ale zároveň o ňu prakticky stráca záujem. Komplikované a prekombinované príbehy sú v poriadku, avšak len v prípade, že s nimi tvorcovia dokážu adekvátne a zaujímavo pracovať. A to sa v prípade tohto anime nedeje. Napriek tomu však z celkového hľadiska stále ide o dielo s nápadom, solídnou animáciou v typickom štýle nultých rokov a skvelými hudobnými openingami. Death Note preto vo výsledku predstavuje počin, ktorý čiastočne nadchýna, ale do veľkej miery aj kvalitatívne sklamáva. Našťastie, hoc je jeho postupný kvalitatívny úpadok citeľný, v konečnom dôsledku ide stále o pozerateľné anime. Zároveň však nejde o také anime, ktoré by mal divák chuť vidieť ešte raz.

Československá nová vlna sa vyznačuje veľkým množstvom kvalitných a zaujímavých filmových kúskov. Ale aj takými dielami, akým je napríklad tento nanajvýš bizarný počin režiséra Ela Havettu z roku 1969. Toto lyricky pôsobiace podobenstvo (ak tak tento film možno nazvať), odohrávajúce sa v obci Babindol, je zmesou všakovakých nesúrodých situácií a svojských postáv, ktoré by ako celok mali dávať istý príbehový zmysel. Ak ho však divák v Havettovej snímke skutočne nájde, zaslúži si minimálne pochvalu, keďže reálny význam tohto celého počinu chápali asi(!) iba jeho autori. A ak aj film predsa len dáva nejaký zmysel, nemožno o ňom tvrdiť, že by z príbehového a vlastne ani akéhokoľvek iného hľadiska bavil. Vo svojej podstate ide o takmer hodinu a pol trvajúci počin, ktorý sa asi snaží o niečom vypovedať, ale v skutočnosti nevypovedá o ničom, pričom ho z veľkej časti minutáže dopĺňa neznesiteľný hudobný podmaz, z ktorého ide diváka s blížiacim sa záverom čoraz viac poraziť. Slávnosť v botanickej záhrade ponúka iba minimum pozitív, tie sa navyše určite nenachádzajú v príbehovej zložke snímky. Malými plusmi, v podstate zachraňujúcimi Havettov film, sú bohato farebná kamera, na ktorú na dobre pozerá, a mladé ženské herecké obsadenie, na ktoré sa pozerá ešte lepšie. Napriek tomu však nejde o snímku, ktorú by divák sledoval s radosťou, tobôž sa k nej chcel ešte opätovne vracať.

"My neutekáme pred biedou, ale pred vami, čo ostávate." V Bulharsku sa schyľuje k tridsiatemu výročiu pádu komunistického režimu. V hlavnom meste Sofii majú nočnú službu tri policajné hliadky – hlavní to protagonisti filmu Stefana Komandareva z roku 2019. V tragikomickom príbehu sú šestica policajtov, rozhovory, ktoré medzi sebou vedú, a dianie, s ktorým sa v nočnej Sofii stretávajú, odrazom a obrazom súdobého (2019) Bulharska a troch desaťročí slobody a demokracie v ňom. V mysliach stále dochádza k stretu Západ verzus Východ, v spoločnosti panuje názorový rozkol, ľudia odchádzajú do zahraničia... S akou to krajinou lenže badať paralelu, hm? Postkomunistický syndróm slobody, s ktorou si ľudia nevedia rady, je, zdá sa, rozšírený v podstatnej časti krajín niekdajšieho Východného bloku. Režisér Komandarev predovšetkým v prvej polovici filmu veľmi dobre pracuje s celým týmto "zrkadlom", ktoré nastavuje bulharskej spoločnosti. Vďaka výborne sa pohybujúcej kamere Vesselina Hristova, ktorá diváka stavia do pozície akéhosi si neviditeľného pozorovateľa priamo "za chrbty" policajných hliadok, približuje každodenný (alebo v tomto prípade skôr každonočný) marazmus a neutešenú situáciu mesta a krajiny, ktorá sa aj po tridsiatich rokoch stále ešte len hľadá. V druhej polovici snímky celkovo dobre naštartovaný príbeh kvalitatívne mierne upadá a stáva sa menej úderným, aj keď sem-tam ešte dokáže zaujať. В кръг je v každom prípade pozoruhodným "výletom" na Balkán, ktorý čo to prezrádza o bulharskom zmýšľaní a spoločnosti. Komandarevova snímka dobre prepája prvky komédie a drámy, ponúka solídne herecké obsadenie a zaujať dokáže aj nočnou sofijskou výpravou.

Snímka režiséra Freda Waltona z roku 1979 sa začína ako solídny thriller s veľmi dobrou atmosférou, ktorá dokáže v divákovi vyvolať nepríjemné pocity napätia. Je preto obrovskou škodou, že po úvode, v ktorom zohráva hlavnú úlohu neustále zvoniaci telefón a neznámy volajúci, sa film mení do podoby takmer až tuctovej detektívky. V rámci nej pátra súkromný detektív John Clifford (Charles Durning) po vrahovi Curtovi Duncanovi (Tony Beckley), ktorý utiekol z psychiatrickej liečebne, pričom tvorcovia úplne opúšťajú pôvodnú skvelú rovinu so zvoniacim telefónom. K nej sa následne vracajú už iba okrajovo v závere snímky. Pátranie súkromného detektíva, tvoriace v podstate príbehové gro celého filmu, však nijak zvlášť nevyniká, a preto nedokáže diváka ani väčšmi zaujať či nadchnúť. V spojení s hereckým obsadením, ktorého výkon v každom prípade však nie je najhorší, tak ide o počin z kategórie takzvaných béčkových. Waltonova snímka na jednu stranu s kriminálnym príbehom stavia na tak povediac overenú kartu, na stranu druhú však diváka po sľubnom začiatku výrazne sklamáva. To sa v konečnom dôsledku podpisuje na tom, ako vyznieva film čoby celok. When a Stranger Calls preto možno považovať za premárnený potenciál. Po úvode s kvalitnou atmosférou prichádza prudký pád a príbehová otočka o 180 stupňov, pôsobiace ako studená sprcha. Napriek tomu, že aj uhol s pátraním po vrahovi na úteku má niečo do seba, rozhodne neponúka toľko, čo uhol so zvoniacim telefónom a neznámym volajúcim na kruhom konci linky.

Jediný celovečerný film režiséra Geralda Kargla z roku 1983 nachádza inšpiráciu v skutočnom vyčíňaní sériového vraha. Príbeh snímky sleduje prepusteného bezmenného násilníka (Erwin Leder), ktorý sa okamžite po opustení väznice vydáva na "lov", pričom jeho obeťami sa stanú traja členovia jednej rodiny. Bezmenného násilníka poháňa strach jeho obetí, s ktorými nemá zľutovanie. Karglovo dielo je naturalistické a málovravné. Dialógov je v rámci neho asi ako šafranu, pričom monológy, ktoré film dopĺňajú, patria buď rozprávačovi (Robert Hunger-Bühler) alebo postave vraha, ktorí takýmto spôsobom ozrejmujú predovšetkým mladosť hlavného protagonistu. Erwin Leder je "zjavom" na pohľadanie a do úlohy sadistického vraha nielen perfektne pasuje, ale zároveň ho veľmi dobre stvárňuje. Divák má možnosť prostredníctvom spojenia vizuálu a monológov vnímať, čo sa vrahovi ženie hlavou, vnímať a snažiť sa pochopiť jeho motiváciu. Uhol s preniknutím do domu a vraždením, na ktorom celá snímka stojí, je vo svojej podstate jednoduchý, ale účel spĺňa. A to aj vďaka tomu, že Karglov počin dokáže veľmi dobre pracovať s celkovou atmosférou, ktorú mu pomáha navodiť spojenie kamery a ambietne ladených zvukových tónov. Predovšetkým kamera Zbigniewa Rybczyńskiho je vo filme skvelá, pričom vyniká najmä vo viacerých variantoch detailných záberov vraha. Angst je z hľadiska námetu a príbehu jednoduchým filmom o pohnutom, brutálnom a nenapraviteľnom recidivistovi. Snímka režiséra Geralda Kargla diváka zaujme hlavne svojou neskrývanou surovosťou, zaujímavými monológmi a technickým spracovaním, ktoré je najvýraznejším prvkom celého diela.

Upírsko-vlkolacká fantasy sága je konečne na konci. Hurá! Piata časť série je jediným filmom, ktorý má rovnakého režiséra, ako predchádzajúca epizóda. Bill Condon však pokračuje v nastolenom trende nezaujímavého príbehu, ktorý divák sleduje už viac-menej iba z povinnosti. Z Belly (Kristen Stewart) je upírka a spolu s Edwardom (Robert Pattinson) majú neuveriteľne škaredé CGI dieťa. Je absolútne jedno, kto vytváral pre tento film vizuálne efekty, v každom prípade by už na tvorbe žiadnych ďalších diel nemal nikdy pracovať. Okrem monštra menom Renesmee totiž v snímke mimoriadne tragikomicky vyznieva aj beh Belly a Edwarda lesom, ktorý vyzerá ako lacné kľúčovanie na zelené pozadie, nie ako miliónová hollywoodska produkcia. Spolu s chabými vizuálnymi efektami snímka ponúka aj ukončenie príbehu, keď proti sebe bojujú znepriatelené strany. Kto a prečo proti sebe vlastne bojuje, je však jedno. Divák po štyroch kvalitatívne podpriemerných filmoch už nemá síl sa o príbehové dianie podľa knižnej predlohy Stephenie Meyer zaujímať. To najdôležitejšie je, že touto časťou sa celá rozporuplná sága, ktorá na prelome nultých a desiatych rokov dvadsiateho prvého storočia rozvírila vášne, končí. The Twilight Saga: Breaking Dawn - Part 2 je opäť (až na výnimku vskutku odporného CGI spracovania) technicky dobre natočeným filmom. To isté však nemožno povedať o príbehovej stránke snímky, ktorá je dlhodobo nezaujímavá, ba takmer až nudná. Záverom snáď len toľko, že napriek tomu, že z kvalitatívneho hľadiska nie sú filmy tejto ságy veľkým diváckym zážitkom, určite si nezaslúžia, aby ich niekto hanobil iba pre ich námet. Stále totiž platí – sto ľudí, sto chutí.

Séria Twilight sa blíži ku svojmu koncu. Našťastie. Štvrtý film a štvrtý režisér značia, že snímka by opäť mohla vyzerať inak. Nevyzerá. Z príbehového hľadiska aj táto časť pokračuje v "mlátení prázdnej slamy", ktorou je v tomto prípade predovšetkým zachytenie medových týždňov dvojice Bella (Kristen Stewart) a Edward (Robert Pattinson) v prvej polovici filmu a Belline tehotenské komplikácie v polovici druhej. Pre diváka, ktorý nie je fanúšikom ságy, respektíve literárnej predlohy spisovateľky Stephenie Meyer, snímka neponúka prakticky nič, čo by ho mohlo baviť. A týmto neduhom trpí celá táto séria od v poradí druhého dielu. Napriek tomu, že ani tentokrát nejde o technicky zle natočenú snímku, z príbehového hľadiska v nej jednoducho niet ničoho, čo by predovšetkým nestranného a nezaujatého diváka väčšmi zaujalo. A ak sa toto stane akémukoľvek filmu, nemožno o ňom hovoriť ako o dobrom. Preto ani nemá veľký zmysel sa zbytočne veľmi rozpisovať, pretože na tomto počine niet čo chválil, ale ani kritizovať (až na výnimku, ktorou sa sama skutočnosť, že ide o nezaujímavý počin). The Twilight Saga: Breaking Dawn - Part 1 je stereotypným smerovaním do finále, ktoré divák sleduje už iba akosi z povinnosti, aby celú ságu pochybnej kvality dopozeral do konca. Veru, štvrtá časť ako samostatný film nestojí takmer za nič a nebaví. Ide iba o ďalšieho "upíra", ktorý z diváka vysaje energiu a oberie ho o čas.

Tretí film zo série Twilight a tretí režisér. Mení sa vďaka tomu niečo k lepšiemu? Veru nie. David Slade v tejto snímke z roku 2010 skôr pokračuje v nastolenom trende, ktorým kvalitatívne nadväzuje na veľmi slabú druhú časť série The Twilight Saga: New Moon. Zrkadlom celkovej kvality je aj v tomto prípade príbeh vychádzajúci z knižnej predlohy spisovateľky Stephenie Meyer. V tretej časti tínedžerskej upírsko-vlkolackej romanticko-dramatickej fantasy ságy (tých prívlastkov je akosi veľa) môže divák vidieť pokračovane Bellinej (Kristen Stewart) cesty odnikiaľ nikam, keď o ňu opäť "bojujú" upír Edward (Robert Pattinson) a vlkolak Jacob (Taylor Lautner), pričom však musia bojovať aj s armádou zlých upírov. Z hľadiska námetu príbeh tohto filmu neznie úplne najhoršie. A najhorším nie je ani v praxi, ale aj napriek tomu je ešte horším, než kvalitatívne slabá a obsahovo neveľmi zaujímavá druhá časť. A keďže v nej latka nastavená vysoko nie je, podliezť ju je hotové umenie. Len škoda, že v negatívnom slova zmysle. Najväčším problémom Sladeovho filmu je (opäť) predovšetkým neschopnosť zaujať diváka. Hlavný dôraz je v rámci príbehu (opäť) kladený na vzťahovú rovinu, z ktorej tvorcovia zdanlivo "žmýkajú" z posledného. Výraznejším spôsobom však nezaujme ani "akčná" časť príbehu, ktorá sa zameriava na boj so zlými upírmi. The Twilight Saga: Eclipse je aj preto filmom, ktorého najsilnejšou stránkou je skutočnosť, že nie je technicky zle natočený. Na jednu stranu je to strašne málo, na stranu druhú ale v snímke len ťažko nájsť čokoľvek iné, čo by diváka zaujalo.

Twilight je priemerným, ale napriek tomu pozerateľným filmom. Jeho pokračovanie pod režisérskou taktovkou Chrisa Weitza je však iba mlátením prázdnej slamy. Snímky na seba príbehovo nadväzujú, pričom druhá časť sa zameriava predovšetkým na postavu Belly (Kristen Stewart) a jej prežívanie v malom mestečku Forks po tom, čo ju opustil jej upírsky priateľ Edward (Robert Pattinson). Pomyselné karty v tomto prípade mieša aj vlkolak Jacob (Taylor Lautner), ďalší predstaviteľ "folklóru" z pôvodného univerza spisovateľky Stephenie Meyer. Kvalitatívny prepad smerom nadol medzi prvým a týmto dielom je značný. Zatiaľ čo úvodná časť celej série dokáže diváka viac-menej baviť, ba dokonca v istých smeroch príjemne prekvapuje, tak tento počin predstavuje presný opak. Prakticky všetko dobré sa stráca, pričom dôraz tvorcovia kladú na nezáživný príbeh, ktorý nedokáže v podstate ničím zaujať. Postava Belly sa utápa vo svojich problémoch, pričom nevie "kudy z konopí", takže divák vo výsledku sleduje dve hodiny minutáže o ničom. Najhoršie na tom celom je skutočnosť, že hoci sa aj divák snaží nájsť na snímke nejaké pozitíva, darí sa mu to len veľmi ťažko. Najväčšími plusmi, ak ich teda plusmi vôbec možno nazývať, sa dajú označiť mierne herecké zlepšenie Kristen Stewart a fakt, že film nie je technicky zle natočený. A to je teda veľmi nízko nastavená latka. Našťastie však zmizlo zvláštne zošikmenie kamery, ktoré "zdobí" prvú časť, takže aspoň niečo. The Twilight Saga: New Moon však v konečnom dôsledku nie je dielom, ktoré by diváka dokázalo baviť alebo aspoň nenudiť. Ako sme uviedli na začiatku, ide o mlátenie prázdnej slamy, ktoré celkovo z príbehového hľadiska vypovedá iba o mále, navyše ani to málo nie je dvakrát zaujímavé. Ide o film, ktorý z diváka vysaje energiu rýchlejšie, než upír krv.

Tínedžerská romantika "lajznutá" prítomnosťou upírov, ktorá v čase svojho vydania pobláznila svet. Nech už si o tomto počine režisérky Catherine Hardwicke, vychádzajúceho z predlohy spisovateľky Stephenie Meyer, myslí kto chce čo chce, nemožno ho kritizovať pre jeho obsahovú stránku. Pravdou totiž je, že veľká časť divákov, ktorá ho videla, nie je skupinou, na ktorú dielo cieli. A preto, aj keď niekto nie je onou cieľovou skupinou, kritizovať alebo robiť si posmešky nemá zmysel. Čo však zmysel má, je hodnotiť snímku z hľadiska jej filmových kvalít. Tie so sebou v tomto prípade prinášajú plusy aj mínusy. Pozitívami tohto počinu, ktoré dokážu diváka zaujať, sú predovšetkým jeho výpravná stránka, príbehovo zasadená do malého mestečka Forks v americkom štáte Washington. Spolu s ňou ruka v ruke kráča celková štylizácia filmu (rozumej kamery), ktorej tóny vytvárajú pozoruhodne pôsobiacu potemnelú atmosféru. Veľkým plusom je takisto aj skvelý soundtrack, ktorý teoreticky môže byť tým vôbec najlepším, čo film režisérky Hardwicke ponúka. Príbeh ako taký môžeme označiť za priemerný. Príjemne prekvapuje z čiastočného zasadenia do prostredia strednej školy, ale z obsahového hľadiska nadchne skôr iba fanúšikom značky. V každom prípade sa pri ňom vydržať dá. Čo však predstavuje citeľnejší problém, sú iné skutočnosti. Ak sme na jednu stranu kameru chválili, na tomto mieste jej treba vytknúť uhol, pod akým je snímaná veľká časť filmu. Z akého dôvodu zvolili tvorcovia zošikmenie pri snímaní, možno zostane záhadou, ale vo výsledku to nevyzerá dobre. Rovnako nedobre, ba možno ešte horšie, pôsobia v snímke vizuálne efekty, ktoré vidieť najmä pri scénach s rýchlym behom a lietaním upírskych protagonistov. To však úplne najhoršie, čo divákovi začne veľmi rýchlo vadiť, je herecký výkon Kristen Stewart. Nemožno si pomôcť, ale v mnohých scénach pôsobí dojmom, ako kedy pri svojich replikách skôr improvizovala. Dá sa pochopiť, že hrá uzavretú tínedžerku, ktorej sa v hlave pletú myšlienky jedna cez druhú, ale odtiaľ potiaľ, vážení tvorcovia. Jej herecký výkon je spomedzi všetkého dobrého, neutrálneho a zlého, čo tento film ponúka, tým vôbec najhorším. Twilight spĺňa svoj účel. Úspešne (v čase vydania aj neskôr) si dokázal nájsť svoju cieľovú skupinu. Pohľadom nestranného diváka možno konštatovať, že ide o priemerné, ale do značnej miery pozerateľné dielo, ktoré je mixom viacerých pozitív aj negatív. A upíri, hoc na nich prakticky stojí celý príbeh, v tom ani takú významnú rolu nezohrávajú. Pokojne by mohlo ísť aj obyčajnú "ľudskú" tínedžerskú romancu.