MIMIC

Panna a netvor nie je žiadna rozprávka, kdeže. Žiadne "bol raz jeden/jedna/jedno..." sa nekoná. Juraj Herz si z komunistov jednoducho vystrelil a pod zámienkou rozprávky nakrútil jedinečný film, kde sa ušľachtilá empírová štylizácia ponára do neobyčajne pochmúrnych a zlovestných tieňov. Je to film pre dospelých, ktorí si dokážu vychutnať archetypálnu story podrobenú neúprosnej interpretácii prostredníctvom morbídne, naturalisticky a iracionálne orientovanej imaginácie. Dieťa - pokiaľ vôbec prežije záverečné sekundy openingu s brutálnym mordom v najklasickejšom štýle slasher hororu - ťažko ocení fascinujúcu atmosféru zmocňujúcu sa diváka ako biblický Leviathan. Ľúbostný cit je nazeraný z tých najmučivejších stránok (milostné lôžko sa stáva smrteľnou pascou - podivní démoni spúšťajú baldachýn ako veko rakvy) a erotická symbolika je až bezočivá (postava milenca je spolovice vtákom :-) Morbídna hororová nádhera číha na každom kroku - mŕtvola v lese, bahenná sopka na nádvorí, obrazy hrôzy pod vrstvou prachu. Sakrálne patetická hudba Petra Hapku podčiarkuje nevšedný majestát tohto diela. Ortodoxne kultová záležitosť, no scénu s laňou Jurajovi nikdy neodpustím. PS: Hoci netvorova maska je produktom spontánnej invencie, veľmi podobné vtáčie monštrá vidieť na obrazoch niektorých nizozemských manieristov (Frans Floris, Crispin van der Broek, David Teniers, Maarten de Vos či Frans Francken), kde obývajú desivé svety posledných súdov, zvrhnutí padlých anjelov a pokušení sv. Antona.

Romerov originál je veľmi strašidelný a veľmi depresívny. Pohrebná hudba, čiernobiely obraz, hromady minút bez jediného slovíčka, žiadny humor (ani čierny, ani biely), až divadelne perfektné herectvo hlavných postáv, úplne uveriteľní nemŕtvi (Romero uvážlivo používa tak tri dni "odležané" mŕtvoly). Saviniho remake takú jedinečnú atmosféru nedosahuje a tí, ktorí si originál pozrú neskôr mi dozaista dajú za pravdu. Savini je menej filmový a viac konzumný. Romero je viac kultivovaný a menej zábavný. Vyberte si. Napriek tomu, že k remakom mám obrovskú averziu, zvlášť ak scenáre sú takmer totožné (a Saviniho film je práve ten príklad), tento je naozaj báječný. Je tu síce dosť vecí, ktoré vadia (mŕtvoly vyzerajú skôr ako po exhumácii, farba paradoxne znižuje dojem autenticity, hudba vyšumí z hlavy do 24 hodín, veľa rečí, priveľa čierneho humoru, skutočne dobre hrá iba Tony Todd (Patricia Tallman bola neporovnateľne lepšia v párminútovom šteku ako "possessed witch" v Evil Dead 3), na druhej strane oceňujem úctu, s akou sa pristupovalo k divákom originálu, stratégiu prekvapiť a šokovať tam, kde to najmenej čaká (chovanie úplne prvej nemŕtvoly, identita úplne poslednej obete atď.). S potešením ďalej konštatujem, že nemŕtvoly sú pomerne pasívne a niekedy priam apatické ("matka"), čo len zodpovedá ich skutočnému fyzickému stavu (dekompozícia). Klasik povedal, že "mŕtvi cválajú rýchlo", nie "mŕtvi kráčajú rýchlo" (však, pán Snyder :-) Ak Romerov film bol "správou" o Vietname, Saviniho (kto by to čakal :-) znepokojuje stav ľudskej civilizácie a charakter ľudskej povahy (scéna s obesenými-neobesenými). A že vraj horory nezdeľujú nič relevantné!

V prvom rade by ma zaujímalo, čo rodičia tej neuveriteľnej Jodelle Ferlandovej hovoria na to, že ich dcérka sa vo filme obíma a bozkáva s mŕtvolou, potom s múmiou ("Sme šťastná rodina.") a tiež s dospelým mužom ("Ty si môj miláčik.") a pri pohľade do zrkadla si s neskrývaným potešením zafandí: "Ty jedna malá kurva." Terry Gilliam totiž rozhodne nepoužil CGI verziu tej malej Meryl Streepovej. Pravdepodobne sa to nikdy nedozviem, takže k vlastnému filmu. Kdesi v úvode Jeff Bridges (pozvoľna odchádzajúc na dovolenku) povie: "Pozostatky dávnych čias, osamelé kenotafy stojace pozdĺž melancholickej krajiny prílivu." Ak vám táto veta nepripadá zaujímavá a krásna, na Tideland sa vykašlite. To isté platí pre tých, pre ktorých je synonymom fantázie Pán prsteňov a synonymom kvalitného filmu čokoľvek od Spielberga. Režisér možno mal na zreteli Alicu v krajine zázrakov a Psycho, mne však Tideland pripomína skôr Texaský masaker a Felliniho Giuliettu a duchov. Výsledok je nevšedne expresívny a zážitok z neho akosi podozrivo dôverný :-) Vzhľadom k celkom zjavnej reflexii patologicky formovanej osobnosti a protopubertálneho besnenia :-) je ten film až hrubozrnne naturalistický a veľa surrealizmu by som v ňom nehľadal. Šialené okolnosti príbehu nie sú projekciou psychiky dievčatka - jednoducho je do nich osudom vmanipulované, nedotvára ich ani nepretvára, iba chladnokrvne berie na vedomie a glosuje jej vlastným spôsobom. Keďže má osvojené mimoriadne svojrázne kultúrne vzorce a normy správania, nenormálna realita je pre ňu čosi celkom normálne, preto nečudo, že divák naozaj asociuje Alicu v krajine zázrakov. Skutočnosť, že takéto "zázraky" sú v podstate realitou, posúva žáner Krajiny prílivu dosť ďaleko od klasického fantazijného filmu. Kam presne si povedať netrúfam, film je to však po všetkých stránkach výnimočný. Je to monument. V 18. a 19. storočí britskí džentlmeni používali na označenie bizarných stavieb postavených pre potechu ducha na opticky exponovaných miestach svojich panstiev slovíčko "eyecatcher". Terry Gilliam je reinkarnáciou niektorého z nich a jeho Tideland takýmto "chytačom očí".

Myslím, že dominantnou témou tohto napohľad triviálneho filmu je hodnota tzv. "zbytočných" alebo "prebytočných" ľudí. Elizabeth Windsorová je - tak ako každý z nás - NAJPRV človekom, až POTOM kráľovnou, resp. kadečím iným. Možno to je stará ježibaba, ale tiež ktosi, komu bol daný osud, ktorý si nevybral. Frears totiž rozhodne nechcel nakrútiť adoráciu supersnobov, ktorých predkom patrila tretina sveta.

Ak nejaká megademolačná digitálka, tak rozhodne Drvivý dopad. Hneď vidno, že ten film nakrútila žena - príbeh je neuveriteľne emotívny a so sterilnou testosterónovou emocionalitou Armageddonu má spoločný iba ak gramatický slovný základ. Mnohé scény sú pekne mrazivo vypointované (E.L.E. napr.). Lyrická melancholická hudba je paradoxne omnoho efektívnejšia než ťažkotonážne orchestrálne drvivé dopady od Trevora Rabina. Tzv. americký hrdina tu absentuje, prinajmenšom nie je priamo potetovaný pruhmi a hviezdičkami. A ktorý macho by v tomto žánri dobrovoľne nechal spomenúť anglické striebro 18.storočia alebo Melvillovu Bielu veľrybu? Pri záchrane sveta je predsa vždy lepšia poriadne nadupaná akcia než nejaké blbé symboly civilizácie, ktoré nikto nevidel a nečítal... Mimi Lederová poníma film o konci sveta takmer ako komornú drámu, v ktorej síce nie je núdza o americké symboly, no typickému americkému veľkohubému a infantilnému optimizmu sa vyhýba, kde sa dá. Takisto armageddonovskému machrovaniu, šaškovaniu a hrdličkovaniu. Pred premiérou som sa nevyhol všadeprítomným strašidelným fotkám ľudí na diaľnici, pozorujúcich prelet Biedermanovej kométy. O moment prekvapenia som teda prišiel. Kupodivu nie o zážitok z prekvapujúco dobrého katastrofického filmu.

Tešil som sa na inteligentné kryptozoologické podmorské dobrodružstvo s nejakým tým intelektuálnym presahom a na skvelé herecké výkony. Niečo z toho tam naozaj bolo, no napriek tomu nie som vôbec spokojný. Na ponorku z plagátu dôjde až v samom závere, celý predchádzajúci dej je úryvkom zo života excentrika, kde som nezaregistroval nič excitujúce. Rád by som vedel, o čo vlastne Andersonovi okrem obskúrne podivnej (nerovná sa zaujímavej) psychologizácie (evidentne neurčenej druhu homo sapiens sapiens) šlo. Pokiaľ táto enigma bola zámerom, nebol to inteligentný zámer. Nie každý pokus o originalitu má na aplauz (Shyamalanova "Žena vo vode" je toho príkladom). Myslím, že Anderson je zaujímavý filmár, ktorý však pri práci OMNOHO viac myslí na seba než na diváka. Na jeho ďalší film som ale naozaj zvedavý.

V rámci žánru "dravé ryby v dravých vodách" (rozumej: skupina grázlov na bezútešnom predmestí) jednoznačne klenot. Niet sa čo diviť, režíruje Coppola a po celý čas je to sakra vidieť. Banálna smalltown historka o bratskej rivalite tu má metaforický rozmer, ktorý agresívny naturalizmus námetu otesáva do podoby realistickej helenistickej skulptúry, ktorá síce má sem-tam odfaklené končatiny, ale vyzerá krásne aj s tými kýpťami (ako inak). Coppola obsadil vtedajšiu teen hviezdu Matta Dillona do roly riadneho pošuka, aby z neho napokon urobil sympaťáka. Rusty James patrí k Dillonovým najlepším kúskom - človek sa nestačí diviť, že tak mladý špunt dokáže hrať tak autenticky. Okrem Matta si vo filme zahralo pár ďalších dnešných hereckých titanov :-) medzi ktorými výrazne vyčnieva Mickey Rourke a jeho psychologicky mimoriadne zaujímavý a nesmierne delikátny Motorcycle Boy, za ktorého mal dostať Oscara. Francis Ford pod blahodarnou záštitou Zoetrope Studios nakrútil nekomerčný č-b film, v ktorom dusnú realitu premenil na atmosferickú "obojživelnú" víziu s katarzným účinkom, i keď treba nahlas povedať, že bez hudby tvorenej množstvom veľmi diferencovaných a invenčných motívov určujúcich "zafarbenie" jednotlivých scén by to neboli úplne Rumble Fish. Ten film je proste skvost "akože ja sa volám ja", to vám hovorím. PS: Obľúbená hláška: I´m comin´ over tonight so roll out the red carpet! (Matt oblbuje Diane Lane)

Na TV produkciu mimoriadne dobrý horor, pri ktorom vám na čelo NAOZAJ vystúpia kropaje potu. Pokiaľ ste príslušníci západnej civilizácie. Tam, kde platí islamské trestné právo, tam to zoberú ako komédiu. Najskôr. Veronica Cartwright je fenomenálna herečka, ktorá bola v 80. a 90. rokoch trestuhodne nevyužitá. Tak nám treba.

Pani Peelová dostáva bonboniéru. Nachádza v nej lístok s textom Zdvihnite slúchadlo. Zazvoní telefón. Pani Peelová dvíha slúchadlo. - Presne v tomto duchu sa nesie celý film, o ktorom si však nemyslím, že je hlúpy. Je divný. Ak sa niekomu nepáčili napr. Dravci, je dosť možné, že sa mu nebudú páčiť ani Pomstitelia. Všetko je tu dojemne starosvetské, balansujúce na hranici jemnej irónie a sarkazmu - čaj je životodarnou tekutinou, kvôli ktorej sa odkladajú i rozhovory ďalekosiahlych politických dôsledkov ("Áno, ale až po čaji." "Pochopiteľne."). Z rečičiek o počasí sa stáva film celý zasvätený počasiu. Agentka s povolením zabíjať môže mať vysoko cez šesťdesiat a v obliekaní mať vkus ako slečna Marplová. Medzi oboma agentmi opačného pohlavia to riadne iskrí, nikdy však neurobia nič, čo by neprešlo cenzúrou snemovne lordov (ak dáma vnikne do pánskeho klubu, vyzlečený pán je riadne zakrytý najnovšími Times). Do tohto absurdne hypnotického sveta skvele zapadá i absurdne hypnotický surrealizmus Belgičana René Magritta - v zámockom parku stojí telefónna búdka, na záhradný labyrint sa znáša roztvorený dáždnik. Myslím, že predkovia 11. vojvodu z Marlborough (súčasného vlastníka toho ozrutného zámku Blenheim) sa v kryptách rozhodne neobracajú.

Za film ako taký - 80%. Za bondovku - 40%. Za bondovku s Craigom - 0%. Casting dokáže zázraky :-) Bondovky vnímam ako filmy, ktoré stoja a padajú na hlavnom predstaviteľovi, no a Bonda ako nedotknuteľnú ikonu modernej filmovej mytológie, ktorej hlavnou štýlovou charakteristikou je dráždivá zmes šarmu a cynizmu. Keďže nový Bond má všetko iné len nie to, čo zlatý chlapec zo Zlatého oka, rozoberať kinematografické kvality novej bondovky mi pripadá bezpredmetné. Proklamovaný "realizmus" je to posledné, čo bondovky potrebujú. Ak už teda nemôžeme mať Brosnana, Pierce Brosnana, máme aspoň Green, Evu Green. Je smutné vidieť, ako bondgirl valcuje svojho fešáka (v prenesenom zmysle :-)