Madison

70%. Chvíľami príjemne napínavý a mrazivý, chvíľami nechcene smiešny (koniec) a zábavný, čo o stupeň zráža jeho depresívnu atmosféru, nesúcu sa celým filmom. Rada sa vyžívam v mysli psychicky nevyrovnaných vrahov, a preto mi tieto psychologické thrilery vždy urobia radosť - aj keď, mainstreamy 90. rokov - Mlčanie jahniat a Sedem už v tomto žánri nikdy nič neprekoná. Obzvlášť musím podotknúť, že zatiaľ čo v Sedem bol hlavný záporák (Kevin Spacey) charizmatickou, dokonale premyslenou a prehnitou postavou, ktorá nad svojimi protivníkmi nekompromisne zvíťazila, v Zberateľovi kostí vrah zďaleka nebol tak cynický, chytrý a inteligentný. Avšak, nenudila som sa, a preto nižšie s hodnotením nejdem.

The Artist je vzdaním holdu nemým filmom 20.rokov, ktoré sa vo svojej dobe tešili zástupu milovníkov. Velenie však prebrala zvuková technika a nemé filmy nekompromisne upadli do zabudnutia. Tento film ma preniesol do doby v Hollywoode, kedy táto obrovská zmena zasiahla nielen filmový priemysel, ale aj život slávneho Georgea Valentina, ktorému sa život rozpadol v jednej jedinej sekunde. V stupňujúcich intervaloch s nádychom tragédie je tu vynikajúcim spôsobom zobrazené jeho vnútorné rozpoloženie a neschopnosť prispôsobiť sa novým zmenám. Vážim si tento film, jeho posolstvo, skvelých hercov a najmä tú príjemnú atmosféru vekov minulých. A záverečnú tanečnú pasáž a lá Singing in the Rain som si pustila trikrát za sebou - grandiózna!

Veľmi ambiciózny a sľubný projekt, ktorý nakoniec rozbila žánrová nekompaktnosť. Zatiaľ čo vo westerne "Zabitie Jesseho Jamesa..." poeticko-duchovný motív zapasoval a úplne jednoducho splynul s obrázkami neľútostných zabijakov, tu spojenie žánrov scifi/western nefunguje ani náhodou (a to sa experimentom nevyhýbam). Mohla z toho vzísť vynikajúca komorná dráma - vzťahy medzi postavami sú zo začiatku vynikajúco zadefinované a rovnako i napínavé mimozemské dobrodružstvo. Najviac ma iritoval bláznivý prechod od dobre zabehnutej westernovej konverzačky k bezduchej vyvražďovačke bez jedinej, vkusne naaranžovanej vizuálnej scény. Nechápem, ako to mohli tvorcovia tak pokaziť a pripraviť divákom ďalšiu porciu nezmyselnej zábavy. Pri väčšej snahe mohlo ísť o skvelý hororový zážitok na štýl Votrelca - čo ma pri pohľade na tú áčkovú produkciu (Spielberg, Howard) fakt mrzí. PS: Tvorcovia sa vyjadrili, že sa pri tvorení emzákov inšpirovali votrelcom a predátorom?! Minimálne hlavu by si mali dať transplantovať. Neuveriteľné, že monštrá spred dvadsiatich rokov vyzerali desivejšie, hrôzostrašnejšie než tie súčasné predigitalizované!

Spielberg je majstrom rozprávania príbehov a z môjho osobného piedestálu ho nikdy nezvrhnem. War Horse nie je žiadnym monumentálnym vojnovým filmom, ktorý by sa snažil pojať šialenstvo vojny syrovým realistickým spôsobom na štýl Vojaka Ryana, ale je "len" obyčajným rozprávkovým príbehom o sile, odvahe, láske a statočnosti. A to mi bohato stačilo. Prvá polovica filmu sa sústreďuje najmä na vykreslenie vzťahu hlavného hrdinu a koňa Joeyho a keby nebol každý obraz v nej tak spielbergovsky precítený, zrejme by ma dramatické okamihy vo vojne nezasiahli. Spielberg je génius. Presne vie, kde pridať a kde ubrať, aby sa vyhol prehnanému sentimentu a zároveň dokáže každej dôležitej scéne vdýchnuť závan osudovosti. Emócie samotné vyrážajú najmä z úchvatnej kamery, ktorá snímala koňa a "jeho prežívanie" z tých správnych uhlov (kamera mi celkovo pripomenula veľké americké klasiky). John Williams opäť stvoril nebesky povznášajúci soundtrack, Jeremy Irvine mi neprekážal a celkovo ma film dojal a pohladil - a to je to najdôležitejšie. War Horse má jedinú smolu - vznikol v modernej dobe, nasýtenej nolanovským precíznym chladom, a preto jeho ľudskosť a rozprávkovú symboliku málokto ocení. Odpady sú irelevantné a zaujaté. Aj keď je pre niekoho obsahovo nereálny a metaforický, stále si udržuje punc filmárskej kvality. Navyše z neho cítiť Spielbergovu lásku k filmu, čo mi napríklad v jeho Tintinových dobrodružstvách chýbalo. A chcem minimálne nomináciu za "herecký" výkon Joeyho :-)

Apokalyptická vízia v umeleckom rúchu, ktorá mi sprostredkovala neuveriteľný emocionálny zážitok. Obraz prvej dejovej línie, sústreďujúci sa na rodiaci sa vzťah medzi mužom a ženou, je dokonale podtrhnutý celosvetovou krízou galaktických rozmerov. Otázne je, či ide - ako máme možnosť vidieť v súčasnosti - o krízu ekonomickú, finančnú alebo o krízu morálnu a duchovnú. Dajú sa od seba vyčleniť? Perfect Sense je pre mňa významovo NAJ-dôležitejší film, aký v tomto roku vznikol, ťažiaci z aktuálnych svetových problémov, spracovaný opojným umeleckým spôsobom. Jemne poetický, myšlienkovo bohatý a transcendentálny, hudobne prekrásny a melancholický. Filmový skvost, ktorý nevylučuje možnosť hlbokého mravného úpadku, po ktorom bude ľudstvo schopné vstať z popola a začať žiť plnohodnotnejšie. Eva Green a Ewan McGregor boli v romantickej polohe viac než dôveryhodní a záverečná scéna je tým najkrajším možným vyvrcholením, plným nádeje a porozumenia.

Spočiatku som si myslela, že súzvuk žánrov komédia/romantický ma dnes už nemôže ničím prekvapiť a že pôjde o ďalší rutinný vzťahový "prepletenec" bez štipky inovácie. Po niekoľkých minútach sa však moje obavy rozplynuli, za čo ďakujem najmä perfektnému hereckému zhromaždeniu. Stále platí, že súhra hereckého talentu dokáže pozdvihnúť aj menej objavný námet a udržať pozornosť diváka. Nesmierne ma zaujal sukničkársky Ryan Gosling s pozdvihnutým obočím a veľavýznamným pohľadom mestského sexsymbola, rovnako i fyzická premena zanedbaného Stevea Carella, spojená s množstvom nápaditých sekvencií a tiež musím pochváliť Julianne Moore, Emmu Stone alebo sexuchtivú Marisu Tomei. Aj pri tom neuveriteľne veľkom počte lepších a horších partnerských malicherností, dokážu scenáristi ešte stále vyprodukovať nenáročnú, zábavnú a inteligentnú filmovú romantiku.

Bála som sa toho, že si v Almodóvarovej filmografii nenájdem jediný film, ktorý by ma bavil. Toto je nielenže film, ktorý ma bavil, ale je to film natoľko provokatívny, odvážny či atypický, že mi pri pohľade na záhadného Banderasa, pozbaveného zmyslu pre ľudskú súdnosť, behal mráz po tele. Sexuálne odviazaný, herecky unikátny, psychologicky vycibrený klenot, spracúvajúci tematiku večnej túžby ľudí prekročiť vlastný tieň, ktorým pri dosahovaní oslobodzujúceho potešenia z pomsty nestojí v ceste absolútne nič. Zvrhlý, nebezpečný, no bravúrny film od režiséra, ktorého svojský štýl mi doteraz nič nehovoril.

Moneyball je presne ten typ filmu, ktorý je zahladený do seba a nejaký kontakt s divákom mu je úplne ľahostajný. Samozrejme, filmársky dobre zvládnuté, scenár si odpúšťa akékoľvek záchvevy osudových momentov a v podstate si nedokážem vybaviť jedinú silnú scénu, ktorá by ma "odrovnala". Chladný nenápadný životopisný hit, neschopný ukryť svoj zámer okúzliť akademickú pôdu, čo charakterizovalo aj minuloročnú Kráľovu reč, no tá ma aspoň pohltila. Brad Pitt však hrá výborne. Súhlasím s Pomovou pripomienkou: keby scenár situovali do prostredia natáčania filmov, nadchlo by ma to určite viac.

Prvé pozretie u mňa zaznamenalo menšie sklamanie, pretože ma značne iritovalo prehnane tmavé obrazové zafarbenie, ktoré neumožňuje hlbšie vnímať jednotlivé detaily a dosť pomalý rozbeh v prvej polhodinke. Po viacerých pozretiach sa však tieto pripomienky vytrácajú a konečne sa dokážem odosobniť od úžasného fantastického dobrodružstva prvých dielov a oceniť aj Yatesove komorné predispozície. S Harrym som rástla, znamená pre mňa veľa, a preto ho posudzujem značne nostalgicky. Táto posledná časť je druhým najlepším Potterom (po 3 - Väzeň z Azkabanu) , ktorá disponuje znamenitým súbojom medzi dobrom a zlom, tradične vynikajúcimi hercami, geniálnou hudbou Alexandra Desplate (dominujú "Statues" a "Severus and Lily"), brilantnou - a dovolím si tvrdiť aj najsilnejšou z potterovskej série - scénou Snapeovho "odhalenia", ktorá oplýva neskutočným emocionálnym rozmerom. Harry Potter je sériou plnou jasných osobnostných čŕt (dobrí a zlí), ale Rowlingová nezabudla ani na psychologický aspekt a vytvorila fenomenálne konfliktnú postavu (Snape), zmietanú vlastnými vnútornými rozpormi. A navyše, Potter celé roky vzniká pod záštitou filmárskych profíkov, preto ide jednoznačne o najfantastickejšiu (odhliadnuc, samozrejme, od Pána prsteňov) sériu posledných rokov.

Hravé, maximálne príjemné retro v hrejivom duchu 80.rokov, vkusne spájajúce prvky nadhľadu, jednoduchosti v otázkach životných hodnôt a vymakané robotické zápasy. A všetko s mierou, láskavým humorom a vyváženou akciou, pri ktorej mi ústredný robot zďaleka nebol ukradnutý + výborný Hackman a ešte lepší Goyo. Veľmi si tiež cením, že z filmu ako celku vyžaruje nadšenie a sviežosť, vďaka čomu tak zbožňujem prvých Bayových Transformerov. Kritické ovácie ma míňajú oblúkom. Pohladilo ma to podstatne viac ako odmerané hitovky "The Source Code" a "Limitless". Keď som tam dala 4*, tak tu si s radosťou pridám.