MM_Ramone

Čas je díra, čas je bič. Lepší kdyby vůbec nebyl. Nejednou chceš svůj balón. Ztracenej je v dětství nebi. Letí dál a stoupá výš. Letí proudem roků zpátky. To jen čas trh oponou. Věci mizí - kde už jsou? Nejednou chci svůj balón. Zpuchřelá a prasklá duše. Jistě řeknu - to je on! Poznám ho, měl jsem ho rád. Každa další známá věc, kaugummi a pflege dusche, Drážďany a schone schuhe a zde Simson Motorrad. Mý gumoví indiáni z ulice unter den Linden. Později jsem se tam zpil, zrovna když byl feuer werk. Tmavý pivo se sirupem, řízek v sósu s knedlíkem, cigára Káro byly fajn. Pak z U-Bahnu na S-Bahn. Nejednou chci svůj balón a nesměle to zkouším řici, vraťte mi to všechno zpět, na tábor chci k moři jet, co má v létě deset stupňů a Trabanta v pryskyřici. Jedno jak se změnil svět já chci zpátky svůj balón! Nejednou chceš svůj balón, ztracenej je v dětsví nebi. Všechny věci cos měl rád, na tebe tam tiše čekaj. Až se tvůj čas naplní, letíš proudem roků zpátky. Někde najdeš svůj balón, nech ho zatím - ať si lítá. ***

James Dennis Carroll bol americký básnik, spisovateľ a hudobník. Vystupoval pod pseudonymom Jim Carroll. Narodil sa prvého augusta roku 1949 v New Yorku. Písal básne, ktoré publikoval vo viacerých časopisoch. Neskôr vyšli aj jeho samostatné knižné zbierky poézie. Venoval sa i próze, je autorom troch románov. Jeho najúspešnejšie dielo je autobiografická kniha "Basketbalistov denník" (The Basketball Diaries). Opisuje v nej svoje autentické zážitky, z čias keď bol členom partie mladistvých násilníkov a jeho prvé kontakty s tvrdými drogami, ktoré viedli ku jeho celoživotnej závislosti. Už v puberte si vypestoval silný návyk na heroín. Toto literárne dielo bolo v roku 1995 sfilmované. Hlavnú úlohu v ňom stvárnil dvadsať jeden ročný Leonardo DiCaprio. ****

Dokumentárne filmy o zvieratách, ich živote, správaní, konaní a ďalších aspektoch ich životov mám rád. Dokážu ma zaujať dobre spracované snímky o hoci ktorom živočíšnom druhu. Naposledy som si doslova zgustol na štvordielnom dokumente z produkcie Veľkej Británie. Televízny titul z dieľne BBC Natural History Unit, ktorý sa odvysielal v rámci edície BBC Earth pod názvom "Špión v divočine" (Spy in the Wild), som si vychutnal. Vyslať robotické, animatronické napodobeniny zvierat so zabudovanou kamerou medzi skutočné, divo žijúce zvieratá do ich prirodzeného prostredia bol geniálny nápad. Niečo podobné som ešte doteraz nevidel. Výborne som sa pri tom pobavil, zhliadol som nádherné zábery a mnoho nových informácií som sa dozvedel. ****

Pieseň "Druken Lullabies" je úvodná, v poradí prvá skladba z druhého radového štúdiového albumu írsko-americkej hudobnej skupiny Flogging Molly. Album nesie rovnaký názov ako táto titulná pieseň. Vyšiel devätnásteho mája roku 2002 pod značkou vydavateľstva SideOneDummy. Ku songu "Drunken Lullabies" bol vyprodukovaný oficiálny videoklip. Mladý potetovaný americký skinhead s evidentne írskymi koreňmi sa na obed zobudí vo svojom mládeneckom dome, oblečie sa, schmatne skateboard a vyrazí na koncert Flogging Molly. Cestou sa staví v zopár puboch na zopár pív, pokecá s babenkami, prekľučkuje nástrahami mesta na svojom skate a zvezie sa s old schoolovým vespa gangom. Koncert už síce nestihne, ale to vôbec nevadí. Päťhviezdičkový celtic Oi! punk na írsky spôsob. *****

The Dubliners je írska folková skupina, ktorá sa sformovala v roku 1962. Časom sa vypracovali na jednu z najznámejších kapiel, ktoré hrajú tradičnú írsku hudbu. V nedeľu, dvadsiateho tretieho júla roku 2006 odohrali v rámci svojho turné po Írsku koncert vo vypredanej hale na Vicar Street v Dubline. Predstavili sa tam v päť člennej zostave: Eamonn Campbell - spev, akustická gitara; Sean Cannon - spev, akustická gitara, Barney McKenna - spev, tenor banjo; John Sheahan - spev, husle; Patsy Watchorn - spev, banjo. Títo starí írski leprechauni to roztočili na plné obrátky. Zahrali perfektný, prvotriedny irish folk. DVD titul "The Dubliners - Live at Vicar Street" je oficiálny záznam tejto akcie, ktorý poteší všetkých fanúšikov pocitvej, živelnej, írskej muziky. *****

Neraz som napísal, že mám rád filmy o zvieratách, ktoré agresívne napádajú a zabíjajú ľudí. Som priaznivcom tohto špecifického horrorového subžánru. Videl som vraždiacich psov, vlkov, žralokov, kosatku, krakaticu, krokodílov, mačkovité šelmy, medveďa, diviaka, krysy, vtáky, hady, mravce, osi, včely, zajace, pirane, žaby, slimáky, kobylky, pavúky, netopiere a všelijaku ďalšiu háveď. Videl som ich však útočiť a zabíjať vo filmoch, ktoré boli zamerané na jeden konkrétny druh. Mnoho druhový zvierací atack som prvý krát zhliadol až, keď som si pozrel  americký snímok "Deň zvierat" (Day of the Animals) z roku 1977. Ako dlhoročný priaznivec animal horrorových titulov som bol príjemne prekvapený. Preto som sa ihneď vrhol aj na ďalší multi druhový zvierací masaker. Pustil som si taliansky snímok "Divoké zvery" (Belve feroci), ktorý bol natočený v roku 1984. Chemicky kontaminová voda premení zvieratá vo Frankfurtskej zoologickej záhrade na vraždiace beštie. ***

Už neraz som napísal, že mám rád filmy o zvieratách, ktoré agresívne napádajú a zabíjajú ľudí. Zvieratá zabijaci! Páčia sa mi naturálne animal horrory. Som priaznivcom tohto špecifického horrorového subžánru. Samozrejme, že som už videl vraždiacich psov, vlkov, mačkovité šelmy, medveďa, krysy, dravé vtáky, hady a aj všelijaku ďalšiu háveď. Videl som ich však útočiť a zabíjať vo filmoch, ktoré boli zamerané na jeden konkrétny druh. Mnoho druhový zvierací atack som prvý krát zhliadol až teraz, keď som si pozrel starší americký snímok "Deň zvierat" (Day of the Animals). V roku 1977 ho natočil režisér William Girdler. Ako dlhoročný priaznivec animal horrorových titulov som bol príjemne prekvapený. Výlet skupinky turistov do divokej prírody sa zmenil na boj o holý život. Nastal totiž vražedný "Deň zvierat". ***

Animal horrorov o agresívnych, vraždiacich pavúkoch som už videl nespočet. Väčšinou sa jednalo o brakové, nízkorozpočtové snímky, v ktorých hrali podradní herci, písali ich zúfalí scénaristi a točili absolútne netalentovaní režiséri. Ku tejto tragickej kombinácii sa pridružili silne podpriemerní digitálni animátori, čo sa snažili v rámci svojich obmedzených možností stvoriť nejaké tie pavúčie monštrá. Bohužiaľ presne tak bolo i pri produkcii amerického televízneho titulu "Pavúkotrasenie" (Arachnoquake), ktorý v roku 2012 pod patronátom béčkovej filmovej spoločnosti SyFy, natočil mladý, snaživý, ale totálne neschopný režisér Griff Furst. Fakt som musel vynaložiť mohutné odhodlanie, aby som to vydržal dopozerať až do konca. *

Naturálne aminal horrory o vraždiacich zvieratách mám v obľube už pekných pár rokov. Videl som vyčíňať všeliake zvery: žralokov, krokodílov, aligátorov, pirane, krakaticu, kosatky, psov, vlkov, levov, šabľozubého tygra, opice, medveďa, varana, žaby, kobylky, zajace, netopierov, vtákov, hadov, včely, osi, mravcov, pavúkov, slimákov... Tento špecifický horrorový subžáner mám dobre zmapovaný. No ale ešte ma občas dokáže niečo nové prekvapiť. Tento krát to bol diviak, ktorý sa v roku 1984 objavil v austrálskom filme "Kanec" (Razorback). Na počiatku svojej režisérskej kariéry ho natočil Russell Mulcahy. Celkom na mňa zapôsobil ten surový buranský vizuál. Bol to taký zvláštny austrálsky kvázi exploitation animal horror. Filmová kritika ho radí do špeciálnej kategórie, ktorá nesie označenie ozploitation. ***

Už na mňa raz zaútočili "Smrtiace kobylky" (Locusts). V roku 2005 o nich natočil TV film režisér David Jackson. Nijak zvlášť ma ním nezaujal a absolútne vôbec nevydesil, takže som mu za tento jeho zúfalý pokus dal jednu hviezdičku. Teraz sa ma opäť pokúsil smrtiacimi kobyklami vystrašiť akýsi Ian Gilmour z Nového Zelandu, ktorý v tom istom roku natočil snímok "Kobylky nesú smrť" (Locusts: The 8th Plague). No pravdupovediac to nebolo o nič lepšie ako to čo som videl pred tým v podaní Davida Jacksona. Prihlúply scenár, mizerní herci, lacná produkcia, úbohé digitálne triky a celkovo lacný look. Mám rád animal horrory, mnoho kvalitných som ich už videl, ale na ten top kobylkový stále ešte len čakám. Tomuto zúfalému televíznemu braku dám iba jednu hviezdičku. *