Bogrant

Na prvý pohľad banálny príbeh o obyčajnej hlave rodiny, ktorá spraví chybu a je odsúdená medzi tých najväčších grázlov, pri ktorých sa "vypracuje" na hlavu, tentokrát trochu drsnejšej rodiny. Občas by to chcelo vysvetliť niektoré menej logické rozhodnutia a neskákať toľko z prítomnosti do minulosti a naopak, ale keď sa to nechá usadiť, vznikne z toho naozaj prekérne drsná krimi, bez veľkých emócií a s litrami krvi. Jaime Lannister tu ukazuje svoju odvrátenú tvár ku ktorej si treba nájsť cestičku, ale je výborný. Aj keď nejde o nič svetoborné, v záplave dnešných moderných akčňákov to poteší.

Škoda (alebo je to dobre?), že McDonagh napíše a natočí film tak raz za "uhorský rok". No aspoň mu tak rýchlo nedôjdu nápady. Boli tu svojské a náramne odprezentované Bruggy, teraz prichádzajú Billboardy, ktoré sa nesú v podobnom duchu. Scenáristicky sú znova zabezpečené, v dialógoch znova famózne rozpitvané, príbehovo znova bezchybné, herecky si to znova naplno vychutnávajúce, záverom znova akokeby takticky otvorené a napriek tomu znova iné. Možno to miestami pôsobí trochu spomalajúco, ale to je tým, že ten film zreje za pochodu a každou ďalšou scénou či racionálnym, hoci občas prestreleným a pochabým konaním postáv je lepší a lepší. A navyše, čím viac je to celé jednoduchšie, tým viac je to geniálnejšie. A to je niečo, čo sa mi na režisérskom a rozprávačskom postupe McDonagha najviac páči.

Hrozne nesympatický film, ktorý rozhodne nebude pochuti každému. Má však nádych originality, je znepokojujúci, náramne vybrúsený a do poslednej štipky napätia vystavaný tak, aby proste nedovolil divákovi odtrhnúť od neho zrak. Možno udá nový trend vytvárania hororov. Hoci sa podstata dá odhaliť už pri príjazde k rodičom a nevyhlo sa to nelogickým mindfuckom, to finále to našťastie (síce tiež nebolo až také, ako by sa možno čakalo) ako tak zadosťučiní. Bez neho by som zrejme šiel o hviezdičku nižšie.

Sympatická rodinná dráma, s naoko triviálnym a už XY krát obohraným príbehom, ktorý mierne a prekvapivo okrášľuje matematika. Film, ktorý mi ale nečakane dosť dobre zapasoval, ponúkol niekoľko dojemných, no nevtieravých scén (návšteva nemocnice, západ slnka v pozadí, záver) a preto som ochotný mu pre tentokrát odpustiť aj určité nedostatky a sentiment. Evans je totiž veľký sympaťák (nielen v obleku CA) a spolu s malou dievčinou im to zapasovalo náramne. Neškodné, pekné malé dielko.

Zavŕšenie trilógie, ktorá mi z počiatku veľmi nevoňala, dvojkou si však dojem vylepšila, je vskutku iné než by sa na oko zdalo byť. Hoci je fakt, že žiadne veľké bitky tu neprebehnú a film sa podobá hutnej dráme v ktorej rozhodujúcim faktorom sú vybrúsené dialógy a detailné digitálne spracovanie na vysokej úrovni, tak je to svojím spôsobom pútavé pozeranie. Celá tá, naschvál vystavaná temná atmosféra má svoje typické čaro. Zakončenie, ktoré je radšej tichšie než zbytočne hlučné a prepálené. Vďaka tomu si môžem povedať, že to predsa len nebol premárnený čas. A to nie som veľký fanúšik tejto látky.

Branagh skutočne poňal svojho Poirota v inom štýle, viac odľahčenom a menej serióznom, čo na jednu stranu je fajn, ale na druhú to akosi uberá celému filmu na vážnosti. V konečnom zúčtovaní to je ale jediná naozaj zaujímavá postava, pretože zvyšok je celkom mdlý a nevýrazný a nikto z tých známych hereckých mien veľa nepredvedie. Výprava, elegancia, vizualizácia, sem-tam dobrý záber a ťah kamery, slušné, ale po emocionálnej stránke ťažšie uveriteľné finále, to sú v podstate jediné veci čo za niečo stoja. Samotné vyšetrovanie a dialógy nie sú vôbec vyhrotené a brzdia celé tempo, ktoré malo byť minimálne o dve lopaty uhlia rýchlejšie.

Zábavná hovadinka, ktorá sa tvári ako horor a ktorej ku zaujatiu prostého diváka stačí dráždivá blond slečna, ktorá je dobrá a snaží sa, stále dookola sa opakujúce tie isté veci, akurát zakaždým niečím novým doplnené a rýchle tempo v spoločnosti pomerne krátkej stopáže, čo totálne odbíja akékoľvek náznaky nudy. Ibaže to vyvrcholenie a dôvod toho všetkého je normálne na facku, nech už sa tvári akokoľvek prekvapivo. Ani nie všetko najlepšie, ani nie všetko najhoršie.

Precíznosť na všetky strany. Od striktne sa držiacej a priamočiarej dejovej línie, bez zbytočných odbočiek, ktoré by to spomaľovali (ak sa aj vyskytnú, sú na mieste), cez umravnené a citovo založené herecké výkony (Renner je už v prvej lige) a životné bolesti až po znamenite dráždivú atmosféru a celkové napätie. Chladný thriller z chladného prostredia, ktorý nepotrebuje veľkú akciu a ktorý sa aj bez veľkej reklamy a ohlasov dostane vysoko.

U DC si zrejme myslia, že čím viac prepálené a neprehľadné finále, tým lepšie. Omyl. A pritom sa to tak slušne vyvíjalo, pretože Wonderka je postava, pri ktorej sa toho zatiaľ tak veľa nepovedalo a má čo ponúknuť. Úvod na skrytom ostrove poteší najmä po vizuálnej stránke, prehupnutie do druhej svetovej naopak dohodí vážnosť, pri ktorej to ale všetko nakoniec padá. A padá to najmä na typicky nudných morálnych dialógoch, do ktorých sa sem-tam prihodí nejaký ten vtip a prekvapivo aj na akcii, ktorá vyznie skôr ako vojnová počítačová hra. Príliš dlhý film, ktorý je dobre vysekaný z tých sentimentálnych blábolov, ale napokon na konci do nich aj tak spadne. P.S. Warneri, nabudúce keď si budete chcieť zvoliť hlavného zlosyna a zradcu, tak mu nedávajte tvár, u ktorej to ide rozpoznať už na prvý pohľad.

Samoúčelný a nič nové z rukáva nevyťahujúci akčný brak, ktorý zaujal parodizujúcimi plagátmi, svojím názvom a na prvý pohľad už ostrieľaným hereckým obsadením, na čele s hláškujúcou dvojicou Jackson a Reynolds, ktorá sa predbieha v kadencii hlášok. Štylizovaný akčný film na osvieženie počas horúcich letných dní, v ktorom je príbeh odsunutý na druhú stranu a ktorého hlavnou prioritou je vymyslieť čo najviac vtipných vecí. Funguje to, ale aj sa to otrepe. Také nostalgické ohliadnutie sa za minulosťou, ktoré dnes nezaujme dlhšie než na tie dve hodiny, ktoré to má.