Aljak

Neobratná vykrádačka klasiky What Women Want, akurát v obrátenom garde a zároveň v černošskom šate. Nie nie, tieto dva elementy nijako automaticky nediskvalifikovali tento film. Ale to prevedenie a priblblý akože humor to ťahali samospádom kvalitatívne dole. A pritom základ príbehu a prostredie športových agentov, to malo celkom dobrý nábeh. Ale Taraji bola miestami poriadne odporná, takmer ako Queen Latifah (ale na tú sa v otravnosti nechytá takmer nikto). Nuž, škoda času. Jedna hviezdička za to športové prostredie, ale inak veľká bieda!

Vcelku milé prekvapenie, od ktorého som nečakal dokopy nič extra, no napokon to bol ľahký nadpriemer, aj keď samozrejme, kvôli tej klišovitej schéme sa to vyššie žiaľ nevytiahlo. Vkusná zápletka o falošnej identite, milé posolstvo, reflexie na rôzne filmy, a potešil aj príjemný humor s prirodzeným dôvtipom. Nina a Jimmy to zahrali obstojne, a vianočná atmosféra k tomu pridala príjemný punc. Keby nebola tá schématickosť taká citeľná, malo by to nábeh na 4*, no napokon sú to len tri (ale aj to je na tento žáner viac než dosť).

Nemohli sme dospieť, alebo inými slovami retrospektívny pátos na plátne. Po kompozičnej stránke to malo celkom fajn potenciál, ani príbeh ako taký nebol vôbec na zahodenie, ale to japonské prevedenie vrátane nevýrazných postáv a ich emočného nasadenia, tak presne to bol u mňa kameň úrazu. Pre milovníkov japonskej kinematografie to bude možno super, no mňa osobne to nijako extra nezasiahlo a tento film na mňa proste nezapôsobil (mimochodom, tak ako aj väčšina iných japonských filmov).

Šikovníci, ktorí využili dieru v systéme a poriadne si tak prilepšili. Len škoda, že im to potom akosi začalo prerastať cez hlavu - vlastne ako všetkým, ktorí sa ocitnú v pasci zvanej chamtivosť. Každopádne, dokument bol zaujímavý, a úprimne, nikdy som o niečom takom ako kvóty na produkciu uhlíku nepočul. Solídne 3*, viac tomu akosi dať nedokážem, lebo napriek remeselne dobre zvládnutému dokumentu, išla téma akosi mimo mňa.

Dramédia, ktorá má slušný nábeh na úspech, ale vo finále to zas až také terno bohužiaľ nebolo. Julie mi prišla ako nejaká psychicky nestála ženuška, ktorá sama nevie, čo vlastne chce. A tak balansuje medzi sympatiou k Akselovi a následne Eivindovi. Schválne vravím, že sympatiou, lebo toto z jej strany rozhodne Láska nebola. Herecké výkony boli super, akurát ten scenár mi prišiel v konečnom dôsledku taký... akoby tomu niečo proste chýbalo. Ale aspoň na tie 3* to určite bolo. Ale vzhľadom na vysoké hodnotenia som čakal niečo oveľa lepšie.

Drsné! Aj keď mám pocit, že Olu hnevalo skôr to, že nebude mať auto ako to, že stratila otca. A táto jej sebecká paranoja ma po celú dobu akosi vytáčala. Ale inak, námetovo to bolo dosť dobré, len škoda, že emocionálna rovina bola tak nejako v úzadí, a skôr tu bola do popredia kladený ten socio-ekonomický rozmer. Skôr by som ocenil, keby to bolo naopak. Ale napriek tomu, slušne natočená dráma. Len potenciál zostal na môj vkus až príliš v úzadí.

Ja tomu Sorrentinovi akosi nedokážem prísť na chuť. Popis k filmu znel tento krát o niečo lákavejšie ako obvykle, a tak som mal aj o kus vyššie očakávania. Bohužiaľ, tento štýl spracovania á la Sorrentino ma zas a znovu vôbec nezaujal a skôr mi ten polo-artový štýl bol proti srsti. A pritom po scenáristickej stránke to bolo celkom obstojné a príbeh bol zaujímavý. Ale inak ma to takmer v ničom nezaujalo. Aj keď, ten Neapol bol skvelý, a pospomínal som si na tie úchvatné scenérie.

Brazílsky remake argentínskeho originálu Corazón de León, ktorý sme mali možnosť vidieť už aj vo francúzskom prevedení Un homme à la hauteur. Originál som síce nevidel, ale francúzsky remake ma vôbec nezaujal. Dal som ale šancu aj Brazílii, a musím uznať, že to bolo aspoň o malý kus lepšie ako ten francúzsky nepodarok. Napriek tomu, nebolo to nič extra, na pár scénkach a dialógoch sa dalo zasmiať, ale globálne ma tento námet proste nejako nebaví. Som zvedavý, kto ďalší siahne po tomto námete... (nemusel by už nikto)

Typická hra na neustále doťahovanie a naschvály, ktoré dospeje k vzájomnému iskreniu do romantickej roviny.  Takže v podstate nič extra originálne, čo by tu ešte nebolo. Avšak veľkou prednosťou tohto filmu sú hlavné postavy v prevedení Lucy Hale a Austina Stowella, ktorí celý film ťahajú výrazne dopredu. Samozrejme, za asistencie svojských postáv s kopou sarakasticko-ironických dialógov - a to mám ja veru veľmi rád. Vďaka tomu nebol tento film až tak fádny, ale vcelku dôvtipný a pozerateľný. Nebolo to teda žiadne terno, ale ľahký nadpriemer hodný 3* určite.

Nie som fanúšik Black Mirror, popravde, doteraz som ani netušil, že také niečo existuje. Takže asi nebudem z tých, čo by to vedeli nejako extra oceniť. Aj keď sa mi to spočiatku pozdávalo, no neskôr ma tá dilematická kompozícia čím ďalej, tým viac otravovala a prišlo mi to celé ako poriadne psycho. Ale verím, že pre mnohých to bude kus skvelého filmu. Bohužiaľ, nebol to môj šálok kávy, ktorý by ma oslovil. Dávam 1* aspoň za originalitu a snubný začiatok.