grogodil

Pochybujem, že mi tento rok niečo ešte až takto vytrie zrak. To nadšenie v kontraste s očakávaniami snáď ani nemohlo byť ďalej od seba. Adam Scott, to je herec, pri ktorom mi čosi vnútri spúšťa taký ten reakčný prvotný impulz "ďakujem, neprosím". Do toho to má ten najfádnejší plagát, z ktorého kdesi mimo záber zíza práve Scott, ktorý mi vždy prišiel ako stelesnená nezaujímavá obyčajnosť. Rovnako som si vôbec nevedel predstaviť, že z tak zdanlivo jednoduchého nápadu o oddelení pracovného a súkromného života sa dá vystavať niečo až takto nápadité a do detailu fascinujúco premyslené. Podľa toho minimalistického vizuálu som čakal buď lacnejšiu verziu Counterpart, alebo sa v horšom prípade sa obával ďalšej pseudointelektuálnej blbiny typu Devs. Lenže Severance ide doslova z nuly na stovku v priebehu pár epizód a je to proste radosť sledovať, ako tu niekto rozmýšľal nad všemožnými detailami a dopadmi na život, vyplývajúcimi z fungovania takéhoto fikčného sveta. Pomaly plynúce a v neriednúcej paranoidnej atmosfére smerujúce tak nejak prirodzene vygradovaným apôsobom do vskutku epického finále s doslova krutým cliffhangerom na ďalšiu sezónu, ktorý vás nechá v nasrane-úžasnutom rozpoložení civieť na záverečné titulky. Takže pronto sem s ďalšou sezónou.

Je to skoro ako sledovať videoherné gameplay video. Stále si pri tom hovoríte, že aký ma zmysel na to kukať , keď je určite zábavnejšie si to osobne zahrať a prejsť si tento príbeh "vo vlastnej koži". Lebo verím tomu, že je to oveľa vťahujúcejšíi zážitok. Všetky tie hádanky, schémy, kľúče a tie prekombinované, pavučinou omotané zastaralé mechanizmy a absurdné rébusy a indície, ktoré po starodávnej mape vedú k červenemu "X" , to je oveľa zábavnejšie riešiť osobne. Vtedy je to ten správny dobrodružný pocit. Vtedy človek cíti tú žiadanú satisfakciu, že sa niečim dobrodružným prekúsava nejakým vlastným dôvtipom a skillom. Na počítačovej hre to proste takéto blbiny "zhoria". Tá takéhoto priblblého obsahu znesie, lebo tam je to prepálené hopsanie súčasťou toho arkádového level designu, ktorého ste zúčastnenou súčasťou a nie ste len pasívny divák. Sledovať to vo filme, ako tá omladina rieši všetky tie hieroglyfy s jasnovideckou bleskovou dedukciou skôr evokuje výpravnejšiu verziu Pevnosti Boyard, než niečo autenticky dobrodružné. Takže tak, ako som si užil Tomb Raidera s gamepadom v ruke a ako ho vždy trochu odzíval ako filmový divák, tak rovnako sa teším, až Nathan Drake pristane na Steame, lebo verím, že to bude väčšia zábava si to zahrať, než sledovat túto jeho filmovú adaptáciu. Tá sice nenudila ako trebárs The DaVinci Code, ale ani na minutku nijak vyslovene nestrhla.

Ešte mám čerstvo v pamäti nedávny dokument o Boeingu, kde sa tiež vedenie leteckej spoločnosti ukázalo v celej svojej nemorálnej chamtivej arogantnej "kráse", takže vyslovene sa tento nenápadny francúzsky triller trafil tématicky presne do nálady a pridalo to taký povedomý pocit a šmrnc autentičnosti k už tak celkom presvedčivému filmu. Ten sluch hlavnému hrdinovi by mohli síce zavídieť asi aj policajné psy, ale inak výsledok vyznieva uveriteľne a inteligentne. Tipujem, že nepotrvá dlho a máme tu zbytočný doslovný americký remake po vzoru The Guilty.

Rozhodne žiadna hlbočina. Toto si ledva zmáča členky v závere, kedy si to konečne uvedomí, že už by to malo ukázať niečo trillerového, ak sa to chce trillerom nazývať. Lebo dovtedy sa to len tak nejak bezradne šmotká dokolečka v tom načrtnutom podivnom vzťahu znudeného Bena a radodajnej Anči na takej psychologickej plytčine a rozhodne to nie je ani napínavé, ani erotické, ani provokujúce. Ten potenciál na poriadne tiché hlboké manželské psycho dusno medzi posadnutým žiarlivcom a promiskuitnou sexi šlápotou sa tam ponúka a niekde si ho z toho určite domyslíte a vycítite, že sa tam mimo záber odohráva, ak tomu pojdete veľmi vústrety, ale vidieť a ani cítiť ho poriadne neni. Takže ak čakáte ďalšiu Gone Girl, tak bohužiaľ.

Tak dementné, že by tá blbosť šla stáčať do flašiek. Až sa ma niekto bude pýtať, čo najstupídnejšie som videl, tak 'väčší' reprezentatívnejší film ma nenapadne, než najnovšie Emmerichove dvojhodinové sústavné brutálne prznenie tej najzákladnejšej logiky. Sere pes, že tu fyzika vôbec neexistuje, ale nečakal som až takúto rezignáciu na to, žeby tu čokoľvek dávalo vôbec nejaký zmysel. Na takýto level zhovadilosti vás nepripraví žiadny koment a recenzia. Bolia z toho uši, bolia z toho oči a aj krčné svalstvo z toho sústavného neveriackeho krútenia hlavou... Ale to si fakt asi treba zažiť a nejakým zvráteným spôsobom to proste odporúčam, nech si každý nechá dve hodiny znásilňovať zvukovody výsostne trapnými dialógmi a nechá sa tým otestovať, či ho takáto stopáž vysoko koncentrovanej nezáživnej hlúposti neutýra do bezvedomia. Za mňa toho bolo vysoko nad rysku únosnosti a zabíjalo spoľahlivo veškerú snahu sa povzniesť a aspoň trošku baviť.

Gillespieho štýlová a tak sympaticky trošku drzá krasojazda. Aj keď po pár epizódach zvolní a seriál uberie na funny momentoch, retro nostalgii a popíkovom soundtracku 90tych rokov. Na malý moment to zamrzelo, lebo ta strata tempa bola citelná. No prehupnutie sa do psychologickej osobnej roviny a nahliadnutie na tú mieru zásahu do sukromia a na veškeré dôsledky a škody, ktorú tá páska napáchala, je rovnako zaujímavý, aj keď odrazu to je trochu iný zážitok, keďže odrazu bavenie sa na ich účet vystrieda určitý súcit, solidárnosť a spolupatričnosť. A dvaja extravagantní a inteligenciou nie najviac obdarení exoti majú odrazu ľudskú tvár a naše sympatie. Minimálne Pamela sa zbavuje toho image komickej figúrky a vákuovo blbej bloncky a nahadzuje seriózne tragickú podobu a rozmer. Inak, neviem, kto v Lily James ako prvý videl Pamelu, ale toto je castingovy jackpott. Aspoň mňa to neprestávalo fascinovať celých osem dielov, že toto je fakt Popoluška a tá dievčina z Yesterday. Neskutočne presná maska a rovnako vystihnutá premena aj herecky do posledného gesta. Celkovo masky a casting aj najmenších úloh na jednotku a podobu nezaprie snáď nikto, nech ide o akýkoľvek drobný štek (Leno, Sixx, Heffner, Guccione). Výborné.

Tá načrtnutá premisa a nápad znie zaujímavo. Ako nápad. Ako tá sekundová myšlienka, keď to niekoho napadlo po piatom pive a zapísal si to na podpivník, že "ja a moje mladšie ja cestujeme časom za otcom do minulosti"...Tak v tej jednej vete to ešte znie ako niečo s potenciálom na príjemnú oddychovku. No v tomto prevedení a pri stopáži dlhšej, než bol ten párminútový trailer tu proste presvitá hrozne moc ten naozaj tažkopádne spletitý a deravý a rosypaný scenár. Cieľovka fakt asi hlavne omladina, ktorá sa nebude mať potrebu príliš nad čímkoľvek ani len trochu zamýšľať. A keby to aspoň tú plytkosť zakamuflovali ešte niečim zábavným, nie len hromadou lepkavého rodinného klišé a nevtipnými hláškami Ryana Reynoldsa. Ale okrem toho kde nič, tu nič, kam človek pozrie, tak len totálna zívačková rutina.

3/4 roka bola štvrtá sezóna na prvom mieste v tom poradovníku na seriálovom playliste a vždy sa našlo niečo, čo som si pustil radšej a čo bolo lákavejšie, než sa po štvrtý krát zahryznúť do Handmaid's Tale. Ani neviem, prečo sa mi do toho nechcelo, lebo keď uz som konečne načal štvrtú sezónu, tak som ju dopozeral do 48 hodín. Tiež som registroval veškerú spomínanú drhnúcu logiku občas a že už sa mi zdá, že tie motivácie postáv trošku ťahajú z prstu a už tie situácie hrotia a ohýbajú trošku účelovo aj na úkor nejakej tej vytvorenej utopistickej mytológie a ideológie celého gileádu, ktorá doteraz naozaj držala vierohodne pokope. No v štvrtej sérii to už je až úsmevné, ako bezradne odrazu pôsobia a ako pri June odrazu stojí šťastie a všetci svätí. Ale účel svätí prostriedky a v tomto seriáli ide o tie emócie a tie boli po troch sériach psychoteroru, mučenia a ponižovania nahromadené v každom divákovi asi statočne, takže pár ťažkopádnejších scenáristických kľučiek je výkúpených aspoň nejakým zadosťučinením, na aké každý čakal, zovierajúc päste dlhé a kruté tri sezóny predtým. June síce asi u divákov stráca sympatie tým viac, ako čoraz viac prechádza z mlčanlivej mučedníčky na psychopatku s kamenným xichtom, no na druhej strane, postava mi nemusí byť sympatická, hlavné, aby som jej rozumel. A maloktorá ženská postava v TV histórii má po troch seriách v sebe natlakovanej a nazbieranej toľko krivdy, takže ja si tú jej nadobudnutú novú chladnokrvnú polohu ako divák užívam.

Lowcostový Panic Room z babkinej špajzky, ktorý samozrejme obsahuje všetky možné aj nemožné zhody náhod, ktoré sa musia udiať, aby ste nejak stopáž filmu, odohrávajúceho sa zväčša na ploche cca troch metrov štvorcových, natiahli aspoň na tých 80 minút. A osobne mám pre tento typ trillerov trošičku guilty pleasure slabosť, takže aj keď si to ten film asi nezaslúži, tak mu prihodím tretiu hviezdu. Ale nedávné 4x4 ma bavilo viac.

Uchádzajúca čvachtavá krvavá vybíjaná, ktorá sa ani nesnaží byt ničím viac, než krvavou vybíjanou. Invencia 0 bodov. Totálne stereotypná a trapnučká, sebazhadzujúca volovina, kde každú chvíľu udrie do očí nejaká nelogičnosť. Proste rovnako dementné, ako každý iný pokus o vzkriesenie nejakého maskovananého xichta spred pol storočia. Akurát tentoraz bez tsnahy o akýkokoľvek presah, či podtext a pokus o hlbšiu psychologizáciu. A musím povedať po všetkých tých slasherových reštartoch posledných rokov, že som za to aj trochu rád, že toto je proste len primitívna braková vyvrazdovačka so solídnym jatočným bodycountom. Možno "sofistikovane" a uvedomele nepomrkáva na diváka ako nový Ghostface a vystačí si priamočiaro bez žánrových vývrtiek, ale inak si tie slaboduché otravné postavy v nich, chovajúce sa na hranici paródie a znesiteľnosti, môžu podať ruky. No a ak to bol zámer, aby som bol vrcholne ľahostajný k postavám, tak sa to podarilo, lebo vhodnejšie mäso na porážku aby človek pohľadal, než práve túto vákuovo vypatlanú slaboduchú influencerskú 'noname' bandu s IQ teľaťa idúceho na porážku. PS.: Vážne to nešlo zasadiť o 20 rokov späť, nech Leatherface nepôsobí ako výsostne trapný geriatrický terminátor, keď si divák spočíta, koľko má asi rokov?