Chodník přes Dunaj

Je mi trocha ľúto, že každý jeden slovenský film musím začínať slovami, čakal som väčší prúser. Chodník cez Dunaj je vlastne veľmi dobre natočený film. Scenár je nadpriemerný, hlavne aj vďaka ústrednej dvojici Hajdu, Luknár. Chémia medzi nimi funguje a obidvaja sú zasadený do bezútešného prostredia druhej svetovej vojny. Jedna vec čo sa Lutherovi musí nechať, že podobne ako v jeho staršom filme Anjel Milosrdenstva je atmosféra vykreslená výborne. Ide z nej chlad, bezútešnosť a určitá odťažitosť. Problém Chodníka ale spočíva v tom, že zatiaľ čo prvá polovica má výborne našlapané tempo a výborne rozohráva všetky charaktery potrebné pre rozvitie fabuly, tak druhá začína byť rozvláčna, snaží sa viacej šokovať, ale náznak fatalizmu je tam bohužiaľ prítomný veľmi skoro a je podaný veľmi prvoplánovo aby to dokázalo vzbudiť či už napätie, alebo vytvoriť presah u hlavnej postavy. To sa nedeje. Od druhej polovice je to len séria udalostí, ktoré sa snažia spraviť tému ťaživejšou ale to ľudské, to bezprostredné zo začiatku sa bohužiaľ vytratí. Priemer, na ktorý sa bude zabúdať podstatne ťažšie ako na ostatné filmy. (10.05.2013)

Příběh o dvojici mladých pošťáků, kteří prchají před Němci, a poté i před Maďary, aby se dostali na jih Evropy a nechali se najmout do francouzské armády. Posílali říšské zásilky jinam, než byly adresovány a šlo po nich Gestapo. Cestou nedopatřením zastřelí policistu, takže jejich útěk je teď hotovou věcí. Jeden z pošťáků je Slovák, druhý český Žid a čím dál tím víc jim hrozí smrt. Pro Slováka od Maďarů, pro Žida ode všech. Na cestě potkávají různé lidi, někdo jim chce pomoci, někdo je chce okrást nebo udat. Ve filmu je jasně znát, jaké vztahy byly za války Slováků k Čechům, Maďarů ke Slovákům a obou vůči Židům. Přes Dunaj existovala cesta, kterou znali jen místní, a kde se dalo přejít hranice suchou nohou. (24.05.2020)

"A nie je ten Čech aj náhodou Žid?...Uf, tak to ti ani Pán Boh nepomôže, aj na Slovensku je teraz všetko inak..." Slovenské filmy delím na tie, ktoré vznikli pred 89-tym rokom a tie po ňom. Nebavme sa o tom, ktoré sú lepšie, to vieme všetci veľmi dobre. Tento vznikol presne v tom divokom roku zmien a popri tom si ho nikto nevšimol, čo je trochu škoda, pretože minimálne príbeh o úteku cez vojnové Slovensko do Maďarska stojí za pozornosť. Označiť ho za roadmovie by asi bolo príliš lichotivé, ale nacestujeme sa dosť. Je príliš komorný na to, aby podal obsiahlejšiu výpoveď o vtedajších pomeroch tak v Čechách i na Slovensku, na druhej strane každý útek by asi tak nejako mal vyzerať. Vyhýbať sa civilizácii, skúšať to po lesoch, lúkach či bažinách. Herecké výkony neboli bez chýb, tam rezervy boli, hlavne vo vypätých momentoch, navyše celý snímok pôsobí trochu chladne a nebude to len tým chladným jesenným počasím pred prvým snehom, v ktorom sa dej odohráva. K štyrom hviezdam tomu niečo chýba, ale snaha bola. 60%. (19.05.2013)

Tento príbeh som objavila s popisom, že aj v roku 1989 boli u nás natočené kvalitné filmy. Dialóg dvoch hercov v hlavných úlohách - Romana Luknára a Adyho Hajdu odohrávajúci sa vo vojnou rozdelenom Protektoráte a Slovenskej republike. Dvaja takmer nepoznajúci sa mladíci, ktorých osud na úteku aj tak spletie dohromady. Pieseň, čo znie na začiatku a na konci filmu, sa človeku zarezáva hlboko do duše. (02.01.2020)

Road movie z období II. světové války nemůže diváka nadchnout, neboť tento typ filmů musí být postaven na silném příběhu nebo skvělých výkonech aktérů. Příběh o sviních a slušných Slovácích není až tak dokonalý, aby u diváka vyhrál. A herecké výkony bez porady se svým právním zástupcem raději hodnotit nebudu. (08.05.2013)