Miklós Rózsa

Patril medzi zakladateľov tzv. hollywoodskeho zvuku a svojou prácou ovplyvnil aj generácie skladateľov, ktoré prišli po ňom. Autor fascinujúcich melódií a jeden z jeden z najväčších skladateľov filmovej hudby – legendárny Miklós Rózsa.

Narodil sa v roku 1907 v Budapešti do rodiny, ktorej hudba rozhodne nebola cudzia. Otec bol veľkostatkár a priemyselník milujúci najmä maďarskú ľudovú hudbu. K hudbe ho však pritiahla jeho matka, pianistka a najmä strýko, huslista budapeštianskej opery. Malý Miklós sa tak v skorom veku naučil hrať na viole a klavíri a už od ôsmich rokov vystupoval na verejnosti. V roku 1925 sa zapísal na univerzitu v Lipsku, kde mal údajne na príkaz otca študovať chémiu, no už po roku sa rozhodol pre štúdium na tamojšom konzervatóriu. Dôvodom prečo išiel študovať do cudziny bol najmä fakt, že vďaka nemeckej kultúre mohol dosiahnuť omnoho viac, než čo vtedy ponúkala Budapešť. Po štúdiách žil istý čas vo Francúzsku a od roku 1935 vo Veľkej Británii. Postupne sa začal presadzovať v koncertných sieňach a zaujímať sa aj o filmovú hudbu. Rózsova tvorba bola silno inšpirovaná európskou modernou, predovšetkým prácami krajanov Bélu Bartóka a Zoltána Kodályho.

Roku 1936 zložil v Británii svoj prvý hudobný sprievod k filmu RYTIER BEZ ZBRANE, ktorý natoľko zaujal jeho krajana, režiséra Alexandra Kordu, že mu ponúkol prácu na dobrodružnej snímke ŠTYRI PIERKA, režírovanej jeho bratom Zoltánom. Už tu jeho hudba v mnohých miestach predznamenáva pochmúrnu prenikavú lyriku budúcich noirových filmov. Rózsovym najprepracovanejším raným dielom je hudba k ZLODEJOVI Z BAGDADU, na ktorej pracoval v rokoch 1939 – 1940 najprv v Londýne, no po vypuknutí 2. svetovej vojny bol prinútený dokončiť ju v Hollywoode, kde sa rok nato natrvalo usadil. Hudba, ktorá aj po rokoch vyniká svojou kúzelnosťou, sviežosťou a nadčasovosťou mu priniesla jeho prvú nomináciu na Oscara (film vyhral troch Oscarov a nezískal len jediného práve za hudbu).

Spolupráca so Zoltánom Kordom ešte pokračovala na filmoch KNIHA DŽUNGLÍ (znejúcej rovnako exoticky ako Zlodej z Bagdadu), ktorá bola aj jeho prvým vydaným soundtrackom a SAHARA. V 40. rokoch pracoval na hudbe k viacerým noirovým filmom, charakteristickým pre toto obdobie. Pre filmy ako POISTKA SMRTI, ZABIJACI, OBNAŽENÉ MESTO alebo ASFALTOVÁ DŽUNGLA skladal hudbu vyznačujúcu sa väčšinou pochmúrnosťou a ťaživou, znepokojujúcou atmosférou. Vo filmoch STRATENÝ VÍKEND a ROZDVOJENÁ DUŠA z roku 1945 spája použitie elektronického nástroja teremín, ktorý dokázal vytvoriť efekt nadprirodzeného zvuku. V Stratenom víkende znázorňuje zvuk teremínu nezastaviteľnú túžbu alkoholika dať si ďalší pohárik. V Hitchcockovej psychologicky ladenej Rozdvojenej duši ho zase využíva v scénach iracionálneho správania. Hudobné postupy, ktoré tu Rózsa použil sa už zakrátko začali naplno využívať predovšetkým v hororoch a trileroch a uplatňujú sa dodnes. Za oba filmy bol v rovnaký rok nominovaný na Oscara a z tohto súboja vyšla víťaznejšie Rozdvojená duša (Stratený víkend sa ale mohol radovať z ceny za najlepší film). Rózsa tak vyhral svojho prvého Oscara a už o dva roky neskôr sa mohol radovať z druhej zlatej sošky za hudbu k dráme DVOJITÝ ŽIVOT (rovnaký názov nesie aj jeho autobiografia). Hudba v úvodných titulkoch pritom pripadala producentom filmu "príliš modernistická" a chceli ju odstrániť, čo sa nestalo až vďaka ostrému protestu Rózsu a režiséra Georga Cukora. S požiadavkami na konvenčnejšiu hudbu sa stretával takmer celý život.

Keď sa na začiatku 50. rokov príchodom televízie zaznamenal odliv divákov z kín, rozhodli sa ich tam hollywoodski filmári opätovne prilákať nakrúcaním epických veľkofilmov, vyznačujúcich sa obrovským rozpočtom a hereckými hviezdami. Toto obdobie bolo aj vrcholom Rózsovej práce v oblasti filmovej hudby. Hneď vo svojom prvom takomto projekte, QUO VADIS, sa snažil skomponovať "hudobnú autentickosť" epochy, v ktorej sa dej odohráva, čo bol dovtedy nevídaný jav. Študoval teda hudbu Starého Ríma a Grécka a dokonca sám dozeral na výrobu hudobných nástrojov, ktoré sa v snímke použili.

Vo filme IVANHOE odohrávajúcom sa v 12. storočí, sa rozhodol použiť normandské skladby z ešte staršej doby. Pri adaptácii Shakespearovho JULIA CAESARA sa mohol rozhodnúť pre hudobný svet pripomínajúci Starý Rím alebo alžbetínske obdobie, tu však skladal čisto podľa seba. Aj keď bola Rózsom vyvinutá "autentickosť" vo svojej podstate falošná, osvedčila sa natoľko, že rovnakým štýlom postupovali neskôr aj ostatní skladatelia.

Nesporným vrcholom jeho skladateľskej kariéry je epická hudba k monumentálnemu BEN-HUROVI Williama Wylera. Najnákladnejší film svojej doby dodnes patriaci medzi najúspešnejšie diela svetovej kinematografie sa dočkal celej rady ocenení vrátane rekordných 11 Oscarov, pričom jedna zo zlatých sošiek smerovala po tretíkrát (a naposledy) aj do Rózsových rúk, za čo sa nezabudol patrične poďakovať: „Toto ocenenie si nesmierne vážim. Hudba k Ben-Hurovi je pre mňa srdcovou záležitosťou.“ A niet sa čomu diviť. Na jej skomponovanie dostal prakticky celý rok, čo je čas, o ktorom sa väčšine súčasných skladateľov môže len snívať. Už úvodným titulkám predchádza veľkolepá sedem-minútová predohra, kde predstavil základné hudobné motívy diela (predohry zložil aj pre iné filmy, či už pred, alebo po Ben-Hurovi, avšak časovo omnoho kratšie). Rozsiahla partitúra je silno zastúpená slávnostnými vojenskými pochodmi a v protiklade k nim stojí éterický hudobný sprievod pre postavu Krista. Hudbe pre Spasiteľa sa venoval aj vo svojom nasledujúcom počine KRÁĽ KRÁĽOV a zaujímavým je odlišný prístup, ktorý v oboch prípadoch zvolil. Kým v Ben-Hurovi vďaka organu a sláčikovým flažoletom (producenti chceli pôvodne použiť teremín) dostáva motív Krista punc čohosi nadpozemského, v Kráľovi kráľov za pomoci výrazného prispenia dychovej sekcie orchestra a zboru je výsledný efekt až ohlušujúco monumentálny.

Nasledovala práca na EL CIDOVI (posledná nominácia na Oscara) kde atmosféru stredovekého Španielska posilňuje hudba zo španielskych zdrojov, ktorú objavil v tamojších kláštorných knižniciach. Zároveň je z nej citeľné aj ovplyvnenie Ben-Hurom a o niečo staršími RYTIERMI OKRÚHLEHO STOLA. Za Rózsovo posledné veľké dielo je možné považovať hudbu k biblickej SODOME A GOMORE. Film však divácky príliš neuspel a len predznamenal blížiaci sa koniec éry veľkofilmov, čím sa završuje aj obdobie najplodnejšej Rózsovej kariéry.

V nasledujúcich rokoch sa už menej venuje práci pre film a viacej uprednostňuje svoju koncertnú tvorbu, kde v hojnej miere používa motívy z maďarskej ľudovej hudby. Prvky z nej sú tiež badateľné v zabudnutom sci-fi trileri THE POWER z roku 1968 (napr. použitie cimbalu). Celý život sa vyhýbal skladaniu hudby k westernom a komédiám, pritom práve sprievod k humoristickému filmu noir MŔTVI MUŽI NENOSIA ŠKÓTSKU SUKŇU bol jeho posledným. Na žiadosť režiséra skomponoval hudbu podobnú noirovým filmom zo 40. rokov, vrátane použitia temerínu a nechtiac tak prispel k formovaniu nového hudobného štýlu využívaného v bláznivých komédiách.

Od roku 1943 až do svojej smrti bol ženatý s Margaret Finlansonovou, s ktorou mal dcéru Juliet (*1945) a syna Nicholasa (*1946). V rokoch 1948 – 1962 zastával pozíciu hlavného skladateľa MGM. Rózsa zomrel roku 1995 v požehnanom veku 88 rokov a pochovaný je na známom hollywoodskom cintoríne Forest Lawn. Počas svojej kariéry bol 17-krát nominovaný na Oscara, 3-krát na Zlatý glóbus a raz na cenu Grammy (Ben-Hur). Bol laureátom prestížneho francúzskeho Cézara a rady ďalších ocenení, vrátanie cien za celoživotné dielo. Jeho žiakom bol aj ďalší známy skladateľ filmovej hudby – Jerry Goldsmith.

Soundtracky s jeho hudbou sa stali populárnymi a vyhľadávanými už počas jeho života a napr. Ben-Hur sa od svojho vzniku dočkal už celej rady vydaní. Okrem toho vznikajú prakticky neustále nové nahrávky jeho diel a to aj v našich končinách. Rozdvojená duša bola v roku 2007 znovu nahratá Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu. V rovnakom roku pražskí filharmonici pripravili re-recording SÚKROMNÉHO ŽIVOTA SHERLOCKA HOLMESA a o rok neskôr zase prvýkrát v histórii priviedli na svet kompletnú hudbu z El Cida. V budúcnosti sa plánuje aj kompletná nahrávka Quo Vadis. Záujem o dielo Miklósa Rózsu tak neklesá ani po jeho smrti, ba naopak. Žije naďalej a patrí medzi hudobnú klasiku.

Stanislav "curunir" Bystrian