Anderton

To by ma zaujímalo, k akému zvieraťu by sa vďaka témam svojej tvorby prirovnal sám Resnais. Strýko je síce originálny, veľmi hravý, ale aj trochu príliš vážne braný a mám pocit, že tieto porovnania inštinktov a psychologických štúdií všetkých živých tvorov by zvládli aj chytľavejší a spontánnejší príbeh. Resnais hranicu medzi ľuďmi a zvieratami nehľadá, pretože možno ani žiadna neexistuje, ak by predsa dieťa vyrastalo v divočine, chovalo by sa ako zviera. Všetko je naučené a verbálna komunikácia je iba kamufláž. O čo vo filme ide, je jasné, avšak na podchytenie všetkých myšlienok a porovnaní jedno pozretie nestačí, pretože ťažko si budete po dvoch hodinách pamatať nejakú poučku z piatej minúty. Je to taký predchodca filmov Charlieho Kaufmanna, ktorý by s týmto scenárom, respektíve námetom dokázal urobiť prístupnejší a zábavnejší film. Nie ale nutne aj menej inteligentný. Za pokus o experiment a premyslenosť zaokrúhľujem hore. Veď je to úplne jedno, zmysel môjho bytia je predsa iba bytie a na nejakých dilemách vôbec nezáleží.

Ja si myslím, že Intímne osvetlenie je na rozdiel od názoru niektorých užívateľov celkom záživný film z českej novej vlny a jeho sila nie je iba v symboloch. Môže zato tiež jeho dĺžka, ale samozrejme aj typické situácie, ktoré dôverne poznáme z neskorších kópií, ktoré tak zľudoveli. Nachádza sa tak niekde medzi populárnymi komédiami a artovou novou vlnou, i keď je jedným z jej základných pilierov. Tu ale tieto situácie hovoria aj niečo trpké o svojej dobe a o ľuďoch, ktorí v nej museli žiť. Máme tu všetky atribúty neskôr tak sprofanovaného pojmu "čechíčkařství" ako alkohol, muziku, svojský humor, sex, život na dedine, nadváhu, hádky, atď. Že to sú záležitosti všeobecne "navlieknuteľné" na všetky národy, netreba dopĺňať. Mám te rád, ne, mám teee rád...scéna sama o sebe vtipná a zároveň v druhom pláne hovoriaca veľa o problematickosti zhody v partnerskom vzťahu.

O čom to bolo, mi bolo úplne jedno a asi aj všetkým tvorcom. Jackieho v obľube nemám a jeho filmy pozerám iba veľmi zriedka, ale celkom som sa pri jeho vtipných choreografiách pobavil. Je zrejmé, že vo svojej kariére čerpal z kúskov Bustera Keatona a v jednom kúsku je tu zreteľne citovaný. Asi ho každý, aspoň menší znalec, ihneď identifikuje. Je trochu škoda, že pre európana je ťažké sa vyznať v týchto ázijských ksichtoch, keď nám pripadajú všetky rovnaké. Aj tak som mal ale pocit, že rozohraná zápletka mohla byť rozvinutá v druhej polovici omnoho viac. Súbojom a ich choreografii samozrejme nie je čo vyčítať, za zmienku stojí aj fakt, že Chan tu dostáva dosť rán a nie je klasický nezničiteľný bojovník.

Pri umývaní riadu a vysávaní to bolo pozerateľné (raz nevidíte a druhý raz nepočujete). Bál som sa, že film bude o tom, že tí hore sú zlí a tí nižšie dobrí, ale bolo to aj o tom, že všetci muži a niekedy aj ženy sú blbci. No a nakoniec to bolo, vzhľadom na nulové ambície, lepšie ako tá blbosť s Eckhartom a Zeta Jones.

Vangelis sa nás zase snaží presvedčiť, že vďaka jeho skladbe sa pozeráme na niečo viac, ako na romantickú drámu v exotickom prostredí na pozadí nejakého politického prevratu. Rok nie je žiadna vážna politická dráma, i keď sa občas nevyhýba drsným záberom na hromadné popravy, hlavne je to ale nostalgická záležitosť 80tych rokov, keď takéto filmy fičali a viem si predstaviť, že ak bol vtedy vysielaný tento film v našej tv, bol to šláger v sledovanosti. Gibson s odhalenou mužnou hruďou, ktorej Sigourney nemá šancu odolať, ale herecký prím tu hrá niekto iný. Mne to k celkovej spokojnosti stačilo, ale na taký Salvador tento film rozhodne v žiadnom smere nemá. Body navyše má u mňa film aj v tom, že som o udalostiach v Indonézii nevedel, takže bol z historického hľadiska pre mňa poučný. Nič nie je čiernobiele, ako nám ukazujú médiá a chudáci miestni si museli vyberať medzi troma veľkými zlami, zatiaľ čo my máme to šťastie, že volíme stále medzi vačším a menším zlom.

Toto je najupršanejší film, aký som kedy videl. Čakal som, že sa v poslednej tretine zmení vďaka potope v Británii na napínavý katastrofický triler. Jedná sa o akési nostalgické zhrnutie 60tych rokov na ostrovoch (na konci príbehu zostáva do konca dekády 91 dní) a od prvých minút cítite, že toto má ťažký kultový potenciál. Najma vďaka postavám, ich hláškam a absencii žien. Withnail a ja nerobí reklamu cestovným kanceláriám, iba ak by ste chceli navštevovať dedinské krčmy a podniky pre dôchodcov, kde na vás môžu zavolať políciu. Keď sa "Ja" na konci rozhodne začať žiť ako dospelý, ako by tým opúšťal celú dekádu, ktorá pôsobila infantilne, ale zároveň slobodne a dáva jej spolu s celým ľudstvom (okrem Withnaila, samozrejme) zbohom. No a hneď na to začne zase chcát....

Tak tu boli všetci od začiatku na nejakých v socializme zakázaných drogách. Od prvej stránky scenáru, až po posledný deň v strižni. Ale na tom vlastne nie je vôbec nič zlé. Ak poriadne šlape a všetci si pritom užívajú, prečo nie. Niekedy to šlapalo ale trochu moc, inokedy zase menej. Taký Jakubisko brával trochu slabšie drogy. Film o živelnom slovenskom duchu, na ktorý dnes už v uliciach našich miest a dedín nenatrafíte. Podstatné bolo, že sa tu všetci cítili ako na Prátri a cítili sa slobodní, pretože sa mali vždy kam vrátiť. No a občas sa tu aj niečo rýmuje....Kováč je paroháč :) "Chcel by som tú vašu dcéru za ženu....Je to ona?....Nie, tú druhú....no tú...Katarínu"...

Nebyť tam tej brutálnej blondýny, dal by som minimálne o jednu hviezdu menej. Takže na vačšinu podvodov potrebujete niekoho rovnako sexy a občas aj nejakú tú poriadnu prípravu, takže nie je to až tak jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Ale ako sa luxusne naobedovať skoro zadarmo, to môže vyjsť každému blbcovi. Len ak vás náhodou pristihnú, tak to už seriál nerieši. Takže radšej nič neskúšajte.

Dnes už vieme o histórii 2. svetovej vojny všetko, ale vo svojej dobe tento dokument musel mnohých šokovať svojou nekompromisnosťou v zobrazovaní všetkých tých hrôz. Tie desia aj dnes, pretože v prípade holocaustu nemôže žiadna filmová hraná fikcia nahradiť autentický záber dokumentu. Resnais oči pred ničím nezatvára a nabáda k tomu aj diváka. Bohužiaľ nie len toho z roku 1955, ale aj dnešného, pre ktorého je toto obdobie dávna minulosť, ktorá sa už nemôže opakovať. Prečo si to ale stále myslíme?

V súčasnosti podľa tvorcov môžu za násilie u mladistvých povrchné vzťahy, násilné počítačové hry a nedostatok času zaneprázdnených rodičov. Kedysi to bol alkohol v rodine, alebo zlý školský systém, ktorý sa taktiež nevyhýbal násiliu. Je to trochu už klišé, ale keď to funguje a je to aj pravda, prečo nie. Ja si myslím, že aj keby John bol z usporiadanej rodiny a učitelia by mali iba také práva, ako dnes, jeho prerodu by to nemuselo nutne zabrániť. Násilní sme totiž od prírody a viac niektorých vychová ulica, ako inštitúcie typu rodina a škola. Neds by mal byť podľa témy emocionálna bomba, ale niečo mu k dokonalosti chýba. Určite to ale nie je výkon hlavného predstaviteľa. Mne sa páčili niektoré symbolické scény, ako mamča s kočíkom na moste a záverečný prechod popri kľudných levoch. Ich zmysel je jasný ba dal by sa považovať za pointu filmu. Navyše je ale snová scéna s Ježišom, ktorá dusivú atmosféru trochu rozbíja.