Anderton

Napadol ma nejeden lepší, cynickejší a omnoho vypointovanejší záver ako ten, ktorý nakoniec Topkapi ponúkol. Nechcem spoilerovať, ale len tak na okraj, pohrať sa so zámenou dýk by bolo určite údernejšie, ako to, čo sme nakoniec videli. To rozhodlo o mojom konečnom hodnotení. Dočítal som sa, že sa jedná o jeden z najobľúbenejších filmov Christophera Nolana a popravde to bol ten pravý dôvod, prečo som ho chcel vidieť. Možno to bol preklep, možno nie. Lúpež a prípravy sú na svoju dobu dokonalé, rovnako poteší letná atmosféra Istanbulu a prechádzka po strechách. Viacerých divákov napadne, že namiesto Ustinova by si vedeli predstaviť v roli zlodejského trótla Sellersa, mne tu však pripadal dokonalý. 70%.

Barabáš mal asi trochu zviazané ruky, čo sa týka objektívnosti zobrazenia udalostí okolo SNP, napriek tomu je obdivuhodné, že nikdy počas filmu neskĺzne k pátosu, propagande a sentimentalite. Pieseň nie je oslava osloboditeľských vojsk, ale oslava detskej odvahy a ukážka, že vojna nie je detská hra a napriek tomu musia byť deti jej priamymi účastníkmi. Barabáš naservíroval divákom niekoľko výborných vojnových (nie doslova bojových) sekvencií, kde nás mrazí a niekoľko napínavých komornejších, kde nás mrazí snáď ešte viac a ostanú správne nedopovedané. Je to umelecký film so zaujímavou kamerou, ktorý nemá klasický dej, na aký sme v žánri zvyknutí, ale napriek tomu nenudí a ostal mi po ňom ten známy hutný pocit z dobrého kvalitného filmu. Som obzvlášť rád, že v tomto prípade slovenského.

DD funguje skôr v jednotlivých sekvenciách, ako v celku. Zjednodušene povedané. Trochu obšírnejšie povedané, DD je v každej sekvencii takmer geniálny, ako po vizuálnej stránke, tak po dialógovej a niekedy aj filozofickej. Lenže keď sa to celé pospája, pôsobí to na mňa ako scény z viacerých filmov, ktoré sú občas atmosféricky úplne odlišné. Pokope to drží iba Rupert Everett, pre ktorého je to podľa mňa jeho životná úloha. Záver a pointa mohla byť všelijaká, Soavi sa vydal ťažko filozofickým a ťažko vysvetliteľným smerom. Možno tým stratil v poslednej tretine polovicu divákov, ktorí boli spočiatku nadšení. Ja ešte nie som rozhodnutý. Rozhodne mám ale rád filmy, kde je veľa tém na premýšľanie. Láska, smrť, násilie, samota, moc, peniaze. Všetko v jednej veľkej skrumáži. 70%.

Tak hneď na úvod zopár malých výtok, aby som to mal rýchlo za sebou. Je už miernym klišé, že pri podobných typoch filmov sú ľudia, ktorí sa ocitnú v nepráve a sú potlačované ich práva, zobrazovaní v podstate ako anonymná masa, ktorej chýba nejaká výraznejšia postava, ktorá by napríklad v tomto prípade spolupracovala s vyšetrovateľmi. Takto je to najma film o bielych pre bielych. Na druhej strane by už možno tých dôležitých postáv bolo na jeden film príliš. Čiernobielosť charakterov nemám zapotreby kritizovať, pretože podobne tupých ľudí je na svete bohužiaľ dosť a nejednoznačnosť charakterov by asi výsledný dojem z filmu kazila. Takže ku kladom. Parker nás dokáže od začiatku do konca prikovať na dve hodiny do sedadiel. Páčilo sa mi reálne zobrazenie vyšetrovania, keď sa miestna polícia nezdráha robiť problémy ani samotným predstaviteľom FBI, ktorí potom jednoducho nevedia, kam z konopy a musia si vypomôcť sami, pretože ako hovorí jedna z postáv, ako môže ochrániť nejaká inštitúcia civilistu, keď nedokáže ochrániť ani prezidenta. No a casting je v tomto prípade priam geniálny, taký ksicht Brada "Gríma Červivcu" Dourifa si zapamatáte do konca života a nezaostávajú ani ostatní členovia policajného zboru. Je paradoxné, že Dafoeho výrazná tvár, tak predurčená pre úlohy zlosynov, bola v tomto prípade (ako aj napríklad v Čate) použitá práve pre ich oponenta. Výslednému hodnoteniu dopomohla sekvencia Hackmana a Dafoea, ktorá končí pištolou pri Hackmanovej hlave. Táto pasáž (ale aj iné) robí z filmu omnoho viac, ako iba protirasistickú agitku.

Mike Nichols je možno najvačší expert na medziľudské vzťahy, čo sa týka úprimnosti a "bezprikrášlenosti" ich podania, aký kedy v Hollywode nakrúcal. Možno spoločne s Kubrickom, lenže ten bol žánrovo všestrannejší. Film vystihuje nielen odcudzenosť doby, ktorú odvtedy môžeme nazývať modernú, jej typických predstaviteľov, mladých úspešných mužov a ich vzťahy, ale myslím, že vystihol aj moment, keď sa z človeka stáva osobnosť, ktorá ho poznamená viac, ako si možno pripustí a jeho bojujúcu prirodzenosť "preklopí" tým nesprávnejším smerom. To sa tu odohralo v prípade Nicholsonovej postavy. Tá Garfunkelova síce žije sporiadanejším životom, ale je stále pod silným vplyvom psychicky silnejšieho kamaráta a tak sú Telesné vzťahy výbornou psychologickou drámou a ukážkou života moderného človeka v modernej dobe zároveň. Rozplývať sa po neviem koľký krát nad trefnými dialógmi v Nicholsovom filme nemá zmysel.

Zaujíma ma podrobný pôdorys celej scény, na ktorej bola Ruská archa nakrútená, zaujíma ma, akým spôsobom bola natočená, či teda reálne v jednom zábere a hlavný herec sa musel naučiť celý text naspamať, ak áno, koľkokrát sa muselo začínať od začiatku. Prečo boli vybrané práve tie osobnosti a udalosti s nimi spaté a ukázané v tomto filmovom experimente. Prečo niektoré dôležité udalosti dejín sú opomenuté (to je skôr plusom). Dokument o vzniku tohoto experimentu by ma zaujímal viac, ako samotný film Ruská archa. Na druhej strane úplne chápem, pokiaľ nejaký rus pri záverečnom plese roní slzy a po premietaní niekde v Petrohrade vstalo celé kino a desať minút tlieskalo. Ak by bolo natočené niečo podobné o slovenských dejinách, asi by sme sa tiež na to pozerali subjektívnejšie. Ale som napríklad rád, že mi niekto polopaticky vysvetlil symboliku maľovania starých obrazov.

Ľakačky, hrôza a atmosféra strašidelného domu a dávno zabudnutého zločinu by neboli tak účinné, pokiaľ by nebol správne objasnený motív vrážd. Podobne, ako pri Vtákovi s kryštálovým perím má aj v tomto prípade vrah nejaký ten svoj dôvod, ktorý súvisí v tomto prípade s postavením žien v spoločnosti, nie je polopaticky vysvetlený a divák má aspoň nad čím po filme popremýšlať. Bál som sa, že dve hodiny budú príliš, ale Argento správne stupňuje napatie a myslím, že vo filme je tých krvavých scén dosť. Bohužiaľ sme v 70tych rokov plných prapodivnej talianskej filmovej hudby, ktorá neraz napatie preruší v tom najlepšom, ale to je daň pre dnešného diváka, na toho vtedajšieho to fungovalo možno opačne. Najstrašidelnejšie mi pripadali napriek solídnym vraždám obrazy u prvej obeti pri napínavom finále. Z trojice filmov, ktoré som od Argenta zatiaľ videl, to najlepšie.

Film skôr pre 50 ročných citlivých intelektuálov, ktorí si prežili približne toľko, čo Hogerova postava. Takže keď budem mať 50, budem ešte žiť, bude fungovať stále csfd a film si ešte raz pozriem, asi ho docením viac a napíšem niečo obšírnejšie. Dúfam ale, že nebudem alkoholik, respektíve vyliečený alkoholik. Film ponúka prostredníctvom psychologickej štúdie postavy a pohľadov do jej minulosti a osobného života aj obrázok a atmosféru doby, v ktorej žil a v ktorej vyrastal. Takže z tohoto hľadiska je univerzálnejší. Napriek náročnosti filmu, absencii deja a faktu, že išiel trochu mimo mňa, mi nepripadala tá hodina a pol nudná. Rozmýšlať je nad čím a nie je to zrovna nič potešujúce. Asi zato môže viac Hoger, ako Vávra.

Možno je škoda, že sa adaptácie Verneovho románu nestihol chopiť Karel Zeman, možno je ale aj šťastie, že dopadla v rukách Ludvíka Rážu aspoň tak, ako dopadla. A pokiaľ sa jedná teda o televízny film, tak v tom prípade klobúk dole. Chýbali mi nejaké tie panoramatické zábery na Oceľové mesto a vôbec sa napríklad nedozvieme, ako vyzerá Fortuna, ale Rážovi sa napriek tomu podarilo vytvoriť tú správnu verneovskú atmosféru a nakoniec je príťažlivejšie sa premávať v útrobách pod zemou a sledovať diabolské vynálezy a snáď všetkých známych hercov, pre ktorých bola účasť na tomto projekte asi prestížnou záležitosťou, ako čakať na nejaký monumentálny záber industriálneho mesta.

Spike Lee presne vie, ako to chodí v domácnosti bežnej afroamerickej rodiny v americkom veľkomeste. Pokiaľ vás to zaujíma, film vás bude baviť, pokiaľ nie, tak omnoho viac po obsahovej stránke Crooklyn neponúka. Ja jeho osobnému filmu nemám čo vyčítať a oceňujem "vervu", s akou sa svojich rolí zhostili všetci herci a hlavne Leeovu prácu s deťmi. Všetko pôsobí prirodzene a uveriteľne a chcel by som vidieť podobný film nejakého slovenského režiséra rómskeho pôvodu, ktorý by niečo podobné dokázal nakrútiť o svojej komunite. To sa mi ale asi už v mojom živote nesplní. Objektívne by malo byť moje hodnotenie vyššie, ale napriek svojim kvalitám ma film až tak neupútal a predsa len mám radšej od Leeho hranie na trochu drsnejšiu nôtu. 70%.