GTS_PUNK

Predator sa z juhoamerickej džungle presúva do vojnou gangov ničených ulíc Los Angeles, aby tu našiel svoje ďalšie obete. Do cesty sa mu však postaví "one vs. all" hrdina, policajt Harrigan (Danny Glover), ktorý tak okrem gangov musí bojovať aj proti krvilačnej vesmírnej beštii v meste pod nápisom "Hollywood". A že tento boj nie je v žiadnom prípade nerovný, to dokazuje celý priebeh filmu. V ňom, zdá sa, ako keby sa Predator a Danny Glover striedali v tom, kto efektívnejšie zlikviduje členov násilníckych gangov, aby si to nakoniec rozdali v súboji o všetko. K ich záverečnému stretu však plynie veľmi zvláštny dej s mnohými nejasnými a nelogickými filmovými skutočnosťami. Raz divák nevie absolútne nič, inokedy vedia zas všetko postavy a keď to celé dáme dohromady, dostaneme akýsi zvláštny príbehový mix pojednávajúci o vojne gangov okorenenej o vraždenie vesmírneho monštra. Žiadnu hlbšiu zápletku za filmom nemožno hľadať a preto sa ani nemožno čudovať, že okrem viacerých prehnaných bojových scén, neponúka tento takmer dvojhodinový snímok nič zaujímavé. Aspoň teda, čo sa príbehu týka. V tomto ohľade sa tak jedná iba o prvoplánovo vyznievajúci akčný počin. Pozitívnejšie by film mohol vyznieť aj v prípade, ak by tvorcovia dokázali naplno využiť potenciál los angelskej "džungle" a lepšie pracovali s jej prostredím. Hoci postava Predatora využíva prvky prostredia ako sa len dá, stále to nie je "to pravé orechové". Skutočným pozitívom je však už to, že práve postava vesmírneho lovca dostáva na obraze dostatok priestoru, výrazne viac než v prvom filme série. S brutálnejšou technikou zabíjania so sebou prináša aj pestrú výbavu a divák má možnosť ju naplno vidieť v akcii. Dokonca aj jeho počítačove spracovanie je na dobu vzniku filmu pomerne kvalitné, dnes už však neoslní v žiadnom prípade. Takisto neoslní ani herecké obsadenie. S výnimkou Dannyho Glovera nedostávajú hlavné postavy vo filme miesto a divák sa o nich veľa nedozvie. O vedľajšom obsadení ani netreba rozprávať. Jedinou vecou, ktorá pri hereckom obsadení stojí za zmienku, je rola Billa Paxtona, ktorý tak čelil obom najobávanejším zabijakom vesmíru. Predator 2 je o niečo lepším pokračovaním kultového prvého dielu, ale ani v tomto prípade nemôžeme hovoriť o nejakej vynikajúcej kvalite. Viac než sci-fi film pôsobí ako akákoľvek akčná záležitosť s dominantnou postavou policajta v hlavnej úlohe. Samozrejme, že niekoho to baviť môže, ale väčšinu divákov zrejme takéto spracovanie nenadchne. S výnimkou jednej či dvoch scén a niekoľkých chytľavých hlášok film neponúka nič strhujúce. Priemerne spracovaná predátorská vyvraždovačka v rozpálenom prostredí Los Angeles.

Ďalší z pomalších a emocionálne silnejších záležitostí od industriálneho nemeckého zoskupenia. Skladba z albumu s rovnakým názvom je takisto jednou z klasík skupiny, ale svojou kvalitou výrazne zaostáva. Ako na poli hudobnom, tak aj čo sa videoklipu týka. Zatiaľ, čo zvyčajne v hudbe Rammstein dominujú tvrdé gitary a bicie, v tomto prípade dostáva prednosť výrazne pomalá gitara a sláčikové inštrumenty v mixe s ľahkým elektronickým zvukom klavíru Flaka Lorenza. To sa na prvé počutie síce môže javiť ako zaujímavá kombinácia, ale čím ďalej, tým viac sa poslucháč započúva, zisťuje, že väčšia tvrdosť gitár tu rozhodne chýba. Tej sa síce možno dočkať v jednej pasáži takmer na záver pesničky, ale celkový dojem už nedokáže zvýšiť. Hudobná nevýraznosť je prenesená aj do videoklipu, v ktorom vystupuje iba frontman skupiny Till Lindemann vo viacerých úlohách. Videoklip pôsobí celkovo depresívne a tmavo, čo síce k textu pesničky pasuje, ale obraz je miestami až tak tmavý, že naň nemožno poriadne vidieť. Temná výprava a ani špinavé, zakalené prostredie akejsi riečnej stoky tu poriadne nebavia a klip viac-menej nedokáže zaujať. Dojmy divákov pri pohľade naň sa síce môžu rozchádzať, ale je pravdou, že výraznejšie prvky v ňom chýbajú. "Mutter" ako album ponúka viacero skvelých hudobných kúskov. Mutter ako skladbu medzi ne však nemožno zaradiť. Aj keď sa síce snaží, hudobne a aj ako videoklip, nedosahuje takých kvalít, ktoré by ju dokázali vyniesť vyššie než na hranicu priemernosti. Oproti ostatnej tvorbe skupiny Rammstein je toto možno krok vedľa, aj keď myšlienka celej skladby je neuveriteľne silnou záležitosťou.

Ripley (Sigourney Weaver) sa po havárii svojho vesmírneho modulu ocitá na väzenskej planéte Fury 161. Zranená a dezorientovaná tuší, že pád modulu nebola náhoda, ale že ho spôsobilo niečo zvnútra. Jej najhoršie obavy sa čoskoro naplnia, keď zisťuje, že na palube, a teraz už aj na planéte, sa nachádzal "starý známy" Votrelec. Boj o holý život sa tak znovu začína, tentokrát však nie pre Ripley, ktorá v sebe nesie pokračovanie rodu xenomorphov. Po vynikajúcich a legendárnych prvých dvoch dieloch série a dvoch režiséroch, preberá tvorcovskú štafetu David Fincher a divákovi sa snaží ponúknuť podobnú vesmírne zabijácku nálož, akú mal možnosť sledovať v predchádzajúcich dieloch. Bohužiaľ, už od začiatku je jasné, že podobnú kvalitu rozhodne film mať nebude. Divák by bol rád, ak by videl kvalitatívne ešte lepšiu záležitosť, ale na túto skutočnosť by mohol čakať márne. Po hodoch prichádza bolesť brucha a tak je tomu aj v prípade tretej časti série Alien. Kvalitatívne smerujú dolu všetky aspekty - príbeh, obsadenie, spracovanie, kamera, efekty a v neposlednom rade samotná atmosféra celého snímku. Nosný pilier filmu - príbeh, situovaný do priestorov vesmírnej väznice, je už od začiatku veľmi nemastný-neslaný. Samotný dej toho veľa zaujímavého neponúka a takisto mu chýba výraznejšia zápletka, ktorá by diváka naplno zaujala. Xenomorph sa už môže zdať "okukaný" a bez riadnej zápletky sa s ním ťažko pracuje. Rovnako ako sa ťažko sledujú jeho animácie, ktoré v dobe vzniku filmu začínali do kinematografie čím ďalej, tým viac prenikať. Zatiaľ, čo v predošlých dvoch filmoch Votrelca predstavoval herec oblečený v jeho masívnom kostýme, tu, až na výnimku nekoľkých záberov, je Votrelec vytvorený počítačovou animáciou, ktorá je na pohľad nie veľmi peknou záležitosťou. Okolo jeho postavy vidno nedokonalé hrany, miestami zlé nasvietenie a celkovo zlý, sekaný pohyb, ktorý najviac vynikne pri behu. Ten je tu niekoľkokrát navyše zobrazený dolu hlavou, spomalenou kamerou. Tá je inak viac-menej v pohode, ale práve tieto zábery jej uberajú na celkovej kvalite. Nevýraznému príbehu herecky znovu dominuje Sigourney Weaver, tentokrát obklopená menej známymi tvárami strieborného plátna. Z väzenskej skupiny planéty Fury 161 divákovi zrejme najviac utkvie v pamäti Charles S. Dutton v roli post-apokalyptického kazateľa, ochotného sa Votrelcovi postaviť v najdôležitejšej chvíli. Alien³ sa veľmi vymyká nastolenému trendu celej série. Kvalitou výrazne zaostáva za svojimi predchodcami a divákovi nedokáže ponúknuť filmový zážitok, aký by možno očakával. Nezáživnosťou príbeh ako keby odsúval vesmírneho zabijaka na druhú koľaj a prezentoval sa ako akýkoľvek vygenerovaný sci-fi film. A keďže väčšina podobných filmov sa pohybuje v kvalitatívnej rovine priemeru, to je aj miesto, kam možno zaradiť práve tento vesmírny počin. Pritom jeho námet, výprava či dĺžka ponúkajú potenciál, ktorý však nie je ani zďaleka využitý naplno. A to je v tomto prípade obrovská škoda.

Príbeh najslávnejšej zaoceánskej lode sveta a jej rýchly koniec zrejme netreba nikomu bližšie predstavovať. Potopenie RMS Titanic sa radí medzi najväčšie lodné nešťastia histórie, ale osobné tragédie prežívali ľudia na palube ešte predtým, než parník narazil na ľadovec. Aspoň taký je príbeh tohto filmu, ktorý je prezentovaný ako retrospektívny pohľad a rozprávanie Rose (Kate Winslet), ktorá tragédiu prežila a na palube zažila románik s potulným umelcom Jackom (Leonardo DiCaprio). Rose už ako storočná (Gloria Stuart) približuje dopodrobna tento príbeh, a všetko s ním spojené, skupine výskumníkov pátrajúcich po zostávajúcich tajomstvách Titanicu. Lepší spôsob, ako natočiť tento mnohými Oscarmi ocenený film, snáď ani nemôže byť. Funguje v ňom všetko, čo má a ťažko sa na ňom hľadajú chyby, aj keď sa radíte medzi najnáročnejších divákov. Samotný príbeh a jeho spracovanie je zrejme tým najlepším aspektom celého filmu a retrospektívne pohľady na palubu "nepotopiteľnej" lode fungujú na jednotku. Všetko do seba zapadá tak, ako má a tak je táto romantická dráma s tragickým koncom vyšperkovaná, čo sa dejovej línie týka, do najmenšieho detailu. Veľké množstvo scén v sebe nesie silné emócie, ktoré s človekom pohnú a priblížia mu, ako to sa na Titanicu mohlo vyzerať. Pred, počas a po náraze na ľadovec. Ľahko shakespearovský motív lásky Rose a Jacka je nosnou črtou celého filmu, ktorá je doplnená o menšie, ale o nič menej podstatnejšie, dejové aspekty so zapracovaným pestrej plejády filmových postáv. Tým samozrejme dominuje spomínaná dvojica, bohatá Rose a chudobný Jack, spolu tvoriaci snáď najznámejší zamilovaný pár v histórii kinematografie, ktorým tú lásku musí priať snáď každý jeden divák tohto filmu. Z pomedzi ostatných hercov, ktorí sa do svojej role vžili, možno spomenúť Victora Garbera ako konštruktéra Titanicu, Thomasa Andrewsa. Najlepšie však celkovú atmosféru a dobový dojem dotvárajú vedľajšie postavy členov posádky či ľudí z jednotlivých tried. Výprava a priestory lode sú majstrovskou robotou, podobne ako dobové ošatenie postáv. Film sa takisto viackrát šikovne pohráva s kamerou a ničomu neostáva dlžný ani čo sa špeciálnych efektov týka. Dnes už síce badať na efektoch odraz doby, ale to nie je žiaden veľký problém. Tento film je predsa len o niečom inom, než o efektoch. Titanic je filmom o tom, že láska prekoná aj tú najväčšiu katastrofu. A aj keď sa to môže v mnohých prípadoch javiť ako úplná hlúposť, na konci človek vždy pochopí, že tomu tak je. Dielo Jamesa Camerona je dnes už legendárnym snímkom, ktorému k absolútnej dokonalosti ešte niečo málo chýba, ale aj tak ho možno zaradiť medzi filmy, ktoré zmenili a výrazne poznačili svetovú kinematografiu a veľkými písmenami sa zapísali do jej histórie. Titanic vyplával iba raz, ale jeho odkaz aj v tejto filmovej podobe, bude žiť už naveky. Vynikajúci a dojemný snímok, ktorý má silu vtesnať slzy do očí takmer každému. Povinné dielo pre každého milovníka filmového umenia so snáď najdokonalejším a najemotívnejším soundtrackom všetkých čias v podaní Céline Dion.

Filmov a seriálov s mafiánskou tématikou bolo natočených už obrovské množstvo. Ďalším seriálom, ktorý do tohto veľkého zoznamu možno pridať, je dielo od tvorcov zo Sky Italia, pojednávajúce o neapolskom "gomorra" klane Savastano a jeho členoch a nepriateľoch. Divák sa od prvého dielu série zoznamuje s pestrou plejádou hlavných a vedľajších postáv, viac či menej dôležitých a má možnosť vidieť, ako funguje organizovaný zločin v jednom z najznámejších talianskych miest. Príbehová línia prvej série je z počiatku veľmi jednoduchá a preto možno dokonca povedať, že úvod je priam až nudnou záležitosťou, s ktorou určite skončil nejeden divák. Na poriadny rozbeh treba však seriálu dať čas. Okolo šiestej či siedmej časti začína mať séria zaujímavý spád, objavujú sa vnútorné intrigy, rozbroje a zrady. Nuda z úvodu razom mizne, a je sa na čo pozerať. Čoraz častejšie sa do popredia dostáva brutalita v najsurovejšej forme, zobrazená nielen okrajovo, ale poriadne naplno, doplnená o viaceré dejové zvraty, ktoré musí oceniť každý jeden divák. Viaceré takisto zobrazené v značne brutálnom poňatí a skvelo pasujúce do nevľúdneho, ošarpaného a hnusného prostredia okrajových častí mesta pod sopkou Vezuv. Príbeh, akcia a výprava sú jednoznačne pozitívami prvej série. Kvalita však klesá pri hereckom obsadení, ktoré je zložené z absolútne neznámych hereckých tvárí, navyše mnohých veľmi nesympatických. Do rolí síce pasujú dobre, ale diváka by prítomnosť hercov nemala iritovať, čo sa v tomto prípade deje hneď niekoľkokrát. Napríklad taký Salvatore Esposito, stvárňujúci jednu z hlavných postáv, je vrcholne nesympatickou tvárou. Gomorra - La Serie Saison Uno by pokojne mohla byť žánrovo vynikajúcou záležitosťou, ale to by sa musela vyvarovať niekoľkým chybám, ktoré z nej robia priemerný počin. Hlavnou chybou, na ktorej celá séria stráca, je pomalý, zaspatý a nezáživný úvod, chýbajúce navnadenie, ktoré by dokázalo diváka zaujať na solídnej úrovni. Dokonca ani vynikajúca druhá polovica série nedokáže napraviť škody spôsobené úvodnými dielmi, ale na oplátku, či v tomto prípade snáď napolitánku, divákovi na záver ponúka zaujímavý cliffhanger pre začiatok druhej série.

Počas svojej kariéry nahrala skupina Rammstein množstvo skladieb, ktoré možno pokladať za kultové. Medzi tie najkultovejšie a najznámejšie možno zaradiť aj túto pesničku z albumu "Mutter". Hudobná stránka ponúka poslucháčovi očakávaný a rokmi overený industriálny zvuk tvrdých gitarových riffov a mlátenia do bicích. Všetko v neuveriteľne rýchlom tempe a za speváckeho sprievodu Tilla Lindemanna v najlepších rokoch. Po hudobnej stránke sa tak nemožno na nič sťažovať. Videoklip k pesničke, to už je niečo iné. Rammstein sa tu nepúšťajú do žiadneho experimentovania, ani vymýšľania príbehov, ale zobrali to jednoducho a od podlahy, najlepšie ako vedia. Zavreli sa do kostola sv. Václava vo Výsluní a gro videoklipu tvoria práve zábery z jeho interiéru, doplnené o ukážky z filmu xXx, v ktorom táto skladba tvorí súčasť soundtracku. Videoklip tak nepôsobí nejakým extra zaujímavým dojmom a vyznieva skôr iba ako bežne profesionálne natočený koncert skupiny Rammstein so všetkým tým ohňom, ktorý k tomu patrí. Ale áno, stále sa na to pozerá dobre a prvoradý je v tomto prípade skôr zvuk, ale v žiadnom prípade nemožno povedať, že by videoklip dokázal akokoľvek oslňovať. Feuer frei! ako veľké množstvo klipov akéhokoľvek žánru neponúka väčší divácky zážitok. Chvíľkovo možno dokáže osloviť, ale určite sa nejedná o majstrovsky spracovanú záležitosť, ktorú by človek sledoval s radosťou znovu a znovu. To sa však nedá povedať o samotnej skladbe. Tá patrí snáď už povinne do každého koncertného setlistu skupiny a je neodmysliteľnou súčasťou tvorby tohto nemeckého zoskupenia.

"If you want to kill yourself man, kill what you don't like." Archie (Gabriel Sunday) je tínedžer. Archie rád zaznamenáva dianie okolo seba na filmovú kameru. Archie sa chce zabiť a zaznamenať to na filmovú kameru. Tak by sa dala v skratke opísať hlavná myšlienka tohto filmu, v ktorom hlavná postava, spomínaný Archie, v škole na hodine povie, že sa vrámci školského projektu zabije. To, čo z počiatku možno aj myslel vážne, sa však postupom času mení. Svojimi slovami výrazne ovplyvnil svoje okolie a veci naberajú nepríjemný spád, ktorý tvrdo zasiahne nielen Archieho, ale všetkých v jeho okolí. Americká alternatíva v praxi aj v tomto prípade ukazuje, že je niečím, čo sa dokáže kvalitne vyhrať s každým žánrom, ak k tomu dostane dobrý námet a priestor. Tínedžerské problémy, depresie a samovraždy sú za "veľkou mlákou" pomerne dosť tabu, a preto sa tvorcovia dokázali na filme doslova vyblázniť. Už samotný námet môže byť pre niekoho dosť poburujúci, ale keď sa pozrieme na samotný film, zistíme, že je to celé brané akosi s nadhľadom. Minimálne prvá polovica filmu sa tak prezentuje - berie si na paškál nielen už spomínané témy, ale takisto aj televíziu, reality shows a americkú kultúru so všetkými jej stereotypmi. Filmu sa darí vytvárať trefnú zábavnú atmosféru, s ktorou sa môže stotožniť nejeden tínedžer kdekoľvek na svete. Druhá polovica snímku si drží kvalitu, ale humoru ubúda a z filmu sa stáva omnoho viac serióznejšia záležitosť, takmer protipól toho, čo mohol divák sledovať doteraz. Príbeho sa z nadľahčenej komédie prechádza do výlučne dramatickej roviny, v ktorej pokračuje až do konca. Nie je to však len príbeh, ktorý na filme zaujme. To, čo mimo neho vynikajúco dotvára atmosféru je grafické spracovanie, vytvorené na niekoľko rôznych spôsobov, kombinujúcich v sebe zmes štýlov a šikovnú prácu ľudí v post-produkcii. Výsledok je vynikajúcim odrazom ich pracnej roboty, zakomponovanej do striedajúcich sa záberov viacerých typov kamier s odlišnou veľkosťou či kvalitou snímaného obrazu. Miestami "found footage", inokedy profesionalita. A aby to bolo kompletné, film disponuje aj kvalitným alternatívnym soundtrackom, pričom v jednom momente zaznie aj skladba "Suicide Is Painless", ktorú preslávilo to, že bola úvodnou zvučkou legendárneho seriálu M*A*S*H. Herecké obsadenie je B-čkové, miestami ešte nižšie, ale to mu v tomto prípade nič neuberá na kvalite. Archie's Final Project je mixom viacerých filmových aspektov spracovaných zaujímavým spôsobom. Cez mierne kontroverzný námet, komediálno-dramaticky spracovaný príbeh, kombinovanú kameru a hlavne vynikajúcu grafickú stránku, tak divák dostáva alternatívne dielo, v ktorom si nájdu niečo všetci milovníci filmov. Obzvlášť tí, ktorí k zážitku nepotrebujú hviezdny glanc. Dielo nielen pre tínedžerov o tom, ako je z času na čas tým Archiem každý jeden z nás, aj keď to tak na prvý pohľad nemusí vyzerať.

Dodnes stále najviac zarábajúci film všetkých čias je divácky možno atraktívnou záležitosťou na povrchu, ale keď sa na neho pozrieme bližšie, zistíme, že až taký skvelý nie je. Príbeh sa toči okolo vojenskej základne na planéte Pandora, kam prichádza Jake Sully (Sam Worthington), aby nahradil v programe Avatar svojho brata a prenikol medzi domovskú populáciu planéty, rasu Na´vi. Tú má presvedčiť, aby sa odsťahovali preč z ich Posvätného stromu a uvolnili miesto ťažbe pozemského kapitalistu. Ako "Avatar" však preniká stále viac medzi "miestnych" a pomaly sa stáva jedným z nich, čo ho mení, až sa nakoniec rozhodne bojovať proti tým, ktorí ho sem vyslali. Keď si film rozložíme na viacero častí, môžeme vidieť, kde exceluje a kde naopak obrovsky stráca. Samotný sci-fi námet s planétou kdesi vo vesmíre obývanou inou civilizáciou vyznieva veľmi zaujímavo a atraktívne, ale keď ho prenesieme do dejovej podoby, vidíme, že tomu tak v žiadnom prípade nie je. Dej sa totižto vyznačuje typickou šablónou boja "dobra proti zlu" s dominantnou hlavnou postavou zo "zlej strany", ktorá sa pridá na stranu slabších a bojuje za nich. Okorenené je to taktiež štipkou romantiky, tentokrát vo vysokej modrej podobe. Keď si to spojíme, dostaneme ani nie tak filmovú, ako skôr rozprávkovú záležitosť. Rozprávkovo, viac-menej, je aj celý film zakončený. To, ako každý prijme toto spracovanie, je na ňom, ale za seba musím skonštatovať skôr nespokojnosť. A tú musím, bohužiaľ, spomenúť aj pri ďalšom prvku, zrejme tom najdominantnejšom - počítačovej grafike. Spracovanie modrých vysokých stvorení je v niektorých scénach skvelé, ale inokedy sa na nich nedá ani len pozerať. Jasné, v roku 2009 to uchvátilo všetkých, ale stačí sa na to pozrieť dnes a vidíme, kam sa grafika vo filmovej tvorbe odvtedy posunula. Napríklad pohľad na Avatara Sigourney Weaver je skôr utrpením než filmovým zážitkom, pretože divák má pocit, že tie jej zuby vylezú z obrazovky. Podobne zle grafika vyzerá aj v scénach pri modlitbách Na´vi, keď sa všetci držia za ramená, kolíšu sa v ich telá pôsobia maximálne komickým dojmom. Aby sme však nezostali len pri kritike, musíme spomenúť, že film ponúka aj kopu vecí, ktoré potešia každého diváka. Snáď najlepším prvkom je výprava a spracovanie planéty Pandora. V tomto prípade grafika exceluje a sledovať neznáme druhy rastlín a živočích je priam fascinujúce a cítite sa, akoby ste sa na planéte sami nachádzali. Vyzdvihnúť treba aj herecké výkony, spomedzi ktorých najviac zaujme Zoe Saldana v roli Neytiri, či Michelle Rodriguez a Stephen Lang. Avatar sa už navždy bude radiť medzi legendárne filmy. Nie však kvôli svojej kvalite, ale kvôli tomu, koľko dokázal na sebe zarobiť. Kvalitatívne sa jedná iba o lepšie spracované sci-fi s dobrým námetom, ale výrazne horším spracovaním. Príbeh a dejová línia pôsobia obohraným dojmom a sú cítiť značnou naivitou. Alebo Na´viitou? Stále sa však jedná o solídnu filmovú záležitosť, ktorá ponúka pozerateľnú porciu zábavy a v konečnom dôsledku divácky nenudí. Lepší priemer v modrom kabáte jednej vesmírnej civilizácie.

Zasnežený decembrový deň v Montreale odetý do čiernobielych farieb odráža osudy študentov jednej univerzity a deň, ktorý navždy zmenil ich životy. Drámu na motívy skutočných udalostí, ktoré sa odohrali na konci roku 1989 v najväčšom meste kanadskej provincie Quebec, prináša režisér Denis Villeneuve. Divákovi cez príbehy viacerých ľudí reprodukuje udalosti krvavej masakry s anti-feministickým a mizogynistickým pozadím takým trochu možno nezvyčajnejším spôsobom. Kameru zbavuje farieb a prispôsobuje ju len na čiernu a bielu. V kontraste napríklad so snehovou víchricou či chodbami univerzity dokáže pôsobiť priam až famóznym dojmom, pričom striedanie dynamických a statických záberov takisto stojí za zmienku. Mĺkve zábery, obzvlášť v takýchto "ťažších" filmoch, toho dokážu niekedy povedať omnoho viac, než zbytočné množstvo slov. Týchto záberov bez slov ponúka film viac než dosť, replikami sa v ňom dosť šetrí, ale treba podotknúť, že to je len a len dobre. Vo viacerých scénach by sa atmosféra dala krájať a divák sa môže hlbšie zamýšľať nad vnútornými pochodmi jednotlivých postáv a ich psychikou. Rozpoltenosť, strach, chladnokrvnosť, neschopnosť sa vyrovnať s minulosťou a to všetko počas relatívne krátkej minutáže. Tú film nepotrebuje dlhšiu, pretože dokáže povedať všetko podstatné a dôležité. Treba však aj skonštatovať fakt, že dejový postup z pohľadu viacerých postáv nemusí pasovať každému, ale ja toto spracovanie musím pochváliť. Miestami to však dejovo aj trochu škrípe, môže to vyzerať prirýchlo či nie veľmi celistvo. Niektoré postavy, hlavne na začiatku, takisto mohli dostať viac priestoru. Ono to v konečnom dôsledku filmu ani nechýba, ale pridalo by mu to na kvalite. Polytechnique je vcelku zaujímavá filmová vecička. Ako celok pôsobí viac-menej priemerne, ale keď sa na jednotlivé aspekty filmu pozrieme bližšie, zistíme, že vo viacerých dokonca exceluje a ľahko dokáže poraziť nespočetné množstvo iných kinematografických počinov. Film sa preto ani toľko neoplatí vidieť pre jeho príbeh či herecké obsadenie, ako v tomto prípade skôr pre, dovolím si tvrdiť, fantastickú kameru a strih. Množstvo čiernobielych záberov, najmä tých statických, má v sebe silu, myšlienku a precítenosť. Práca s priestorom, svetlom a jeho využitím, to je to, prečo sa tento film oplatí vidieť.

Jedna z pomalších piesní skupiny Rammstein odzrkadľuje, že táto partia dokáže zahrať takmer všetko a vždy to znie dokonale. Skladba z albumu "Reise, Reise" je lyricky veľmi silnou záležitosťou, ktorej posolstvo je jednotné, ale každý sa naň môže pozerať inak. Skupina pre klip zvolila tému nezlomného priateľstva, pričom jej členovia tu vystupujú ako skupina horolezcov, ktorých postihne tragédia. Tá ich však zomkne dohromady ešte viac, nepoddajú sa jej a spoločne si idú za svojim cieľom a nikoho nenechávajú za sebou. Celý videoklip je navyše situovaný do prostredia zrejme alpskej prírody a nepoteší tak iba svojou silnou myšlienkou a príbehom, ale aj vizuálom, na ktorý sa dobre pozerá. Niekoľko záberov je očividne prebraných z nejakých dokumentov, väčšinu si však skupina natočila sama. Možno si poviete, že určite Rammstein len tak nelozili po skalách, ale tu je dobré si pozrieť "Making Of" a možno ostanete trochu prekvapený. Hudobne skladba prevyšuje klasickú tvorbu skupiny, keď sa vyberá žánrovo skoro úplne iným smerom, pričom stále ponúka výrazne gitarové pasáže, rázne bicie a citeľnú basgitaru. Tentokrát je to celé navyše okorenené o sláčikové tóny a zvuk klavíru, čo možno považovať za vynikajúce doplnky. Ohne Dich je klasickou smutnou baladou, ktorá je však tak dobrá, že je radosť ju počúvať. V tvorbe Rammstein nájdeme viacero pomalších skladieb, no táto im bezmála všetkým dominuje a kvalitou by sme ju pokojne mohli zaradiť aj medzi iné, tvrdšie skladby. Rozhodne na to má. Ako po stránke textovej, tak aj hudobnej a vizuálnej.