jhrasko

Slovenský herecký minimalizmus. Navyše obohatený krásnou hudbou Jiřího Stivína a Stanislava Boguniu. Letne vzletné.

Príbeh, ktorý sa vyrovná najdojímavejším spektáklom made in Hollywood. Brnká na (pre mňa) extrémne citlivú strunu a to pravidelne a s intenzitou všetkých akurátne použitých a akurátne učesaných kvílivých songov. Émócie sa ma dotkli len tak akoby a záverečná scéna, ktorá asi mala vyznieť katarzne, mi prišla smiešne trápna. Pán Vinterberg, moja otázka znie: Prečo? na čo? Komu?

Oči ako odraz duše, osudovosť ciest života, keď si dvaja idú oproti a napriek tomu sú si viac a viac vzdialení. Zmiatol ma názov, dlho som odolával, pritom ide o absolútny herecký koncert. A nie v slova význame, ako sa rado a často používa, nijak pejoratívne ani "akademicky". Štyri a pol a potrebujem to vidieť znova. P.S.Dabing nebol vobec tak otrasný, ako píše istý pán mxo, podľa mňa bol výnimočne dobrý a nijak neškodiaci. P.P.S. Nikdy som si nemyslel, že Marlon Brando má alter ego. Richard Harris ním ale je. A to je myslené ako najväčší kompliment. Áno, oči ako odraz duše.

Snímka, ktorá ťaží viac z naturelu ŠPAnielov, ich horkokrvnosti, temperamentu a rýchlej reči než z kvalít scenára tak vychváleného Geraldinou Chaplinovou. Je bizarná, chvíľami až zahanbujúco amatérska a v konečnom výsledku budí dojem výživnej, ale rýchlo zabudnuteľnej jednohubky. Opakovane sa mi tak potvrdilo, že vo Varoch a v rámci ich ozvien sa treba zamerať na mimosúťažné sekcie.

Nechutne úchylný film pohrávajúci sa s myšlienkou byť skvelou žánrovkou a vyrovnať sa atmosférou podobne ladeným Lynchovkám /k čomu odkazuje nielen použitá hudba/. Na rozdiel od nich mu ale chýba rafinovanosť, vyjasnenosť motívov /"...niečo mi hovorilo, že ju mám zabiť, ani neviem čo, asi som si to prečítal v nejakej knihe..."/ a herecká istota. Zostava Affleck Alba Hudson vzbudzovala zvedavosť, výsledkom je ale (očakávaná) hollywoodská nuda. Winterbottomov poriadny prešľap a DÚFAM i posledný mainstream. Mimochodom, sex ako vystrihnutý z katalógu Neckermann a Quelle, strana podprdy. P.S. Kde je (ako vždy výborný) Elias Koteas v rozuzlení príbehu ???

Naše existovanie /potreba lásky, nevyhnutnosť priateľstva/ čoby najväčšia ilúzia, neuchopiteľná a nepochopiteľná, napriek tomu krásna a nekonečne inšpiratívna. S minimom slov (veď na čo), v hopperovských farbách, nostalgicky, clivo, s vtipom a odvahou (ach tí kabaretní umelci), láskavo, s pokorou a obdivom k svojmu autorovi. Pohybujúce sa obrázky a La Grande Illusion...a ja teda už mlčím, psssst...

Herecky krásny a čistý film s nutne deziluzívnou pointou a životným ponaučením pre oboch hlavných aktérov. Cesty srdca sú nevyspytateľné, tradičný model A chce B, B chce ale C, resp. vlastne ani nevie čo a koho chce tu funguje dokonale. Je možné, že niekto zo seba dostane po nepríjemnom ponížení a v logicky nazbieranej horkosti vetu: "A kdybys někdy něco potřebovala, třeba zapískat na prsty, tak přijď, jo ?!" ÁNO, JE!

Film, ktorý (paradoxne) najviac vyniká v scénach, ktoré sú absolútne tiché. V obrazoch, v náznakoch, v pohľadoch, v jednoduchosti elementárneho nádychu a výdychu. Spojenie autor-divák geniálne zafungovalo pri záverečnej scéne - zatvoril som oči a povedal si (ticho, najtichšie): "TERAZ" - a bol koniec. Prenádherný spirituálny zážitok.

Jednoduchý príbeh o dezilúzii ženy (matky) hľadajúcej lásku, dezilúzii jej syna, hľadajúceho lásku inde než u matky a mladého Tchaj-wančana, ktorý dej svojou prítomnosťou (a dezilúziami) posúva vpred. Vyznenie príjemného filmu ťažiaceho z výborných výkonov všetkých predstaviteľov zhadzuje záverečná kriminálna zápletka, ktorá je umelá, zbytočná a škodlivá.

Životná skúsenosť, ktorá každého priemerne citlivého človeka odrovná a na čas sparalyzuje, napriek tomu (a práve preto) obohatí a doživotne bude jednou z najdoležitejších. Takto nejak si predstavujem moderný európsky film.