Chuť makrel

Presne takéto kresby som kreslil pri príprave na prijímačky na vysokú školu. Jednoúbežníkové perspektívy, občas narušené tými dvojúbežníkovými v takej harmonickej mizanscéne, že si každý maliar, respektíve priaznivec perspektívnej geometrie chce každý jeden záber prekresliť a prerysovať. Silná pravouhlosť a členitosť interiérového zariadenia toto ladenie ešte umocňuje. K tomu využitie farebných akcentov, celkovo mi farebné ladenie pripomenulo nablýskané interiéry a exteriéry Sirkových melodrám. Paradoxne tak môže Chuť makriel pôsobiť na Japoncov trochu fádne a nám, západným ľuďom, toto vizuálne ladenie filmu pripadať ako príjemný osviežujúci prvok. Áno, je tam aj príbeh, kto už niečo od Ozua videl, tak hneď je doma. Len sa vám tie jeho filmy môžu trochu medzi sebou pliesť. Ale každý režisér má svoju silnú tému, ktorú variuje celý život. (28.04.2014)

Jak chutnají makrely, to jsem se sice ze snímku až tak nedověděl, ale mnohem důležitější je, že tohle je nesmírně krásný snímek. Myslím na pohled. Ta vizuální stránka je prostě boží. Na tyhle barvy se tak nádherně kouká a je vidět, že režisér Ozu to pochopil. Krásný příběh, ale ten obal, v kterém je, mě dostal více. (15.04.2015)

O chuti makrel som sa nedozvedel nič, no potvrdil, že úhory chutia skvele. Režisérova labutia pieseň. Vdovec žije s dcérou a synom v jednom dome. Vyrovnáva sa s nevyhnutnosťou chvíle, kedy mu dcéra odíde z domu. Neveselé poznanie trávenia jesene života v samote je presiaknuté alkoholom. Saké a whisky tečú prúdom. Popíjaniu sa nevyhne ani jedno stretnutie mužov vo filme. Nik neodmieta ponuku ďalšieho pohárika. Akoby ním zaháňali neveselé úvahy o starobe, umocnené pohľadom na život bývalého učiteľa. Dnes je z neho alkoholik, ktorý.je, namiesto odpočinku, z existenčných dôvodov nútený prevádzkovať malú vývarovňu a krčmu. Pomocníčkou je mu dospelá dcéra. Nikdy sa nevydala, aby sa postarala o ovdovelého ocka. Nešťastní a zatrpknutí sú po rokoch obaja. Okrem prúdiaceho chľastu sú výrazným prvkom filmu jeho výrazné a sýte farby. Posilňujú kontrast medzi osamelosťou staroby, kde všetky farby blednú a mohutnou silou životnej energie v rozpuku síl. (19.10.2020)

Príjemný film, pri ktorom som si uvedomil ako veľa diel sledujem, pri ktorých dochádza k násiliu, zrade, pomste a celkovo vyhroteným situáciám. Tento kúsok je oddychovka s pomalým tempom a rozumiem, že nemusí sadnúť každému. Príbeh zo života starnúceho otca, ktorý sa nakoniec "obetuje" a uvedomí si, že je správne ak deti majú svoj vlastný život a že jeho samého čaká v starobe len samota. Jeho precitnutie je v závere krásne nafilmované. Priamočiarosť deja je príznačne lemovaná interiérmi, v ktorých je vždy všetko pekne rovnobežné, priame resp. pravouhlé. Stopáž trochu uletela, no viac mi vadilo, že nám nebol predstavený ženích nevesty, o ktorom sa dlho rečnilo a venoval priestor, minimálne tak ako vdovcovým kamarátom, ktorí občas klábosili o ničom. (17.01.2020)

Sonda do života obyčajných Japoncov. Je to môj prvý Ozu, ale podľa toho, čo som sa o ňom dozvedel, predpokladám, že jeho štýl bude tvoriť akési opozitum ku Kurosawovej pompéznosti a bude sa zaoberať aktuálnymi problémami súdobého japonského človeka. Svedčí o tom aj táto snímka, plná statických, avšak beztak krásnych záberov (farba tomuto filmu veľmi svedčí). Dokonca aj z väčšiny exteriérových scén mám pocit, akoby sa odohrávali v kulisách (a zrejme budem mať aj pravdu). Napriek svojmu pomalému tempu si však film dokázal udržať moju pozornosť. Možno sa na tom podpísala aj istá exotickosť, ktorú z neho európsky divák vníma, avšak je to práve citlivé vykreslenie človeka a človečenstva, vďaka ktorému je film taký pozoruhodný. (25.09.2015)