Harakiri

"Seppuku (česky „plátkování žaludku“, japonsky: 切腹) je japonská rituální sebevražda. V Evropě je též známá jako harakiri (腹切) (česky: „řezání břicha“), ovšem tento termín, který je tvořen stejnými znaky použitými v obráceném pořadí, je v Japonsku pokládán za poněkud vulgární a samotnými samuraji nebyl nikdy používán. Muži si v kleče prořízli břišní dutinu krátkým samurajským mečem (wakizaši) (překl. „společník“), a to vodorovně zleva doprava, pak mohl následovat ještě svislý řez. Následně jim pobočník usekl hlavu, aby tak ukončil jejich utrpení. Někteří bojovníci ale dali před stětím přednost vlastnoručnímu probodnutí hrdla či srdce." Zlomový bod japonskej kinematografie, epochálnych veľkofilmov a zobrazovania feudálneho systému a pozície samuraja v stredovekej spoločnosti. Kobajaši sa stavia spôsobom rozprávania a čiastočným formalizmom do priamej štylistickej opozície voči Kurosawovým monumentálnym freskám. Minimalizuje technickú stránku, dej presúva z otvorených priestranstiev do komorných priestorov domu klanu, odstraňuje všetky rušivé prvky a pozýva diváka do výtvarne a kompozične nádherne čistých miestností a nádvorí. Tie tvoria kontrast - základný prvok filmu - voči spôsobu života a obydliam vďaka politike šogunátu množiacich sa róninov (pozn.: rónin=samuraj bez pána). Strmý prechod z blahobytu a dostatku do chudoby, bez práce a len malými šancami na uplatnenie sa pôsobí nielen zúfalstvo a biedu, ale aj úpadok a smrť. Opäť sa dostávame ku kontrastu; šľachta a klany zachovávajú tradície a morálny kódex (tradičný motív cti), vedú politiku odstupu a za každú cenu sa snažia udržať svoje meno bez poškvrny. Dekadencia róninov im pôsobí problémy a je ich bezprostredne najväčším problémom. Príbeh sa drží komorného a minimalistického pojatia, odvíja sa pred nami pomaly, a len postupne odhaľuje skutočnosť. Rozdelenie na dlhé časové línie z minulosti a súčasnosti je pre rozprávanie dôležité; samostatne rozprávané "príbehy", ktoré hovorí pán domu Tsugumovi a Tsuguma pánovi domu sú sprvu rozdelené, ale neskôr sa spájajú do výsledného celku, ktorý mení pohľad diváka na predostrenú realitu. Kobajaši je v tomto bode veľmi kritický a nenecháva na dobovej spoločnosti a systéme suchú ani nitku. Zaujímavá je ale aj technická stránka - dynamické nájazdy kamery, postupný detail, diagonálne zábery a striedanie pozičných uhlov. Schválne upozorním na jeden detail - zatiaľ čo v úvodných titulkoch sledujeme obrazy zo stredovou kompozíciou, prípade dokonale rovné pohyblivé zábery vpred/dozadu/vpravo/vľavo, vo filme sú takéto zábery približne dva. Akoby aj kamera mala svojou nerovnosťou a zošikmeným prostredím upozorňovať na nespravodlivosť a zlé sociálne pomery. Obraz samotný však zaváňa perfekciou (najmä v zreštaurovanej verzii - vďaka bohu za kvalitné HD BluRay releasy). Hmatateľnú atmosféru filmu umocňuje len striedmo využívaná charakteristická uhrančivá hudba. Najlepším prvkom samotného filmu je však hneď po premyslenej a až prekvapivo dômyselnej (Kobajaši na mňa miestami pôsobil ako druhý David Fincher) réžii dychberúce fotogenické herectvo Tacuja Nakadaia (excelujúceho predovšetkým vo vynikajúcich dialógoch, ale aj ostrom boji), ktorý sa zapísal do análov svetovej kinematografie tučným písmom hneď vedľa legendy menom Toširó Mifune. Tvrdý pohľad, neústupný výraz v tvári, charakteristické povahové črty správneho samuraja. Pokojný, vyrovnaný. Obdobný výkon podáva v Kagemuši, ale až týmto filmom si vyslúžil priečku v mojich obľúbených. Vyvrcholenie filmu, bravúrne natočený súboj s majstrom Hikokuro Omodaka, a finálny masaker v sídle klanu patria k absolútnej špičke žánru. 100% POZNÁMKA: Zábery v titulkoch svojim pozdĺžnym pohybom symbolizujú samotný akt rituálnej samovraždy. (10.04.2014) (méně) (více)

Rok 1630 - 13. mája. Do sídla rodu IYI prichádza teraz už len rōnin, predtým samuraj, slúžiaci klanu Fukušima v Hirošime, ktorý sa nazýva, ako istý Hanširó Tsugumo, aby skrátka na tomto mieste - mohol predviesť klasický obrad h-a-r-a-k-i-r-i, pričom, zase takému správcovi tohto domu - Kageyuovi Saitovi, ktorého následne príde o tom bližšie oboznámiť, a zároveň mu i vysvetliť, prečo sa tak skalopevne rozhodol, ho zrazu úplne osvietilo, keďže mu to niečo konkrétne pripomínalo, čo sa stalo už pred touto danou udalosťou, ktorá akurát odteraz nastáva. • Totižto, čosi navlas podobného sa taktiež výsostne dotýkalo i predchádzajúceho 「 nielen pána na páranie 」 , ktorý sa pre zmenu zas volal Motome "Bambus" Chijiiwa, čo sem prišiel s totožnou prosbou. • V podstate, od tohto okamihu, vzniká akýsi príbeh v príbehu, alebo skôr by som to predsa charakterizoval, ako snímok, odohrávajúci sa v dvoch časových rovinách, kedy by sa na úvod mohlo zdať, že títo 「samovrahovia」 , zrejme nemajú medzi sebou vôbec nič spoločného, ale zdanie v tomto 『dianí na druhú』, by mohlo kľudne klamať... • Najprv sa divákovi ponúkla možnosť vypočuť si v priamom, prítomnom, a trochu i kratšom rozprávaní - 1. príhodu, prezentovanú z pozície tej, akože lepšej strany, a to iba medzi týmito dvomi postavami, keď jednou z nich bol náš ústredný protagonista/hrdina versus vedľajšia postava vedúceho, z ktorého by sa kľudne mohol neskoršie vyvinúť, povedzme, zákerný antagonista? • V tomto ponímaní to najskôr vyzeralo iba tak, ako typický prípad - odstrašujúceho príkladu, kde to vypadalo zrovna tak, ako by ho dotyčný charakter chcel odhovoriť od spáchania tohto skutku. Čo sa teda týkalo tej, trošku dlhšej, rovnako súčasnej, 2. príhody, tak vtedy sa daná osoba, ktorá sa momentálne vskutku ocitla tiež v naprosto neriešiteľnej situácii, identicky snažila strhnúť pozornosť na svoju stranu pred všetkými, prítomnými svedkami, pretože by sa dalo povedať, že ani vlastne nemala príliš na výber = podľa toho sa snáď ponúka i samotná príležitosť pochopenia obidvoch súvislostí, ktoré medzi sebou pravdepodobne spája absolútne zhodná paralela, čím dostával tento japonský film - jidaigeki, pod taktovkou režiséra Masakiho Kobajašiho, ďalší podstatný rozmer, ktorý ho robil oveľa zaujímavejším, než v opačnom prípade. • Netrvalo mi príliš dlho, pokým som si zvykol na zvláštnejšiu formu tohto mimoriadne znepokojivého počinu, kedy som si užil naozaj množstvo 「prestrihov」 z aktuálneho diania na to minulé, kde obidve roviny boli kvalitne vyvážené, za čo sa môžem pekne poďakovať predovšetkým i samotnému scenáru, ktorý ma udržiaval v maximálnom napätí až do záverečných tituliek - s určitým kameňom na srdci - zo všetkých scén, ktoré som doslova hltal, ktorý mi nakoniec ale nespadol zo srdca. • Herec v hlavnej úlohe - Tacuja Nakadai, ktorý sa mimochodom zaskvel v mojich obľúbených 『kurosawovkách』 , typov Kagemuše & Ranu, dovolím si tvrdiť, že práve v Seppuku, predviedol vari jeden zo svojich najlepších hereckých výkonov počas jeho bohatej kariéry, kedy by som ju zaradil k tým「naj legendárnejším」 . Dosť už bolo množstva slov, toto proste treba raz vidieť, a už na to človek nikdy nezabudne!  (04.02.2023) (méně) (více)