Podzimní almanach

Moja prvá skúsenosť s Bélom Tarrom. Pomalý, formálne premyslený film o 5 nesúrodých postavách v stiesnenom priestore mudrujúcich o živote, hodnotách, bolesti, túžbe a strachu. Chvíľu mi trvalo kým som si našiel k filmu cestu. Predsa len detaily na tvár, kde je 80 % monológov bez odozvy, je štýl na aký si treba zvyknúť. Ale po 30 minutách sa pred nami odvíja scenáristický a réžijný opus. Príbeh napreduje. Všetko sa začína preplietať a výsledná myšlienka je akási dekadencia vo vnútri nás všetkých, kde najčistejší pohľad na svet, je kvôli nepriazni často krát odsúdený strašnejšie ako jeho morálne skazené okolie, ktorému chcel pomôcť a v ktorom sa tiež znížil na jeho úroveň. Zbožňujem filmy prebúdzajúce otázky k diskusií a tiež ak majú v sebe nejakú myšlienkovú neukotvenosť. Tarr chcel povedať filmom veľa a som rád, že môžem napísať, že sa mu to podarilo. Jeden z tých filmov čo zostanú v pamäti a keď príde na ne reč bude sa o nich pri pive výborne kecať. (22.08.2014)

Depresívne a úzkosť vyvolávajúce dielo... Priznám sa, zo začiatku to chcelo veľkú dávku trpezlivosti. No našťastie netrvalo dlho, a príbeh piatich postáv zavretých v jednom byte ma chytil za pačesy. A to sa pritom celý dej pred zrakom diváka odvíja iba na základe dialógov jednotlivých postáv. Trochu mi to pripomenulo Bergmana, ktorý si taktiež potrpel na dialógoch postáv utvárajúcimi tak ich príbeh, no narozdiel od neho sa mi Béla Tarr zdá divácky neprístupnejší čo sa týka všeobecnej psychológie. Jediné čo môžem o postavách vyhlásiť je, že mi boli všetky vrcholne nesympatické, taký ľudský hnus sa pokope v jednom filme zíde iba málokedy, obyčajne sa k nim pripletie aj niekto normálny, ale tu... tu boli všetci skazení do morku kostí. Škoda, že mi nebolo dopriate trochu viac im nakuknúť do hláv, no možno to tak aj bolo lepšie, to čo by som tam našiel by ma asi veľmi nepotešilo... skrátka vrcholný humus. A ako už podotkol jeden užívateľ, prostredie bytu mi zase pripomenulo bezútešné domové priestory Viscontiho filmov časovo lokalizované niekde do medzivojnového a vojnového obdobia, ktoré sú základom pre jeho všeobecne chladnú a depresívnu atmosféru. Čo sa týka farebnej kompozície žiaľ, nepodarilo sa mi ju rozlúsknuť. A vlastne ktohovie či mala pre dotvorenie dejovej linky nejaký význam, alebo možno aj mala, no len s viacerými možnosťami výkladu. Nech je ako chce, v každom prípade ide o pozoruhodné dielo, ktoré však už nikdy nechcem vidieť. 80/100 (31.05.2017)

Z prostoru "Za zavřenými dveřmi" (Huis clos - právnicky "s vyloučením veřejnosti"; Sartre, 1943) nepronikají žádné informace (tak jako z nebe nebo pekla), zprostředkovat je může jedině medium. Béla Tarr povyšuje milostný trojúhelník na nemilosrdný pětiúhelník, aby mezi jeho vrcholy vepsal existenciální drama, které se nedožilo katarze (procitnutí z nevolnosti). Pět lidí se svými projevenými i zastřenými tužbami krouží kolem sebe, mluví, aniž by se dokázali domluvit na čemkoli. Případná citace z výše uvedené Sartrovy hry: "Et cependant, nous sommes en enfer. Et personne ne doit venir. Personne. Nous resterons jusqu'au bout seuls ensemble. (A tak jsme přece jen v pekle. A nikdo nesmí odejít. Nikdo. Až dokonce zůstaneme sami spolu)" - to je to "peklo jsou ti druzí"... A tak se nakonec mluvilo víc o Sartrovi než Tarrovi, což rozhodně není dobře. (23.11.2014)

LFŠ 2010 | Neoddiskutovatelně jeden z vrcholů Tarrovy tvorby, vycházející ze Sartrovy divadelní hry S vyloučením veřejnosti. V tísnivé atmosféře jednoho zataženého bytu se zvrásněnými zdmi ještě více připomínající stáří a únavu, bytu, který po celý film neopustíme, se mezi jeho obyvateli rozehrává hořké, skvěle napsané, sociální peklo. Na Tarrovy filmy velmi vzácně je použito barev, symbolizující nálady postav. Herci jsou snímani z velké blízkosti - větší vzdálenost je už snímána přes překážky a navozuje pocity klaustrofobie. Všechno podtrhuje minimalistická hudba Mihály Víga, většinou rozklady mollových akordů na elektrickém pianu podpořené silnými basovými tóny. (01.08.2010)

Ohromne nepríjemný a na sledovanie náročný film, oproti ktorému sa aj tie najnepríjemnejšie kúsky európskeho autorského filmu, na čele s Fassbinderovým V roku s 13timi splnmi, javia ako vcelku milé oddychovky. .......... Počiatky Tarrovho štylistického krasokorčuľovania sa zarývajú do diváka s mŕtvolnou vyprahnutou pomalosťou, pričom v ňom zanechávajú hlboké a ihneď hnisajúce trajektórie svojej veľakrát (takmer neustále) neznesiteľnej sugestívnosti. je to portrét najnegatívnejších ľudských stránok, vykreslený spôsobom, ktorý sa bolestivo plazí pod kožou a vytvára dojem nefalšovanej choroby. ....... Celým filmom sa prepletá atmosféra hnitia a ľudského rozkladu (posilnená aj chorobnými odtieňami zelenej, červenej a modrej, vpitými do diegézy filmu). Zaujímavá skúsenosť, som rád, že to mám za sebou a už to nemusím sledovať. (26.10.2014)