Večeře u Noriko

Noriko no Shokutaku hodinu začíná, hodinu končí a půl hodiny se láme. Námět a scénář je od Suicide Club neskutečný pokrok a evoluce myšlenky do evropské dospělosti. Pro představu je to, jakoby Lynch šukal Hanekeho a někdo si u toho psal poznámky. Tedy již podruhé (po Kimyô na sâkasu) měl u mě Sono našlápnuto na absolutno. Opět to posral. Zatímco Kimyô geniální formu zazdilo stupidně řešeným vyvrcholením, které ještě tak dlouho řvalo na diváka, že graduje až to začalo vadit, Noriko podrazila nohy forma. Film vypadá strašně, jak debut z kapesného a trvá dost dlouho, než ho začnete brát vážně (naštěstí to má pojištěno stopáží). I poté se však udrží další neduh a to jsou vnitřní monology, které nejsou ničim jiným než doslovným popisem situace, kterou právě vidíme - kluk obejme babičku a je nám řečeno "kluk objal babičku", muž se vrátí do místnosti a overvoice hlásí "vrátil jsem se místnosti". Tahle úlitba slepým divákům není rozhodně nic, co bych ocenil a téměř 160 minut filmu donutí několikrát k tomuto faktu změnit stanovisko, ale nikdy v jeho prospěch. (14.10.2011)

Je to celkom dobrá psychologicky ladená dráma od Shiona Sona. Má dosť dobrý príbeh o jednej obyčajnej rodine s dvomi dcérami žijúcej v malom mestečku, z ktorých staršia je už unavená týmto životom bez ambícií a túži odísť do Tokia, čo jej ale otec nedovolí a keď sa cez internet zoznámi s novou priateľkou, rozhodne sa konečne zobrať svoj osud do vlastných rúk a navždy odísť do Tokia, pričom ju čoskoro nasleduje aj sestra a spoločne slúžia v novom type služby, v ktorej sa môžu ľudia najímať ako predstieraní rodinní príslušníci a keďže sa kvôli ich odchodu rodina úplne rozpadne, otec sa ich rozhodne nájsť. Spracovanie je na tom dobre, síce to je taký veľmi zvláštny film, v ktorom prakticky ani nie je najviac kladený dôraz na samotný príbeh, ale hlavne na pocity postáv, no filmu to vôbec neškodí, pôsobí to veľmi zaujímavo. Síce tá dĺžka možno je trochu väčšia, než by bolo najvhodnejšie, toto nie je práve taká zápletka, aby ma to dokázalo dokonalo strhnúť po celý čas a tak prakticky všetky kapitoly mohli byť trochu skrátené, ale zase si ani nemôžem sťažovať, rozhodne to zaujme. Bavili ma hlavne všetky tie pocity oboch sestier a následne aj otca, síce celý ten nápad s týmto originálnym podnikaním, v ktorom sa ľudia hrajú na rodinných príslušníkov pôsobí tak zvláštne, ale bavilo ma to a je to využité celkom zaujímavým spôsobom. A samozrejme chválim celý tento originálny spôsob pokračovania, toto nie je žiadne plnohodnotné a priame pokračovanie predchádzajúceho filmu, dokonca ani z neho všetko nedovysvetlí, funguje to aj samostatne, skôr to rozširuje jeho pozadie a priamo predchádzajúceho filmu sa to dotýka len čiastočne. Len ma trochu mrzí, že tento film prakticky neobsahuje žiadne konkrétne situácie, ktoré by výraznejšie vyčnievali, celý film je dobrý, ale uvítal by som aj nejaké scény, na ktoré by sa dalo dlhodobo spomínať, ako je to aj v prípade predchádzajúceho filmu. Herecké obsadenie je bez problémov, celý film má prakticky len štyri výrazné postavy, obe sestry, ich nová priateľka a otec a všetky sú dobre zvládnuté. Réžia a technická stránka sú výborné, Shion Sono má na svojom konte aj lepšie výkony, ale aj toto si ma získalo, hlavne tou zaujímavou atmosférou. Noriko's dinner table považujem za jeden zo Sonových slabších filmov, ale stále je to slušná kvalita a veľmi zaujímavý filmový počin. 73% (22.12.2012)

Chýbajúce puzzle? Áno aj nie. Sono prostredníctvom Noriko a jej sveta vysvetluje svet Suicide Clubu, ibaže je to vysvetlenie čiastočné a hlavne silno symbolické. Piatu hviezdu vlastne nedávam preto, že pre mňa je Suicide Club dokonalý taký aký je, a teda najmä symbolický, a vysvetlenia nepotrebuje. Ako samostatný film to je ale geniálne bezpochyby tiež. (31.03.2013)

Psychoanalytická drátenka idúca až na dreň. Ak sa hovorí o Love Exposure ako ultimátnom zavŕšení všetkých filmov o láske, je Noriko's Dinner Table ultimátnym zavŕšením všetkých filmov o rodine. Sono sa ešte nikdy predtým neponoril tak hlboko a sugestívne do vnútra svojich postáv, pričom ich vydoloval takmer na maximum. A tiež až na jednu výnimku nikdy predtým nenatočil film tak zvláštny a pritom tak opojne a desivo uveriteľný. Pritom vo vzťahu k Suicide Club sa film nedá definovať ako jasný kúsok skladačky, ktorý perfektne zapadá do celku - naraz sa totiž odohráva pred ním, počas neho aj po ňom, pričom sa vyhýba jasnému prepojeniu či banálnym scenáristickým pokusom o vysvetlenie. Ponecháva ho taký, aký je, berie si len okrajové postavy, ich vzájomné vzťahy a miesto návratu tematicky rozširuje univerzum o majstrovský príspevok - štúdiu rodiny v modernej japonskej spoločnosti. Takmer dva a trištvrte hodiny hĺbkovej sondy pojednávajúcej o identite, vzťahoch, rodičoch a deťoch v hre, riadiacej sa prísnymi pravidlami a v ktorej má každý rolu, akú si vyberie. V hre zvanej život. Postupná metamorfóza Noriko, Yuky a ostatných, predstavujúca jemné psychologické odtiene, s ktorými Sono opatrne narába, podlieha tomu, čo si želá okolitý svet, nie tomu, čo si želajú jeho "hrdinovia". Osobne ma zaujali zámerné časové lapsusy, ktoré evokujú úmyselné ohýbanie reality, ktorá je reálnejšia ako skutočný svet. Začínam vidieť, že vlastne všetky Sonove filmy sú prepojené ako uzavretý kruh v spoločnom a jednotnom univerze, ktorého podobu a zákonitosti stanovil v roku 1985 svojim surrealistickým debutovým krátkometrážnym filmom Ore Wa Sion Sono Da!. Nerád sa opakujem a používam takéto výrazy, ale... Sono je génius. 100% (12.06.2014)

Shion Sono zrealizoval v kinematografii veľmi zriedkavý (možno až unikátny) prípad, kedy svojím nasledujúcim filmom vysvetlil a rozšíril svet svojho predchádzajúceho snímku (pričom medzi spomínanými snímkami nejde o vzťah prequel-sequel). Noriko totiž pracuje s koncepciou, ktorú použil v svojom predchádzajúcom filme - Jisatsu saakuru (používa aj konkrétne zábery z tohto filmu), pričom ju rozvíja do oveľa širších súvislostí. Vzťah hry presvedčivejšej ako samotná realita (ktorá je tým zároveň popieraná) ako i fungovanie buričskej, možno až anarchistickej skupiny v rámci celkovej spoločnosti potom ešte vzbuduje spomienky aj na Fincherov Fight Club. (08.07.2005)