Večeře u Noriko

Další Sonův zářez nebo spíš nářez.Tohle je psychologický drama jak kráva.Všem těm kdo by tenhle snímek chtěli vidět doporučuju si nejdřív pustit Jisatsu sakuru(Kroužek sebevráhů),protože tyhle fimy jsou úzce spjaty.A tento snímek dáva Kroužku sebevrahů úpně jinej rozměr a posouvá ho ještě výš než na 5 hvězd.Večeře u Noriko vypráví příběh dospívající 17ileté Noriko,která jakoby nikam nezapadala.Proto se pomocí chatu pod jménem Mitsuko(jak jinak) spojí s podivnou komunitou z Tokya.A zanedlouho prchá z domu právě do Tokya a zde ze rozehrává teprve to pravý psycho nátlak(hlavně na diváka).Víc prozrazovat nebudu.Každopádně mi z toho šla čelist opět dolů.A opět podotýkám Šion Sono je GÉNIUS svého řemesla. (21.08.2015)

Film sice souvisejici s predchozim Suicide Club, ale celkove naprosto jiny. Vysvetluje motivace clenu Sucide Clubu, ale nijak neodhaluje veskere souvislosti predchoziho filmu, nesetkavame se se stejnymi postavami. Oproti Sucide Clubu je vystaven vice dokumentarne, cemuz prispiva rucni kamera a nekolik diegetickych vypravecu v podobe samotnych hlavnich postav, ktere se divakovi sveruji se svymi vnitrnimi pocity a predznamenavaji sva dalsi jednani. A v tom prave alespon pro mne tkvi klicovy nedostatek celeho snimku. V prvni casti se sice vypravecka jevi jako vhodny zpusob explicitniho zprostredkovani svych pocitu, nicmene v dalsich fazich pusobi komentar jiz spise rusive a v zaveru myslim uz vubec nebylo nutne divakovi sdelovat totez, co muze videt pomoci obrazu. Osobne mi byla blizsi syrovost Sucide Clubu a chvile beze slov dukladne pridavaly na atmosfere, coz se zde nedeje az tak precizne, nebot temer neni okamziku, ve kterem nejsou slyset slova. Samozrejme by nebylo na miste zadat po autorovi, aby byl tento film zpracovan naprosto stejne jako predchozi, protoze tim by oba ztratily na osobitosti, avsak zde plati, ze nekdy i mene je vice. Tak ci tak pro me ale urcite Shion Sono zustava jednim z nespornych talentu soucasneho japonskeho filmu a je to pankac jako hrom, ktery si nic nezada s ostatnimi predstaviteli tohoto proudu (Tsukamoto, Toyoda, Miike, Hiroki). "Gratulujeme pane rezisere, klobouk dolu." (Marek Eben pri zaverecnem ceremonialu MFF KV 2005). (10.09.2008)

Niekomu to príde úchvatné, pripúšťam. Do detailov rozpitvaný banálny príbeh dospievajúcich dcér, túžiacich sa vymaniť spod rodičovských pút. Rodinné zázemie stopercentné, stabilné zabezpečenie a príroda predsa nepustí: každé mláďa chce byť dospelým jedincom. Pravdou tiež je, že v prostredí normovanej, na prácu a kariéru vysadenej spoločnosti, ponúkajúcej ako perspektívu dospelého veku len predpovedateľnú rodinnú a pracovnú nudu, sa môže stať uvažovanie o samovražde zaujímavou alternatívou. Navyše v krajine, ktorú nechráni ochranný pláštik všeobecne platných náboženských dogiem o hriešnej neprípustnosti suicídia (doliehajúceho chtiac či nechtiac aj na bezvercov a agnostikov). Inou možnosťou je prežiť si iné životy až do dôsledkov. Hravé skúmanie základnej pochybnosti - naozaj je to stále o tom istom? Alebo je vzdanie sa identity hrou, ktorá dokáže poraziť fádnu a sivú byrokraticko- podnikateľskú realitu? Každá mladícka rebélia však skôr alebo neskôr končí. Či už pokorným prijatím pravidiel, voči ktorým vehementne protestovala. Alebo tragikomickou pózou večnej vzbury, ktorá ale už vzburou nie je - je len zaradením sa do osídiel spoločnosti na inej úrovni. "Heuréka!" sa teda nedá vykríknuť ani nad týmto filmovým počinom, dôsledne síce pitvajúcim všetky záhyby hľadajúcej a blúdiacej dievčenskej duše, či myšlienkové poryvy smutného otca, ktorého postupne všetci opúšťajú, ale neprinášajúcom žiadne prekvapujúce, nové poznanie ani myšlienku. Opakujem: originálne poňatá, solídne zrežírovaná, no vo svojej podstate zbytočne rozvláčna banálna story o ťažkostiach dospievania v súčasnom svete. (09.09.2014)

Shion Sono zrealizoval v kinematografii veľmi zriedkavý (možno až unikátny) prípad, kedy svojím nasledujúcim filmom vysvetlil a rozšíril svet svojho predchádzajúceho snímku (pričom medzi spomínanými snímkami nejde o vzťah prequel-sequel). Noriko totiž pracuje s koncepciou, ktorú použil v svojom predchádzajúcom filme - Jisatsu saakuru (používa aj konkrétne zábery z tohto filmu), pričom ju rozvíja do oveľa širších súvislostí. Vzťah hry presvedčivejšej ako samotná realita (ktorá je tým zároveň popieraná) ako i fungovanie buričskej, možno až anarchistickej skupiny v rámci celkovej spoločnosti potom ešte vzbuduje spomienky aj na Fincherov Fight Club. (08.07.2005)

Chýbajúce puzzle? Áno aj nie. Sono prostredníctvom Noriko a jej sveta vysvetluje svet Suicide Clubu, ibaže je to vysvetlenie čiastočné a hlavne silno symbolické. Piatu hviezdu vlastne nedávam preto, že pre mňa je Suicide Club dokonalý taký aký je, a teda najmä symbolický, a vysvetlenia nepotrebuje. Ako samostatný film to je ale geniálne bezpochyby tiež. (31.03.2013)