Danny Rose z Broadwaye

Jedno z príjemných obzretí na dobu kabaretových hviezd. Danny Rose ako Woody Allen stále verný svojim neurotickým výstrelkom. Veľmi krásna Mia Farrow a atmosféra časov dávno minulých. Páčilo sa mi to. Možno nie tak ako iné Allenové vzťahovky, ale predsa len to malo akúsi gradáciu. Od mafiánov, skrze stratené existencie až po tak kľúčový beh za dievčaťom. Všetci sme tam boli a kto nie tak sa tam skôr či neskôr dostane. Woody vždy robil filmy o ľuďoch, ktorý sa nebáli snívať a pritom vybočovali zo spoločnosti. Boli to intelektuáli z jasným pohľadom na svet a zároveň emotívne rozrušený a neistý. Danny Rose možno nie je dokonalé dielo, ale nesie v sebe to najkrajšie možné posolstvo. Ďalší z malých veľkých filmov Woody Allena. (20.12.2013)

Mne koniec filmu nepripadal tak silný, ako píšu niektorí. Skutočný, to hej, ale skôr v Allenovom svete. A ten už asi moc dobre poznám, aby ma ešte vedela prekvapiť romantika, v ktorej zohráva úlohu on sám ako herec. To je vždy také nepravdepodobné, že žena s nohami dlhými ako Woodyho súkromná bibliotéka, si začne práve s ním. Ale humor! Tým si on predsa môže získať každého, aj mňa a aj v tomto prípade. (10.03.2016)

JEDEN KOMIK Z ATLANTIC CITY MÁ ŠKATULI OD DOUTNÍKŮ S VYŘÍZNUTOU DÍROU. V ZÁKULISÍ SI ROZEPNE KALHOTY, STRČÍ HO TAM A PAK TO UKAZUJE U STOLŮ. TO JE HUMOR? U Woodyho Allena, fascinovaného filmem, jazzem a sexem, mě snímek o divadelním impresáriovi docela překvapil. Zajímavá byla ona zápletka s mafií - kdyby takhle vypadaly všechny filmy o cosa nostře, miloval bych je bez výhrad ;-) A navíc - jeden z Woodyho nejromantičtějších konců... (10.05.2007)

Dost jednoduchá povídačka, která mě ale ani nebavila, ani nezajímala. Allen jako by tu zapadl do stereotypu. Je paradoxní, že když zkusí něco zásadně jiného (Interiéry, Hvězdný prach), tak mu to vytýkám, ale když je naprosto klasický, taky si stěžuju. Co já vlastně chci? No možná zajímavý příběh, zajímavého hrdinu - to tu prostě nevidím. Když si uvědomím, že tomu předcházel Zelig a následovala Purpurová růže z Káhiry, tak se s tímhle prostě nedokážu spokojit. (20.08.2012)

Tentoraz nebudem písať o konkrétnom filme, skôr o myšlienkach po jeho skončení. Kedysi som mal allenovky rád, no teraz s výnimkou "Hollywood endingu" - vtipnej sebakritike vlastných neurotických obžerstiev a "Všetko, čo ste chceli vedieť o sexe (ale báli ste sa opýtať)" – humorným poviedkam na spôsob Monty Pythona - mi väčšina ostatných pripadá až zúfale rovnakých. Nemyslím dej, hercov, či prostredie . Naopak, plodný režisér a scenárista ich vcelku variabilne vkladá do režisérsky slušných kúskov založených na šľahoch slovného humoru, vzťahového podpichnutia, či nostalgického roznežnenia. Skôr ide o celkový pocit z videného: drvivá väčšina všetkých tých obratne vymyslených dialógov a hlášiek mi ostane v pamäti tak deň, dva. Trvalejšie si zapamätám len trieštivú zmes rozpadajúcich sa a novo utváraných vzťahov s množstvom ohybných slov a so zmierlivo frustrujúcim ukončením, so smiešnym, neprakticko-roztomilým intelektuálom v hlavnej úlohe, často stíhaným neuveriteľnou smolou, hypochondriou alebo neurotickou poruchou. Veru, až s odstupom času doceňujem slová Timothy Learyho, ktorý o Woody Allenovi napísal (parafrázujem), že celá jeho tvorba je len odrazom zacyklenej egoisticko-neurotickej fázy životného cyklu, venujúcej sa výhradne svojim problémom, neprinášajúcej veľa objavných a nových myšlienok a v podstate povrchnej a plytkej. Môj rezultát však tak ostrý nie je: Slušná zábava. Na jedno pozretie. (24.04.2007)