Křehká identita

Alternatívny názov filmu by mohol byť "Exponenti ľudáctva". Pretože tento dokument je hlavne o nich, obdivovateľoch slovenského štátu a jeho ideológie. O pánovi Pánisovi (je mu venovaný najväčší priestor), pánovi Tkáčovi, pánovi Ďuricovi a o troch náboženských extatičkách, ktoré v jazykoch skúmajú posolstvá veľkomoravských vierozvestcov. Pán Pánis je exot mimoriadneho rozsahu, ktorého som zažil na demonštráciách začiatkom 90. rokov, kedy radikálne horlil a vykrikoval proti čechoslovakistickým zradcom, pre ktorých navrhoval nejaké exemplárne tresty. Už vtedy som si povedal, že toto je nejaký vyšinutý blb. Neskôr sa ukázalo, že roky si zarábal ako treťotriedny estrádny zabávač. Ukážky jeho hudobného a poetického nadania sú aj v dokumente. Vtedy mi pripadal ako exponent Mečiara, aby zhovadením nacionalistov prispel k vedomej orientácii voličov na múdrejšie a zodpovednejšie rečniaceho ocka národa - Vladimíra Mečiara. Dobrá finta na to aby sa masová popularita upla vyrobením totálnych hovád na hovado zdanlivo najrozumnejšie. Dnes je z Pánisa len smutná figúrka vlastného obdivu k ľudáctvu so všetkým, čo k nemu patrí - čo dokazujú aj zábery z dokumentu zo zjazdu jeho marginálnej ministrany s hlavnými cieľmi - dokončiť pomník kniežaťu Rastislavovi a ak Boh dá aj Jožkovi Tisovi. Ďalším z protagonistov pán Marián Tkáč - súčasný predseda Matice Slovenskej, ktorému nič dobré nekuká ani z očí, ani z výrazu tváre (to má spoločné s Pánisom). Tento pán má zjavný výtvarný talent čo dokazuje sériou odporných machľaníc z veľkomoravských dejín. Z minulosti známy ako komunistický aparátčik na Ministerstve financií a podozrivý z aktívnej spolupráce s boľševickou tajnou službou (ŠtB), nakoľko sa aktívne pohyboval v katolíckych kruhoch. Všetko čo vo filme povie sa mi podvedome spája s týmito faktami. Je mi na zvracanie. Žalúdočnú nervozitu odľahčujú náboženské mystičky putujúce za relikviami vierozvestcov až kdesi do Albánska. V extatickom jazykovom virvare sa dopracúvajú k podstate slovenských dejín. Nakoniec som si nechal Milana Stanislava Ďuricu. Odhliadnuc od jeho poznámky o mlieku na ktorom bol odchovaný Hitler - a ktorá sa potom dá vnímať obojako - nielen, ako je prezentované v dokumente: že Hitler bol k Slovákom taký zhovievavý vďaka slovenskému mliečku, čo píjal od slovenskej dojky, ale aj tak, že Hitler bol taký ako bol komplexne, lebo pil iskrivo tuhé slovenské mlieko. No odhliadnuc od tohto citátu (Ďurica sám hovorí, že cituje nejakého socio-psycho neviemčo) považujem M. S. Ďuricu za jedného z najlepších slovenských historikov. Na rozdiel od jeho samozvaných kritikov som väčšinu jeho prác podrobne prečítal a vrátane poznámkového aparátu ide o seriózne diela, podložené mnohými faktami, ktoré neradi počujú ako kovaní liberáli, tak oddaní nacionalisti. To, že sú ideologicky podfarbené ľudáctvom mi vôbec nevadí, nakoľko ja považujem dielo každého jedného historika za ideologicky podfarbené. Na rozdiel od ideologických historikov socializmu a ich pohrobkov disponuje Ďurica preverenými skutočnoťami a tak pre mňa spolu s Jablonickým, Vnukom a čiastočne Liptákom patrí k trojici-štvorici najlepších slovenských historikov. Dokument ako celok pobaví, ide naozaj o úprimné výpovede obdivovateľov ľudáctva, sympatické je, že režisérka si k nim našla cestu, vidieť, že ju rešpektovali a otvorili jej úprimne to, čo si myslia. A pomedzi nimi sa objaví niekoľko zaujímavých, pravdivých myšlienok, ktoré však svoju hodnotu strácajú medzi ľuďmi, ktorí ich prezentujú a spôsobom akým sú prezentovaní (nie je náhoda, že Ďurica dostal v opozícii k Pánisovi málo priestoru, nakoľko ľudia by sa tak nesmiali). Je však dobré, že toto dielo vzniklo. Pre pamäť a aj pre podarenú sociologickú sondu medzi dobových nositeľov zástavy vypätého vlastenectva. (19.11.2012) (méně) (více)