Sny Akiry Kurosawy

Povídkový film legendy světového filmu, obsahující povídky mistrovské (například "mrtvý voják v tunelu"), pouze bizarní až kýčovité (procházka obrazy Van Gogha) a bohužel také i přes svou krátkou stopáž téměř nedokoukatelné(např. "apokalyptická" povídka). Celkově je z filmu dost patrné, že Mistr má svůj zenit dávno za sebou. (11.02.2003)

Ak by som mal hodnotit len posledny "sen", bolo by to jasnych desat. Dedinka - zijuca v dokonalej symbioze s prirodou, plna zivota a radosti, kde aj smrt je dovodom k oslave. Inak je to celok, viac menej na seba navezujucich "myslienok", ktore zrejme sprevadzali Kurosawu ako cloveka po cely jeho zivot. A to hlavne nenavist k vojne, strach z toho co sa moze stat ak ludstvo dospeje ku katastrofam (atomova vojna, vybuch atomovej elektrarne), ktore su dnes viditelnymi nebezpecenstvami, a laska symbioza s prirodou, ktora odprostuje ludstvo od vsetkych nepotrebnych veci a nebezpecenstiev a je tak tym spravnym sposobom zivota. Autorovo uzko osobne dielo - vypoved starca, ktora sa dotyka a viac ci menej urcite oslovi aj vsetkych, ktory si toto dielo pozru. Po technickej stranke nieje co vytknut, ba naopak, na niektorych miestach priam nadchne jemna spolupraca hudby, obrazu a zvuku, ktore akoby vznikali sucasne. (8.5/10) (18.08.2007)

Zvláštní. Viděl jsem tenhle film jako dospívající mladík, jako muž zralého věku, i nyní středního věku, a pořád mne dostane svou atmosférou, pořád v něm nacházím nové paralely, spojitosti s Kurosawovým životem i celkovou nechvalnou tragédií Japonska za 2. sv. války (jak jejich připojení se k Hitlerovi, tak posléze jaderné bomby), ale jsou zde i další vnitřní krajiny režiséra - láska ke krajinářství a Van Goghovi (pobavilo mě, kdo ho hraje), láska k přírodě. Jednoznačně nejlepší povídka čeká na závěr, nejen že vše shrne, ale dokáže i z pohřebního tématu vykouzlit důvody k veselí. Plus ta pohřební píseň - dodnes se její jásavosti nemůžu zbavit a zní mi v hlavě. (05.07.2019)

Vzťah človeka s prírodou, ale ako aj samotné smerovanie ľudskej populácie, to všetko zachytáva táto zbierka snových segmentov. Od iniciačného, v ktorom chlapec vstupuje cez dúhovú klenbu do sveta snov nám režisér predkladá svoj náhľad na svet. Od viacerých alegórií na závažné témy v kombinácii s hravou imagináciou, prelievajúcu sa do zjavnej kritiky ľudského konania až po oslavu jednoduchého života - to všetko rámcované v širokej palete farebného nasnímania. Len škoda, že niektoré "sny" sú až príliš popisné (najmä posledný - z dediny vodných mlynov) a divákovi tak ostáva málo priestoru na vlastné hľadanie, alebo blúdenie. Záverečné položenie kytice na hrob - dojíma a alarmuje zároveň. Titulková sekvencia, kde na pozadí sledujeme tok vodnej hladiny, ako keby vypadla s Tarkovského snímok (napr. Solaris). (07.03.2005)

Mám taký zvláštny pocit, že film, ktorý som videl pred týmto a aj tento majú akúsi previazanosť s tým, čo sa mi deje v živote a práve pre ten koniec akoby bez lásky iba o pominuteľnosti a plynutí času, mimochodom aj tento film bol tak natiahnutý, často prázdny, aj o tom by som vedel čo to povedať, aj o tej mozaikovitosti, či farebnosti, až som z toho trochu smutný. Chýba mi tam prvok lásky, či určitého zmyslu, ale aj napriek tomu pozoruhodný film, len škoda, že v mnohom ostávajú veci pri snoch, niekde možno našťastie, ale predsa občas by to chcelo niečo iné. Kurosawa a Honda to neodflákli, len možno to chcelo niečo iné. (17.08.2015)