Paměť – zrod Vetřelce

Votrelec je jeden z mojich najobľúbenejších hororov a v prenesenom význame je ako živočíšny druh dokonca jedným z najdesivejších netvorov v dejinách kinematografie. Útočí na to atavistické, čo je v nás geneticky zakódované ešte z pradávnych dôb. Na to, čo sa dedí z generácie na generáciu. Okrem toho máme dočinenia s tvorom, ktorý sa pred ničím nezastaví. Nedá sa s ním vyjednávať. Ani sa len nesnaží porozumieť nám. Nemožno sa uňho spoliehať na morálku á la Predátor, kde aspoň deti, ženy a teoreticky neozbrojení muži (a samozrejme šteniatka) mali šancu na prežitie. Ani hnusák Chucky nezabíjal každého na počkanie. Ale u votrelca nič také! Takže keď vznikol tento dokument, pravdaže som ho MUSEL vidieť. Upozorňuje na to, čo sme beztak vedeli: že prvý diel bol zjav. V tých dobách, koncom 70. rokov, mal žáner sci-fi úplne inú podobu. Vôbec by som sa nečudoval, ak by niektorí ľudia vo vtedajšom vedení 20th Century Fox boli nervózni zo Scottovej vízie. Preč boli elegantné vesmírne lode, parádne kostýmy, zázračné teleporty a stroje času. Takisto nablýskané laserové zbrane a hovoriacich robotov by ste vo Votrelcovi hľadali márne (OK, je tu Matka, ale XYZ). Scott zobral normálnych robotníkov/kamionistov v realistických pracovných odevoch, niektoré zamazal od oleja a pokrčil, aby nepôsobili dokonalým dojmom. Posádku vesmírnej lode prinútil fajčiť, nadávať, byť na seba nevrlí, hnusní, nervózni, demotivovaní. A zbrane? Vo vesmírnej lodi sa predsa nemôže strieľať! A načo by ostatne kamionistom boli? Nech sú radi, že dokážu časom splašiť amatérsky senzor pohybu a trápny skoroplameňomet. Jediné, čo tu funguje na 100%, je paradoxne samodeštrukčný systém. Prísť s TAKÝMTO špinavým konceptom v ére, v ktorej kinám vládli Hviezdne vojny, Blízke stretnutie tretieho druhu, celovečerný Star Trek a, ehm, Žandár a mimozemšťania, nebolo odvážne. Bolo to šialené. Nepredstaviteľné. Samovražedné. Destabilizačné. Zariadenie v Nostrome buď nefungovalo, alebo fungovalo zle. Nebol čas ho oparovať, alebo neboli financie, alebo chuť zo strany zamestnancov, ktorí rezignovali (tak nejak na všetko). Gore bolo na svoju dobu (a najmä na americko-anglický film) skutočne brutálne. Rozbitá lebka, legendárny „pôrod“ alebo Dallas meniaci sa na vajce (len v režisérskom strihu, ale no a čo), to všetko sú okamihy, ktoré trvajú síce len pár sekúnd, ale ide sa počas nich na doraz a nemožno ich dostať z hlavy ani po desaťročiach. Vďaka tomuto dokumentu som si uvedomil, že mi nikdy nenapadlo vnímať Votrelca ako parafrázu na Lovecraftove V horách šialenstva. Pritom novelu od HPL notoricky poznám a Votrelca taktiež poznám sprava-zľava. Zarazí, že tu nevystupujú Sigourney Weaver a Ridley Scott. Nudilo ma počúvať o presahoch do Watergate, vojny vo Vietname, Josepha Conrada a egyptskej mytológie. Áno, Scott a Giger boli géniovia a je možné, že to do svojho filmu naozaj zakomponovali, pre mňa ale bol Votrelec vždy perfektný najmä naopak paradoxne práve vďaka tomu, že sa práveže na nič nehral a bol to „len“ čistý sci-fi horor bez metafor. Oveľa viac ma preto samozrejme bavilo počúvať historky z natáčania, samozrejme vrátane kultovej scény „pôrodu“, alebo nestáleho prízvukovania, aký je ten film sexuálny (rovno dve postavy sú tu orálne zneužité). (19.02.2024) (méně) (více)