Mamma Roma

Talianska herečka Anna Magnaniová, bola snáď až natoľko talentovanou, energickou, temperamentnou a ohnivou krásavicou, že by kľudne ukočírovala nielen zrovna tento, konkrétne 2. v poradí, Pasoliniho, režisérsky počin, ale i úplne hocaký iný, ktorý by jej v podstate ponúkol možnosť sa plne realizovať, i keď zase nemožno tiež povedať, že by to tak tentoraz v Mamme Rome vôbec nebolo, skrátka, prenesené vo význame; „ísť iba na pol plynu”, tak práve na tom sa akosi nezakladala hlavná myšlienka tohto dramatického titulu. • Samozrejme, že táto ústredná protagonistka si znovu kradla každú jednu scénu, v ktorej sa zakaždým objavila, skôr som to práve teraz myslel presne tak, že sa o jednotlivé scény, vskutku pekne (po)delila i so svojim dospelým, podareným, filmovým synátorom Ettoreom s dosť nevybúrenými hormónmi v podaní Ettorea Garofoloa, pre ktorého sa jednalo nielen o priam oslnivý debut na poli hraného, celovečerného filmu, no zároveň sa vďaka tomu vytváral i spoľahlivý konsenzus medzi ústrednými dvomi postavami, tým pomerne veľmi často dochádzalo i ku mimoriadne zaujímavým, spoločným scénam, alebo povedzme, že taký predstaviteľ Ettorea, si dokázal koľkokrát poradiť aj bez svojej „filmovej matky”, keď sa len pofľakoval s kamarátmi. • Jedná sa o titul, ktorý asi naviac dokáže oceniť najmä trochu „náročnejší divák”, ku ktorým sa mimochodom zaraďujem. PS: Druhá Pasoliniho snímka po sebe za plný počet *. PS 2: Tomuto chlapíkovi ešte určite ponúknem šancu... (17.08.2023)

Mne okrem Felliniho diel a klasík talianskeho neorealizmu Mamma Roma pripomenula Bunuelovych geniálnych Zabudnutých. Hlavný hrdina je mladík, ktorý hľadá navzdory ťažkej sociálnej situácii (ale nie až tak a určite nie neriešiteľnej) samého seba a svoje miesto v spoločnosti do budúcnosti. Príbeh je pomerne jednoduchý a fádny, ničím obzvlášť neprekvapí, preto som sa mohol sústrediť aj na zaujímavú kameru, ktorá je prevažne v pohybe spolu s postavami, ktoré vedú dialóg. Príjemná zmena oproti strihu typu záber a protizáber. Postavy občas vyvolávajú dojem, že sa pozerajú do kamery, avšak sú mierne odchýlené. Pasolini ukazuje Rím ako rozvíjajúce sa mesto, vidíme moderné vysoké bytovky a na druhej strane osudy "sociek", ktorí by chceli byť jeho právoplatnou súčasťou. 70%. No a Pasolini si skutočne vedel vybrať (v tomto prípade vo vedľajších úlohách) poriadne nesympatické ksichty. To bol jeho najvačší trademark. (11.09.2013)

Další skvělý Pasoliniho počin. Trochu podobné filmu Accattone, ale tentokrát snad ještě hlubší. Jeden z obecně ještě celkem dobře hodnocených ranných děl tohoto italského velikána, kde se režisér soustředí především na sociální problémy italské společnosti své doby. Příběh matky a syna, který nikdy nepoznal otce a jehož výchova je po příjezdu do Říma vedena především ulicí, první láskou, "přáteli"...Celý tento příběh už od začátku směřuje k tušenému, ne příliš veselému koci. Navíc se zde objevuje další člověk, který se také chce přiživit jen na někom dalším a neštítí se ničeho, ale takový tu není jediný, opět zde vidíme mladé lidi, kteří teprve vstupují do života, ale pracovat se jim nechce, avšak peníze potřebují a uchylují se dokonce k okrádání bezbraných pacientů nemocnice. Možná mne trochu mrzí, že Pasoliniho "oblíbenec" Franco Citti, tentokrát nedostal tolik prostoru, protože právě i jeho příběh by stál za hlubší rozvinutí. Mamma Roma se v mých očích zařadila po bok těch nejlepších děl z Pasoliniho tvorby. (27.06.2008)

Túžba zariadiť synovi šťastnú budúcnosť, odlepiť sa zo spoločenského dna a všepohlcujúca materinská láska v protiklade so snahou mladosti po voľnosti a citovej nepodmienenosti sú dominantnými motívmi. Predstava matky o pozdvihnutí sa spočíva v túžbe patriť medzi strednú triedu. Snaženia však stroskotávajú na hraniciach daných minulosťou (nepríjemne sa pripomínajúci pasák), rodovým predurčením (Mamma Roma spomína svoj rodokmeň zložený zo zločincov, kuriev a šmelinárov) a zároveň prísnym oddelením tried, ktorých sociálne postavenie je vopred dané a ťažko prekročiteľné. Zovretý svet pasoliniovského rozprávania rozohráva na pôdoryse antickej tragédie neveselý príbeh zo sociálneho dna. Atmosféra poetických obrazov predmestí Ríma zvýrazňuje smutný kontrast medzi uzavretosťou betónových sídlisk a voľnosťou prírody. Tieto obrazy, podfarbené úžasným hudobným sprievodom (Vivaldi, Donizzeti...), vytvárajú až hypnotické ladenie filmu. Spolu s príznačným výzorom predmestských flákačov a halasným smiechom hrdinov v situáciách, kedy sa rehotom skôr prekrýva bezmocnosť a bolesť, divák, poznajúci niečo z tvorby režiséra, spoľahlivo rozozná jeho štýl. Za zmienku stojí životom prekypujúci herecký výkon matky – levice v podaní Anny Magnaniovej. Pozn. Jeden z motívov filmu – snaha ukázať, že človek je od počiatku závislý od spoločenských podmienok, v ktorých vyrastá, a je temer nemožné opustiť postavenie dané touto predurčenosťou, rozpracoval v 70. Rokoch, v trilógii, začínajúcej skvelým románom Let do srdca nemecký spisovateľ Günter Herburger. (16.02.2006)

Pasolini musel milovat baroko, že celá stylizace filmu (včetně hudby Cherubiniho) přijala jeho estetiku, nemluvě o hodně silném využítí christologického námětu (jako radikální marxista vůbec Pasolini neměl k prvotnímu křesťanství a lidové religiozitě vůbec negativní vztah). Samotný vztah matky a syna je nejen jen osobní Pasoliniho, ale celoitalský. Osobně mi přijde film plný námětů, které využíval i v dalších dílech (lidová kultura vesnická versus městská - to je pozdější Dekameron, Kruh hoven a Dantovo Peklo se objevuje v Saló, politicky vyhraněné názory - komentování fašistické minulosti Itálie - nejen Saló, vztahy v úzké rodině jsou pak námětem adaptací - zcela přirozeně - starořeckých dramat Médea a Oidipus král apod.). (16.09.2012)