POMO

Slušný rozbeh zaujímavého indie celovečeráku, ktorý neviem prečo skončí pri 18. minúte a ostane iba nedopovedaným krátkometrážákom.

Skvelo nasnímané "akčné" lezenie na El Capitanovi, krátky výlet k patagónskemu Cerro Torre. Tieto lezecké fajnšmekroviny sú priamo v daných lokalitách striedané rozhovormi s bratmi Huberovými, ktorí sa vyjadrujú k lezeckej vášni, potrebe dosiahnuť čo si vytýčia, k strachu ktorý musia prekonávať, a hlavne k svojmu bratskému vzťahu - potyčkám a rivalite ktorá ich neustále prenasleduje, k závislosti ktorú k sebe prechovávajú. Nechýba ani rozhovor s matkou, ktorá jednému z nich pripomína, že doma má manželku a malé decko... Film týmto veciam iba naslúcha, nie je v ňom ani náznak dokumentaristickej reflexie, akú poznáme z komplexnejších a hlbších filmov Wernera Herzoga. Ale fanúšikov tohto športu a hôr ako takých poteší už len tým, že existuje. Podobné zábery z El Capitana naozaj nikde inde neuvidia. V IMAXe by to bola paráda.

Presne na polceste medzi "komerčnejším" Verejným nepriateľom č. 1 a "artovejšou" Gomorrou. Slušne obsadené (ďalšie nezabudnuteľné mafiánske xichty - casting je v týchto filmoch kľúčovou vecou). Tahar Rahim je vynikajúci, zákonitosti kriminálneho sveta priamočiare a surové. Len som mal trochu problém sa orientovať vo všetkých tých Korzičanoch, Araboch a Talianoch, medzi ktorými hlavná postava pendluje a ktorí sú ochotní splupracovať s ktoroukoľvek druhou stranou, len aby zničili tú tretiu.

Niekedy sa o tých najkrajších filmoch píše najťažšie. Pretože ste im zaviazaní. Pretože sa vás dotknú ako žiadne iné sofistikovanejšie filmy, pričom rozprávajú o tých najobyčajnejších veciach. Fish Tank ma prekvapil. Autenticitou, ľudskosťou, prirodzenosťou, krátkymi poetickými spomaľovačkami, ktoré boli tak príjemným pohladením v prítomnosti všetkej tej beznádeje navôkol. Vo Fish Tank mi prirástla k srdcu postava protivnej puberťáčky, ktorej by som sa na ulici vyhol na sto krokov. Fish Tank ma dojal scénou hip-hopového hopsania rodinky na obyvačkovom koberci. Toto je pre mňa európsky film roku 2009.

Najlepšia možná diplomová práca študenta všetkých tvorcovských predmetov filmovej školy. Som divák, ktorý to vie doceniť (a ktorý nedá na Hanekeho umenie dopustiť), ale ktorý sa kedysi dávno predsalen zamiloval do filmových obrázkov hlavne pre emócie.

Na dva a pol hodinovej ploche rozohraná psychologická partia o figúrkach bahniacich sa v politickom systéme, ktorý nemal víťazov, ktorý bol rakovinou ľudskej duše a na ktorý bolí si čo i len spomenúť. Vynikajúci scenár s detailnou drobnokresbou charakterov a ich iskrivých stretov; maximálne sústredení herci; presná, pomaly ale isto do čierneho mieriacia réžia. Prvotnú miernu rozťahanosť, absenciu známych tvárí a vizuálny minimalizmus, evokujúci televíznu produkciu, si nevšímajte – všetko, vrátane chladne nasnímaných sídliskových lokalít či jednotónovej hudby, posilňujúcej vypäté psychologické momenty, tu má svoje miesto. Ale pozor, nie je to príjemný ani divácky film. Je to silne smutný film, ktorému súčasná teen generácia, nedotknutá minulosťou našich krajín, snád ani neuverí...

Na akčný film málo akčné (súboje na nože sú dva, trvajú sotva minútu a nie sú fyzické, skor iba ikonické; + jedna statická prestrelka). Na drámu s posolstvom detinsky prvoplánové, s niekoľkými WTF momentami (Washingtonova nepriestreľnosť, oslie mostíky v deji, rozpačitá a hlavne zbytočná minipointa v závere). Postapokalyptická atmosféra je silne závislá na rozpočte filmu, talent režisérov na ňu nestačí (výrazne drahší Terminator Salvation bol pri všetkej svojej hlúposti oveľa viac sexy). Herci nemajú čo hrať, diváka nemá čo poriadne pobaviť. Ak som dal strhujúcejšiemu a vizuálne i obsahovo zaujímavejšiemu I Am Legend tri hviezdy, tu musím ostať pri dvoch.

Skôr estetický zážitok, než emocionálny. Nádherná výprava, kvalitní herci. Ani scenár, postupne odkrývajúci tajuplnú záhadu, nič nekazí. Ale film by ma nevystrašil asi ani v dobe vzniku, nieto ešte dnes. Pričom absenciu napätia nekompenzuje ani hlbším myšlienkovým presahom, ktorý bol prítomný v tých najlepších klasických Universal hororoch. Proste béčkar Corman, sústrediaci sa viac na efektné prevedenie formy, než prehĺbenie obsahu.

Ľahká béčková vyvražďovačka, ktorá stavia na premise prvého dielu, ale na rozdiel od neho neprichádza s vlastnými nápadmi a miesto toho si pohodlne (a neskrývane) lebedí na námete japonského Battle Royale a spopularizovaných prvkoch z Predátora (Henry Rollins čoby drsný pomaľovaný mariňák) a originálneho Texaského masakru (holčina pripútaná za stolom pri slávnostnej večeri). Aj herci boli v prvom diely zaujímavejšie obsadení a snaživejší. Títo sú tuctovejší a ľahšie zabudnuteľní.

Zostrih videí z Bonovych stretnutí s politikmi a inými vplyvnými ľuďmi na rôznych meetingoch a happeningoch, približujúci jeho aktivity v boji proti AIDSu a chudobe v rozvojových krajinách. O hudbe U2 tento dokument nie je ani v náznakom, maximálne sa opiera o hudobnícku popularitu kapely a jej lídra a z toho plynúcu moc v politických aktivitách. To by samo o sebe nevadilo, ale zostrih ako celok je šitý lacnou bulvárno-televíznou ihlou, kvoli čomu ho nemožno považovať ani za dôveryhodný zdroj informácií. Čo je v prípade daného žánru harakiri. Náhodou to zachytiť v TV tak OK, ale predávať to na DVD inde než v stánku u Vietnamcov je prasáreň.