JohnnyD

Je to vtipné, postavy sú skvelo napísané, medzi Petrom a MJ to riadne iskrí, no ten príbeh s cestovaním po Európe pôsobí dojmom, že bol na poslednú chvíľu pozliepaný na základe toho, ktorá krajina poskytla väčšiu investičnú pomoc. Vyslovene iritujúca je potitulková scéna, kedy (SPOILER) Marvel uponáhľane prezradí identitu svojho posledného hrdinu, ktorý sa pred verejnosťou skrýval.

Fantasticky poňatá biografia, kde je úplne jedno, do akej miery sa drží reality. Rocketman je zjavnou a otvorenou variáciou na život Eltona Johna, kde štylisticky mieša témy jeho skladieb a hlavné motívy života do jedného podoby uleteného muzikálu. Takto by sa mali točiť hudobné biografie. A nielenže Taron Egerton neskutočné hrá Eltona Johna, no rovnako dobre mu ide aj spievanie! 9/10

Je vskutku ironické, že seriál, ktorý si ako hlavnú tému vybral ničivú silu lží, je tak okato vyskladaný z klamstiev a poloprávd. Nie je pritom ani potrebné čítať rozsiahle analýzy, čo je skutočnosť a čo je dramatizácia, Chernobyl je miestami tak smiešne napísaný, že je zjavné, že má ďaleko od reality. Či už ide o učebnicovú Mary Sue v podobe Chomjukovej, expozičné dialógy (Sestrička: "Máme jód?", Doktor: "Načo by sme ho mali!"), ešte horšie expozičné dialógy ("Porozprávajte mi, ako funguje jadrový reaktor."), alebo úplne bolestivé expozičné dialógy (prednes babky vojakovi, kde sumarizuje históriu Ukrajiny za ostatných 70 rokov a to vrátane slova "Holodomor"), je tento moderne sa tváriaci seriál minimálne čo sa týka scenára priemerné zastaralé remeslo. Pritom sa naskytá otázka: načo toto všetko? Skvelým príkladom je scéna s nahými baníkmi. Stačilo pár sekúnd, aby som si počas sledovania zistil, že síce dolu bolo horúco, no nikto nahý nekopal. Čo vedie k poznatku, že pri dnešnom sledovaní seriálov je detailné vysvetľovanie okolností nepotrebné. Nielen kvôli dostupnosti informácii, ale jednoducho ľudia inak spotrebujú médiá. Každý diel akéhokoľvek populárneho seriálu sprevádzajú desiatky článkov, blogov a videí. Tie informácie sa k človeku dostanú a netreba kvôli nim ísť do takýchto zásadných kompromisov. HBO sa rozhodlo divákom naservírovať uhladenú, jednoduchú, údernú story, nad ktorou sa nebude musieť zamýšľať, no aj kvôli tomu seriál fatálne zlyháva v tom najzákladnejšom: dôveryhodne prerozprávať jednu z najtragickejších udalostí za ostatných 30 rokov. Osobne som po zhruba jednej až dvoch častiach neveril skoro ničomu, čo mi prezentovali tvorcovia. Kým ale u Rocketman je to úplne jedno, pri Chernobyl je dopad odklonu od reality oveľa dôležitejší. Široká verejnosť doteraz o katastrofe vedela len nejaké úlomky. Neexistoval ucelený príbeh. "Niečo testovali... Vybuchlo to... Verejnosť sa o tom dozvedela až za pár dní..." Seriál poskytuje prvý celistvý pohľad na černobyľskú katastrofu. A robí to za pomoci veľmi silnej dramatizácie. Aj takto sa tvorí falošná história. PS: Pravdaže má to aj skvelé scény (všetko bezprostredne pred a po výbuchu, alebo čistenie strechy), no na druhej strane angličtina a zahraničný cast tomu strašne uberajú z atmosféry.

Parabellum je vo všetkých ohľadoch horšou kópiou predošlých dielov. Príbeh trpí tým, že musí vyriešiť deus ex machina zo záveru predošlého filmu, neóny a farbičky síce pekne kontrastujú, no videoklipový vizuál sa kamsi stratil, ale problémom sú najmä akčné scény. Kým jednotka a dvojka mali choreograficky dokonalú akciu, trojka upadá do únavného päsťovania a strieľania hlava nehlava. John Wick 3 tak nakoniec pôsobí ako videohra, kde John Wick v checkpointe dostane úlohu ísť k ďalšiemu a aby sa tam dostal, musí zmlátiť cestou 30 random maskovaných zabijakov a to isté zas a zas. Niekedy je menej viac.

Ľudia v japonskej Godzille sú nepodstatným prvkom príbehu, ktorý sa stáva postupujúcou stopážou úplne bezvýznamným. Sú ultimatívnym MacGuffinom a v najlepších dieloch je posledná tretina čistá mlátička monštier. A má to svoj podstatný dôvod. Godzilla vznikla ako symbol Hirošimy a Nagasaki - ako ekohoror o ničivej nezastaviteľnej skaze, proti ktorej niet úniku - a tá malosť a zanedbateľnosť človeka oproti nezničiteľnej Godzille je tou základnou podstatou kaiju filmov. To všetko chápal Gareth Edwards, ktorý v jednotke sledoval príbeh z pohľadu bežných bezbranných ľudí, ktorí sa nedokážu postaviť monštrám. Jednotlivé scény sú nasnímané a zostrihané tak, aby umocňovali dojem z kolosálnych príšer, ktoré kontrastujú s biednym osudom bezmocných ľudí vo svete, ktorému vládne monštrózna Godzilla. Naopak v dvojke ľudia dokážu ovládať monštrá cez nejaký bizarný generátor zvukov a dieťa (!) zásadným spôsobom ovplyvní záver filmu. Film je tak typickým príkladom amerického prístupu, kde "Boh je mŕtvy" a ľudia (a deti!) dokážu poraziť aj to najväčšie zlo, čo je v zásadnom rozpore so všetkým tým, čo urobilo Godzillu fenoménom, ktorý fascinuje po celých 65 rokov. Godzilla II tak síce formálne obsahuje všetko, čo má mať správne kaiju, vrátane hollywoodskej premiéry kultových monštier ako Rodan, Mothra a King Giddorah, no na rozdiel od Edwardsovej jednotky vôbec nefunguje wow efekt z ich prítomnosti. Dôvodom je zásadné nepochopenie filozofie originálnej japonskej ságy, ktorú naopak Edwards tak verne vystihol. Ľudia sú nepodstatní, skutoční hrdinovia sú tí, čo majú desiatky metrov a tisícky ton

Happy Death Day 2U je ambiciózne pokračovanie, ktoré sa snaží čím viac odlíšiť od jednotky a to aj za cenu zásadného žánrového posunu. Napriek prítomnosti maskovaného vraha dvojka nie je ani toľko hororom, čo bola už i tak dosť komediálna jednotka. Film opúšťa slasherový koncept, keď hneď v úvode vytasí s odôvodnením, prečo sa Tree v predošlom filme opakoval deň. Táto sci-fi background story pritom zabíja tajomno jednotky a celý potenciál na slasherovú ságu. Napriek tomu ide stále o pomerne zábavný a vtipný film, no minimálne toľko, koľko je tu skvelých nápadov, je tu aj vaty a klišé.

Kým ostatné filmy museli ísť kvôli Infinity War/Endgame do zásadných kompromisov, čo niekedy bolo vyslovene na škodu (Civil War), scenár Endgame je vybrúsený do úplnej dokonalosti. Áno, dôjde aj na masovú digibordelovú bitku, kde sa mláti pol galaxie, no táto povinná jazda (bezpochyby najslabšia časť filmu) je osekaná na nutné minimum. Naopak najsilnejším momentom je atypická prvá hodina, ktorá žánrovo nemá nič spoločné s predošlými Avengers a vynikajúco pracuje s témou pochmúrneho sveta po Infinity War. Napriek množstvu postáv, ktoré sa tu ukážu, je dôraz kladený na klasický line-up Avengers, pričom príbeh každého pôvodného člena sa významne posunie, resp. uzavrie. Poteší to najmä pri Kapitánovi, ktorý si pre podriadenosť univerzu vytrpel asi najviac a časom zredukoval pomaly na scenáristický nástroj. Ale najväčší hrdina filmu je aj tak potkan!

Kým v osemdesiatych rokoch boli takéto rodinné filmy úplne bežné, žáner sa v ostatných desaťročiach rozdelil na infantilné komédie pre deti (ako Spy Kids) a na nostalgiu pre dospelých, ktorí vyrastali na amblinovkách (ako napr. Stranger Things) a filmy pre celú rodinu takmer vymizli. Shazam je preto doslova ako blesk z jasného neba, lebo sa vyhýba detinskosti, je pritom hravý a vtipný a má veľa funkčných rodinných motívov. Jedna škoda je, že scenáru nebolo dopriané viac času, lebo je v ňom kopec skvelých nápadov ale aj viacero slabých miest. Celá cesta hrdinu je dobre načrtnutá, no samotná premena z pubertálneho frajera na skutočného hrdinu nie je taká dôveryhodná, ako by mohla byť.

Remeselne majstrovská kolekcia tradičných hororových rekvizít a trópov, ktoré vytvárajú nepríjemnú až znepokojivú atmosféru. Ale ani tá nedokáže zakryť otrepaný námet. Oceňujem, že Peele sa nezachoval ako alibista a mal tú odvahu naservírovať divákom vysvetlenie a to aj za cenu toho, že to bude totálny bullshit. Vyslovene na palicu je len záverečný zvrat, ktorý nedáva žiaden zmysel, pokiaľ divák nie je podenka, ktorej sa premaže pamäť na zvyšok filmu. A na rozdiel od Get Out je tá sociálna alegória pomerne plytká (We're Americans!). Každopádne ide o mimoriadne atmosferický horor so skvelou remeselnou stránkou, no s nie úplne zvládnutým obsahom a ambíciami. Peele šiel do rizika (dobrým príkladom je obsah prvej tretiny, ktorý by iným vystačil na celý film) a v mnohom sa popálil, no o to sympatickejší je to film.

Akoby zabudnutá priemerná limonáda z roku 1992, napísaná na telo pre Roberta De Nira a Eddieho Murphyho. Neskutočne zastaralý gýč, ktorý je mizerne expozične vyrozprávaný tak, aby všetky motívy a charakterové prechody pochopil aj ten najväčší debil. Rozum stojí nad tým, že dnes niekto takto točí filmy a akadémia za to dáva Oscary. Peter Farrelly mal toho Oscara radšej dostať za Dumb and Dumber.