nascendi

Myslím, že Einstein kedysi povedal, že zničiť klebetu je ťažšie, ako rozbiť atóm. A William Wyler o tom nakrútil skvelý film podľa úspešnej divadelnej hry Lillian Hellman (podľa predlohy ktorej nakrútil výborné Lištičky). A aj keď Audrey Hepburn je mojou najobľúbenejšou herečkou, uznávam, že Shirley McLaine tu podala jeden z najlepších výkonov vo svojej kariére. Háklivosť témy, ktorá mi pripomenula Vintenbergov Hon nakrútený o polstoročia neskôr, vytvorila gradované napätie a nútila postavy meniť k nej podľa aktuálnej situácie svoje postoje. A puritánske, pokrytecké prostredie, ktoré nie je špecialitou amerických malomiest, vytvorilo k dramatickému príbehu ľahko načrtnuté kulisy.

Nedokázal som druhý krát tento film dopozerať do konca, ale dokázal som mu odobrať jednu hviezdičku. Film je zaradený do škatuľky romantických komédií, ja ho zaraďujem medzi terapeutické filmy,, ktoré by sa mali premietať iba na lekársky predpis alebo odporúčanie psychológa. Celý význam filmu vidím v tom, že dáva nádej tým, ktorým príroda alebo život, prípadne spoločnými silami ublížili. V mojom ponímaní je to ako s Forestom Gumpom, ktorý nás presviedča, že nie je potrebné aktívne pracovať na dosiahnutí úspechu, ale stačí mať iba šťastie. Nejdem samozrejme polemizovať s hodnoteniami ostatných užívateľov, pretože sa riadim Dylanovým "I touch noone and no one touches me".

Sú chvíle, kedy môj mozog nepracuje podľa mojich predstáv. Jedna z takých chvíľ nastala, keď som tomuto neskutočne hlúpemu a divákov ponižujúcemu filmu dal tri hviezdičky. Dnes som ho pretrpel druhý krát a tú láskyplnú hviezdičku dostali za časť výkonov niektorí herci. Škoda každého ďalšieho slova.

Za všetkým hľadaj ženu, hovorievajú Francúzi a Mauro Bolognini túto ich životnú múdrosť roztiahol na 118 minút. Nebol to jednoliaty zážitok. Zaujímavé a dramatické epizódy sa striedali rozťahanými a nudnými scénami, ktoré boli navyše umocnené akýmsi šerom, ktoré panovalo počas značnej časti filmu. Anthony Quinn i Dominique Sanda zahrali svoje party výborne a najmenej ich postihol nedopracovaný scenár. Ennio Morricone bol tentoraz prítomný, ale nedominoval, čo ani nebolo jeho zámerom, predpokladám.

Film som videl pre rokmi a dobre si naň spomínam, pretože mal atraktívny námet, bol primerane napínavý a v rámci možností aj autentický. Často dávam najavo, že by si diváci nemali pamätať Frajera Lukea iba podľa päťdesiatich zjedených vajec, ale nedá sa dosiahnuť, aby si nepamätali z tohto filmu vyberanie muších lariev z otvorenej rany na ramene.

Cesta do Ameriky mi nepripadala vôbec zábavná. Nečudo, keď námet poskytol a produkciu zaistil samotný Eddie Murphy. Založiť film iba na kontraste medzi tým, čo mám a tým, po čom túžim si vyžaduje množstvo nápadov, ktoré mi vo filme chýbali. Takže u mňa tento rasovo segregovaný film prepadol. Nestačí mi, ak jediným kladom filmu je sympaťák stvárňujúci hlavnú postavu.

Filmom Petra Greenawaya som zhodne pridelil po dvoch hviezdičkách. S jednou výnimkou, a tou je Brucho architekta. Dnes som si tento film, o ktorom Anderton napísal, že ide o "snobské umenie" letmo pripomenul a zladil jeho hodnotenie s ostatnými. Nemám záujem zlaďovať sa s ostatnými (väčšinou), ak je to na úkor môjho názoru.

Klasickú Feydeauovu frašku som videl v troch verziách. Myslím si, že nie je veľmi na nej čo vylepšovať. Divák väčšinou vie o čo v nej ide a najviac ho zaujíma, ako sa herci popasujú so svojimi postavami. Musím konštatovať, že inscenáciu z roku 1969 si cením viac, ako túto novšiu verziu. Práve preto, že minimálne polovica hercov mi do ich postáv nesedela. Vo fraške je normálne prehrávať, ale aj v tom je potrebné dodržať mieru, čo sa nestalo, čím som bol prekvapený a sklamaný. Napriek tomu ponechávam pôvodné tri hviezdičky, lebo tak ako som napísal na začiatku, že na fraške nie je čo vylepšiť, myslím, že ani veľmi čo pokaziť.

Pravdu povediac, nikdy som nebol priaznivcom humoru Leslie Nielsena. Na filmoch s ním mi prekážalo, že paleta poskytovaných vtipov je príliš široká. Od primitívnych a trápnych až po dômyselne vystavané a vypointované, čím sa trochu blížili k jednotkám žánru, za ktoré považujem dvojicu Horúcich striel. Nepotrebujem bádať nad tým, ktorá časť série je najlepšia. Každá sa dá pozrieť, občas sa zasmiať a do pár minút po konci zabudnúť. A to podľa mojich kritérií zodpovedá iba dvom hviezdičkám.

Knihy Jacka Londona patria medzi moje obľúbené čítanie v mladosti. So sfilmovaním akejkoľvek knihy prichádzajú problémy, pretože každý čitateľ si vytvorí vlastnú predstavu postáv z knihy a žiadny režisér sa nedokáže do toho množstva postáv trafiť. Kleiserova predstava s duom Brandauer-Hawke sa mi celkom pozdávala, kamera priam čarovala a výsledkom je moja spokojnosť. Určite existujú iné verzie, ktoré som nevidel, pravdepodobne niekto nakrúti ďalšiu, ale nemám záujem vidieť množstvo variant, porovnávať ich a hodnotiť. Na to nemám dosť času a ani záujem.