nascendi

No nadšený som nebol. Pre cieľovú skupinu (-y) má film nepochybnú príťažlivosť. Sú tam príťažliví muži, ktorých jedinou starosťou je zabávať sa, užívať si a popri tom deklamovať nejaké filozofické múdrosti. Film je akčný, stále sa tam niečo deje, akurát sem-tam presvitá póza, falošnosť a snaha manipulovať diváka. Preto nie je možné v mojom prípade ísť nad tri hviezdičky.

Niektorí ľudia veria na účinok prvého dojmu. Niektorí tvorcovia sa spoliehajú na "najlepšie na koniec". Ale ani parádny lanovkový záver nedokáže úplne prekryť nedostatky toho, čo záveru predchádzalo. Posielať poručíka losangeleskej polície ako poslíčka do domu boháčov a prideľovať ho k dopravnej nehode skôr, ako vznikne podozrenie z vraždy je dosť neobvyklé. A to nedovolené snorenie v neuzamknutých priestoroch je v protiklade s tým, čo viem o práci americkej polície.

Rád som si pozrel tento dokument, pretože som videl pomerne dosť filmov s oboma herečkami a netušil som, či vzájomné súperenie malo reálny základ alebo to bola iba hra v rámci star systému. V každom prípade ma potešili ukážky z ich slávnych filmov, menej známe časti ich biografie a snahy o nájdenie toho, čo ich spájalo aj to, čo ich rozdeľovalo.

Iba nedávno som videl Barabášov film Pururambo a tento sa od neho líši iba dramatizáciou. Oba priznávajú, že objavovaním neznámeho to objavené súčasne ničíme. A je úplne jedno, či tým "civilizáciou" nedotknutým tvorom vnucujeme nejakého neznámeho bradatého bieleho človeka, či ich ženy nútime nosiť podprsenky alebo ich ohromujeme výdobytkami našej techniky. V každom prípade budú po odchode misionárov, bádateľov, lingvistov alebo trebárs prospektorov v pôvodnom kmeni žiť úplne iní ľudia, než tam žili predtým. Vo fyzike som sa kedysi učil, že pozorovanie extrémne malých objektov limitujú vlastnosti pozorovacieho média čo môže viesť až k zničeniu pozorovaného. Preto neznášam filmy o archeologickom barbarovi Indiana Jonesovi a môj obdiv patrí archeológom, ktorí polovicu nájdeného znova zahrabú, aby aj naši nasledovníci mali čo objavovať a skúmať. Tento film je nakrútený z pohľadu mladej ženy, ale aj tak som si neodpustil napísať predchádzajúci text, aj keď by sa zdalo, že s inscenovaným príbehom nemá nič spoločné.

Attenboroughove film o prírode sú pojmom. Príťažlivým spôsobom zoznamuje divákov s neznámymi skutočnosťami života zvierat, v tomto prípade vtákov. Porovnateľne zaujímavé je aj pozadie nakrúcania, pri ktorom okrem najnovších technických výdobytkov sa uplatnia aj nápady tvorivého teamu.To všetko preto, aby znudeným divákom sa pod nos dopravili unikátne zábery, na ktoré pravdepodobne pri najbližšom klipe neporovnateľne nižšej kvality, zabudnú. Malým kazom na celom diele sú náznaky hviezdnych manierov Davida, ktorého napriek veku a hmotnosti pri každej príležitosti niekde teperia, vyťahujú a strkajú čo najbližšie k snímaným objektom. Čo sa dá robiť - Nobody's Perfect.

Pri sledovaní filmov ako je Georgia začínam pochybovať o sebe. Netuším o čom ten film bol, pre koho bol nakrútený a čo som mal na ňom oceniť. Pritom Arthur Penn nakrútil skvelú Štvanicu, prelomovú gangsterku Bonnie a Clyde, takže asi v tom to nebude. Tieto filmy prirovnávam k čriepkom, ktoré nie je možné poskladať do zmysluplnej mozaiky. A pokiaľ to niekto dokáže, tak mu gratulujem.

Ingmar Bergman nie je režisérom, ktorého diela bezpodmienečne akceptujem. Drvivú väčšinu jeho filmov považujem za skvelé, ale časti z nich buď nerozumiem alebo sa nedokážem stotožniť s ich myšlienkovým posolstvom. K tej časti musím priradiť aj tento film. Bergman rozumie filmovej réžii, démonom v ľudskej mysli a dokáže zo svojich dvorných herečiek dostať obdivuhodné výkony. Také, aký predviedla aj Liv Ullmann. Takže problém bude najskôr v tom, že ma mnohé z jeho majstrovstva neoslovuje.

Tvorbu Bolka Polívku mám rád už mnoho rokov. Ale toto divadelné predstavenie je nepochybne extraktom jeho skvelého herectva. Chytilovej poňatie Šaška a kráľovnej som videl pred mnohými rokmi, divadelnú verziu z Braníckeho divadla až dnes. Bolek dve hodiny nezíde z javiska a každú chvíľu divákov prekvapuje novými a novými nápadmi. Je úžasné, aké predstavenie sa dá vytvoriť v minimálnom priestore a obsadení.

Mierne nadpriemerný film o problémoch malej rebelky fixovanej na svojho mŕtveho otca. V problémoch spolužitia Fínov a Švédov sa nevyznám, prírodu vyhľadávam v prírodopisných filmoch a o závere filmu môžem napísať iba to, že mi pripadal rozpačitý. Ale neľutujem, že som film videl. Je pravdepodobné, že po niekoľkých rokoch si pri slove elina už nespomeniem na tento film, ale na to, že sme týmto názvom označovali bratislavské električky.

Komentáre k posledným hrám Radošinského naivného divadla by som mohol písať cez kopirák. Je to stále bez zmeny. Štepka starne, jeho osvedčení kolegovia a kolegyne odchádzajú, poetiku pôvodného RND prehlušujú muzikálové pesničky na hony vzdialené od pesničiek Janka Melkoviča, noví herci sú snaživí, dobrí, ale každý hrá za seba, nie za Radošinu. A výsledkom je iba povzdychnutie. Ešte je to pozerateľné, ale už sa na nové hry neteším tak, ako predtým.