nascendi

Iba pred pár dňami som videl bulharský film Glory, ktorý má s týmto filmom viac spoločné, než by sa na prvý pohľad zdalo. V oboch vystupujú indivíduá, ktoré do tejto doby zdanlivo nepatria. Optimisti v nich vidia ostrovy pozitívnej deviácie, všetci ostatní poruchy v systéme, ktoré je treba opraviť alebo zlikvidovať. Pre mňa, ktorý som dva mesiace spoznával ruskú realitu, je ten film presný a desivý. Záverečné vyháňanie obyvateľov už malo v sebe maniakálne prvky, ktoré by možno ospravedlnil katastrofický záver. Bykov zvolil iný prístup, ale je to jeho film a jeho právo.

Eric Clapton je trochu bokom od mojich dominantných hudobných záujmov. Vlastne som ho zaregistroval iba ako krátkodobého člena skupiny Yardbirds. Preto ma minuli aj informácie o jeho alkoholovo-drogových problémoch, ktoré inak ignorujem aj u spevákov, ktorých hudba ma baví. Dokument o Ericovom živote, tvorbe a problémoch som uvítal. Plne vyhovoval mojim potrebám a hodnotím ho vyššie, ako množstvo iných dokumentov, ktoré sa zamerajú na nejaký neduh umelca a ten potom vo filme rozpitvávajú až do tej miery, že umelcova tvorba ostane v úzadí.

Prvý krát som sa s obdobným námetom stretol v Londonovej knihe Tulák po hviezdach. Možno aj preto som bol pri prvom zhliadnutí Pozemšťana nekriticky nadšený. Predsa len má ten príbeh i reakcie jednotlivých aktérov niečo do seba a iniciuje premýšľanie nad odpoveďami na neobvyklé otázky. Škoda, že mi z toho nekritického nadšenie neostalo niečo aj na dnešné opätovné stretnutie. Tie diery v scenári už boli neprehliadnuteľné a výsledok môžem hodnotiť nanajvýš ako zaujímavý pokus.

Grygar patrí k vzácnemu druhu ľudí, ktorí majú prebytok empatie a obrovskú snahu rozdeliť sa s tým, k čomu za dlhé roky vo vede dospeli. A robí to mimoriadne príjemným spôsobom, ku ktorému patrí aj nevšedný rozprávačský talent Aj s jeho prispením každého poslucháča presvedčí, že tomu, o čom hovorí, aj hlboko verí. Preto ma prekvapilo, že dokument o takomto význačnom človeku dajú robiť amatérskym nadšencom. Rád som si ho pozrel, pretože väčšinu času hovoril samotný Jiří Grygar, jeho priatelia a kolegovia. A to ostatné? To bola daň amaterizmu.

Vidieť v našich končinách bulharský film je veľká vzácnosť. A ak ten film nie je časovo ukotvený a s istými obmenami by sa mohol odohrávať v každej krajine ostblocku, lebo všade bola a niekde aj pretrváva mentalita a systém, tak sa nemusím rozpakovať nadeliť mu štyri hviezdičky. V dobre vystavanom príbehu sa od nálezu peňazí všetko odvíja sériou neodvratných udalostí, ktorých výsledkom je depresívny pohľad na spoločnosť, ktorej príslušníci musia v takomto marazme žiť. Okrem predátorov, ktorým naopak systém mimoriadne vyhovuje a sú naň dokonale adaptovaní. Nemožno sa čudovať, že im hodnoty, akými sú otcom darované hodinky, smädné zajace a práca za 350 leva nič nehovoria.

Nie som fanúšikom filmov, kde sa bezhlavo a výdatne zabíja s chabým ospravedlnením, že oni začali. Preto sa mi dvojka pozdáva viac, než akčná jednotka. Nejde iba o to, že je rovnako kvalitne nakrútená, ale najmä o to, že prepojenie politiky a zločinu je celosvetovým problémom a rozdiely sú iba v kultúre príslušných krajín. Niekde sú tie rukavičky jemnejšie, inde menej. Mohol by som na tomto mieste písať o tom, ako mi niektoré motívy pripomenuli situáciu u nás, ale to by som zbytočne potvrdzoval rozšírenosť zmieneného fenoménu. Som rád, že film nekončil žiadnym okázalým happy endom, len slabučkou nádejou, že niekedy, snáď, ...

Myslím si, že štyri hviezdičky pre tento film nie sú prehnané. Samozrejme, že počas celého filmu blúdia hlavou myšlienky, či to naozaj bolo až takto alebo si tvorcovia niečo v záujme zvýšenia dramatickosti pridali. Ale nakoniec to nie je dôležité, pretože film dokáže aj napriek dlhej stopáži udržať diváka v napätí. Kurt Stage mi pripomínal svojou zarputilosťou Tommyho Lee Jonesa. Keď uvažujem o vierohodnosti niektorých záberov, musím pripustiť, že ani filmovanie nebolo v severských podmienkach prechádzkou ružovou záhradou.

Pôvodný dojem z Dogville som nechal uležať niekoľko rokov, aby som sa zbavil prekvapenia, ktoré mi ten čudný dánsky režisér pripravil. Dogville ma predovšetkým upútal formou divadelnej hry s minimom kulís, ale pri podrobnejšom pohľade zisťujem, že ma nemá čím osloviť, Množstvo slávnych hercov dokáže vo svojich filmoch zhromaždiť aj Woody Allen a v mojich očiach mu nepomôžu. Dialógy ma spoľahlivo znudili, pretože posolstvo vyjadrovali príliš toporne. Mal som za to, že Dogville je svetlou výnimkou v Trierovej tvorbe, ktorú ako celok nemám rád. Ale nie je. Preferujem úplne iné filmy.

No nadšený som nebol. Pre cieľovú skupinu (-y) má film nepochybnú príťažlivosť. Sú tam príťažliví muži, ktorých jedinou starosťou je zabávať sa, užívať si a popri tom deklamovať nejaké filozofické múdrosti. Film je akčný, stále sa tam niečo deje, akurát sem-tam presvitá póza, falošnosť a snaha manipulovať diváka. Preto nie je možné v mojom prípade ísť nad tri hviezdičky.

Niektorí ľudia veria na účinok prvého dojmu. Niektorí tvorcovia sa spoliehajú na "najlepšie na koniec". Ale ani parádny lanovkový záver nedokáže úplne prekryť nedostatky toho, čo záveru predchádzalo. Posielať poručíka losangeleskej polície ako poslíčka do domu boháčov a prideľovať ho k dopravnej nehode skôr, ako vznikne podozrenie z vraždy je dosť neobvyklé. A to nedovolené snorenie v neuzamknutých priestoroch je v protiklade s tým, čo viem o práci americkej polície.