nascendi

Nesústredene som si pripomenul tento významný film, s ktorým má väčšina užívateľov seriózny problém. Po filmovej stránke, atmosférou, exteriérmi, kamerou je to vynikajúce dielo, a to nielen na svoju dobu. Kachyňa sa do konca života nenaučil nakrúcať mizerné filmy. Ale je tam aj druhá stránka, ideologicko-propagandistická. Na priemyslovke sme sa učili o semipermeabilnej (polopriepustnej) blane. Takí by mali byť pohraničiari. Von áno - dnu nie. Lenže oni po "kopečkároch" strieľali s rovnakým zaujatím, ako po zlých imperialistických agentoch. A tam sa už musím brzdiť, aj keby išlo o filmársky geniálne dielo.Takže horko ťažko tri hviezdičky, lebo Karla Kachyňu mám rád a neviem sa rozhodnúť, či by bolo lepšie, ak by Kráľa Šumavu nenakrútil.

Bezstarostnú jazdu som videl po desiatkach rokov a prakticky som si už na premiérové dojmy nepamätal. Veľmi dlho som premýšľal, či ponechať pôvodné štvorhviezdičkové hodnotenie alebo ho zmeniť v súlade so včerajším zážitkom. Nepopieram, že ide o film v danej dobe prelomový a pre určitú komunitu kultový. Pre mňa je však dôležitejší súčasný dojem z neho. A ten mi vraví, že je to pomerne falošný film, v ktorom dej neplynie spontánne, ale za každou scénou je badateľný zámer tvorcov zapôsobiť na diváka presne definovaným spôsobom, a to nepíšem iba o závere. Na jednej strane sa plytvá časom na nekonečné zábery prírodných scenérií, ako keby išlo o prezentáciu cestovky, a na druhej sa jednotlivé scény nedoťahujú do konca a ostrým strihom sa prechádza do ďalšej epizódy. Prekvapujúce bolo, ako v tej dobe dlhšie vlasy v kombinácii s drahými čoprami poburovali miestnych obyvateľov. Ocenil som aj výborne vykreslenú chaotickosť života hipisáckej komunity, ktorú dvojica navštívila. Napriek tomu zotrvávam na trojkovom hodnotení.

Pri hodnotení tohto filmu som musel oddeliť odvážny a prelomový čin Thora Heyerdala od filmu, ktorý sa pokúsil jeho cestu priblížiť divákom. Keď sa väčšina filmu odohráva na balzovej plti s rozmermi základovej dosky obytného domu, tak je nutné dej prešpikovať akčnými a nebezpečnými scénami alebo použiť scenáristické a filmové grífy na udržanie pozornosti diváka. Tvorcovia využili iba tú prvú možnosť a aj tú nie dôsledne, čo v niekde pôsobilo komicky až trápne (harpúnovanie veľrybieho žraloka, prechádzka po hrane plte, pomsta žralokovi). Ťažko pochopiteľné bolo aj odplávanie v oblekoch. Vlastne naznačovalo, že pôjde iba o taký trochu dlhší výlet po mori, čo vôbec nebola pravda, pretože zabezpečenie, aké je dnes obvyklé v tej dobe neexistovalo. Tiež mohli byť namiesto nekonečných, nič nehovoriacich záberov, detailnejšie rozobrať problémy zlaďovania ad hoc zostavenej posádky s minimálnymi skúsenosťami a schopnosťami. Napriek týmto drobnostiam bolo vo filme viacero pekných situácií a záberov, naznačené bolo aj to, že ponorková choroba sa môže vyskytnúť aj na plti. A plavovlasí neplávajúci Nóri vylepšili celkový dojem z filmu.

Nikdy nic nikdo nemá míti za definitivní spievali V+W v Pudru a benzinu a ja som si na to spomenul, keď som po mnohých rokoch opätovne sledoval Zlatý vek grotesky. Nevedel som si totiž predstaviť, že by tento strihový film mohol odo mňa dostať menej ako päť hviezdičiek. A dostal, aj keď som na groteskách som kedysi začínal. V tomto prvom zostrihu kvôli autorským právam alebo pre inú príčinu chýbajú najznámejší komici. Problémom je tiež, že to, na čom som sa kedysi váľal od smiechu vyvoláva u mňa v súčasnosti iba láskavé a chápavé pousmiatie. Samozrejme okrem deštruktívnych scén Laurela a Hardyho (šľahačkové torty, ničené autá, strhávané nohavice).

Veľmi priemerný až nezaujímavý film, ktorý moralizujúco prepiera problémy súčasného života a vzťahov. Jednotlivé figúrky a epizódy až príliš šuštia scenáristickým papierom. Tvorcovia mali príliš veľa cieľov a príliš málo nápadov. Preto sa film iba pomaly sunul dopredu a divák sa určite viackrát musel čudovať, čo sa to na plátne vlastne deje. Časť epizód do filmu vôbec nepatrila, niektoré zasa neboli dotiahnuté. Celkový dojem, ktorý mám z tohto filmu je, že ide o nedorobok vzniknutý preto, že tvorcovia si na chrbát naložili viac, než boli schopní uniesť.

Som na seba celkom hrdý, že som to dokázal dopozerať do konca. Ak by som vypol zvuk, mohol by som to chvíľami považovať za vystúpenie Slnečného cirkusu, ak by som privrel oči, mohol by som sa baviť identifikáciou nie príliš podarených remakov známych skladieb. Ale pri pustenom zvuku a otvorených očiach sa ma zmocňovalo iba tiché zúfalstvo nad tým, čo dokážu Američania s Austrálčanmi spáchať na malom úseku histórie a na malom kúsku Paríža.

Pokiaľ máte dostatok voľného času, viac ako 50 rokov a kedysi vás zaujalo herectvo Marcella Mastroianniho pozrite si tento film. Ak nie, pustite si radšej iný. Na sledovanie takýchto pekelne pomalých filmov s minimom akcie a dialógov a s nutnosťou divákovej spolupráce je naozaj treba spĺňať podmienky a mať aj potrebnú náladu. A aj keď som ostatné podmienky spĺňal, nálada nebola a zážitok z filmu takisto nie.

Očakával som niečo na spôsob Vtedy na Západe alebo Vtedy v Amerike, ale nedočkal som sa. Dokonca som ani nebol schopný film dopozerať. Som presvedčený, že človek musí byť zaujatým fanúšikom tohto štýlu filmov na to, aby bez úhony prečkal nekonečnú nudu, občas spestrovanú nejakým hlúpučkým vtipom, ktorý rozosmeje nanajvýš dedinčana z čínskeho zapadákova. A bojové umenie Jet-Liho? No dobre, je to mimoriadne schopný herec, ale dve a štvrť hodinový film nedokáže utiahnuť ani on.

Výborný koprodukčný film dvoch zemí, ktorých sa dej týka. Pomaly sa rozbiehajúca dráma postupne odkrýva životné osudy ľudí, ktoré ovplyvnila všemocná STASI, ktorej chápadlá boli rozprestreté ďaleko od Sowjetische Besatzug Zone. Je zaujímavé a príznačné, ako razantne sa dokážu Nemci vyrovnávať so svojou minulosťou, zatiaľ čo na našom dvorku iba falošne vzdycháme, ako to nie je možné a koľko prekážok nám stojí v ceste. Film ťaží zo silného príbehu, ktorý nie je ojedinelý a je na škodu, že je medzi užívateľmi ČSFD zatiaľ pomerne neznámy.

Na Magnóliu som sa z nejakého nepochopiteľného dôvodu tešil. Nič som o nej nečítal a tak som ani netušil, že ma čakajú tri hodiny únavného sledovania deviatich čudných príbehov ešte čudnejších ľudí. Spočiatku som mal pocit, že mi niekto za chrbtom prepína televízne kanály. Potom mi došlo, že som opätovne svedkom obľúbenej hry režisérov, ktorí vložia niekoľko nezaujímavých príbehov do mixéra a ak majú šťastie, tak sa im v jednom čase a mieste pretnú. Začal to už D.W. Griffith pred 99 rokmi v Intolerancii a urobil to lepšie, ako mnohí z jeho nasledovníkov. Stačí si tie príbehy predstaviť bez mixovania a bolo by po obľúbenom filme. Film ma tak intenzívne nebavil, že som sa nestihol ani rozčúliť. Preto až tri hviezdičky. Aj tak si po pár rokoch bude väčšina divákov pamätať iba tie žaby.