nascendi

Aj u tohto filmu som si musel na reprízu počkať pekných pár rokov. Aj tak som sa dostal iba k verzii s anglickými titulkami, ale keďže obe knihy Kobó Abého mám doma a poznám ich obsah, nemal som problém pripomenúť si niekdajší zážitok a opätovne sa pokochať na príbehu, v ktorom piesok určuje všetko a pritom to nie je o piesku. Tešigaharov film je divácky vďačný tým, že pripúšťa množstvo najrôznejších interpretácií, ktorých autori sa môžu domnievať, že práve tá ich je najsprávnejšia. Súčasne je nevďačný pre tú časť divákov, ktorá si privykla na kratšiu stopáž nabitú akciou. Je sa interpretáciou podobenstiev nezaťažujem, na dĺžku ázijských filmov som zvyknutý a tak jedinou zmenou je zníženie hodnotenia na štyri hviezdičky, čo ešte stále znamená veľké uznanie tomuto dielu.

Capoteho kniha Chladnokrvne je súčasťou mojej knižnice a tak som mohol posúdiť, nakoľko sa Richard Brooks trafil do mojej predstavy. Viem, že som bol spokojný, ale na detaily si už po toľkých desaťročiach nespomínam. Chladnokrvne som odvtedy nevidel a asi už ani neuvidím, lebo televízie vysielajú predovšetkým pre postihnutých Alzheimerovou chorobou, ktorým aj dvojstá repríza filmu prináša rovnaký zážitok, ako premiéra. Nie je však treba strácať nádej. Už o tri roky neskôr sa mi podarilo dostať sa k filmu a potvrdiť si prvotný dojem z neho. Možno je pridlhý, ale iba pre súčasných milovníkov akčňákov, možno má aj iné nedostatky, o ktorých neviem. Ale ten chlad z názvu je prítomný počas celého filmu.

Zábavný a mimoriadne užitočný sprievodca americkou nemou groteskou. Mne, ako zanietenému divákovi grotesiek prekážalo, že kvôli autorským právam, nemohol Robert Youngson siahnuť po všetkom, čo by si zaslúžilo byť v tejto filmovej vitríne grotesiek. A posilnilo môj zakorenený odpor k chamtivcom, ktorí nič nevytvorili, iba zdedili alebo si zakúpili práva a tie im umožňujú odoprieť nám vidieť to, čo bolo určené divákom a nie tým úbohým priekupníkom.

Statočne som celý film dopozeral a teraz by som mal obhájiť moje dve hviezdičky, ktoré znamenajú, že film nemal byť nakrútený. Detské filmy by mali mať fantazijný náboj a mravné ponaučenie. Coco s fantáziou zamieril medzi kostlivcov, čo ma znepokojuje rovnako, ako víťaziaci gangstri, tolerovaní devianti a obdivovaní násilníci. A mravné ponaučenie spočívajúce v téze, že rodina je nadovšetko je viac ako diskutabilné. Všetko ostatné je v poriadku, či už sa to týka vizuálu alebo hudobnej stránky filmu. Mňa však nikto a nič neprerobí na obdivovateľa nemŕtvych postáv, ožívajúcich cintorínov a podobných rekvizít.

Veľmi priemerný diel z prípadov riešených poručíkom losangeleskej polície, ktorý sa s cigarou v ruke pravdepodobne aj sprchuje. Keď sa konečne nabaží obdivu ku kozmetickým laboratóriám a ich fešnej majiteľke, rozlúšti záhadu vraždy nádejného chemika takým nepravdepodobným spôsobom, že som si ho pamätal, aj keď od doby prvého zhliadnutia tejto časti už ubehlo veľa vody.

Zaujímavý a užitočný dokument, ktorý ukazuje, akými peripetiami musela prejsť naša Zem i jej obyvatelia, než všetko dospelo k dnešnej dobe, keď stlačenie niekoľkých tlačidiel choromyseľnými jedincami, ktorí sú u moci, môže urobiť ďalší predel vo vývoji. Ale z dlhodobého hľadiska to bude opäť zanedbateľná epizóda. A to je na dokumente asi najcennejšie, že ukazuje, koľko miliónov rokov trvalo, než meniace sa podmienky spôsobili zmenu hodnú pozornosti. Ako u dokumentov o vesmíre, tak aj u tohto si divák uvedomí, akou zanedbateľnou čiastočkou je a aké smiešne je jeho pechorenie sa za postavením a majetkom.

Vojačik je typický produkt šesťdesiatych rokov. Godard v ňom experimentuje s formou vyjadrenia, prezentuje vlastné videnie sveta, problémy necháva otvorené, vo výrazoch je pomerne chaotický a celým filmom prestupuje absencia zodpovednosti voči konečnému užívateľovi - divákovi. To je spoločné mnohým slávnym režisérom, ktorí sa dve hodiny "nimrajú" vo svojich pocitoch, démonoch a fóbiách, hrajú sa ako malé deti a divák sa buď zmieri s tým, že nič nepochopil alebo pristúpi na režisérovu hru a pokúsi sa interpretovať to, čo si interpretáciu ani nevyžaduje. Celkovo považujem Vojačika za inertný film, ktorý prejde mojou mysľou bez toho, aby zanechal nejakú stopu.

Nemienim vysvetľovať prečo ani sa ospravedlňovať za to, že ma Saurov film mimoriadne nudil. Každý, kto prečítal niekoľko mojich komentárov vie, že historické filmy sú mojou parketou iba ak v nich dominuje príbeh nad dejepisom. Ani dobrodružné filmy ma nebavia, pokiaľ mi pripomínajú jazdecko-šermiarske cvičenia. Takže z môjho pohľadu to nebol plač pre banditu, ale plač pre diváka. Ešteže mám v hlave vypínače, ktoré ma pri nadpriemernej nude uvedú do mikrospánku. Pripúšťam, že Španielom sa môžu Saurove filmy páčiť, ale to už nie je môj problém. Ja so Saurom končím.

Pred pár dňami som si pozrel film Odnikiaľ a dnes túto Fassbinderovu provokáciu. Nechal som sa vyprovokovať k trom hviezdičkám, ale ku komentáru nie. K stretu nekompatibilných kultúr vylepšenému o úctyhodný vekový rozdiel sa nevyjadrujem a dôvodom je skôr racionálna úvaha, než vyhýbanie sa zbytočným diskusiám..

Sidney Lumet je môj obľúbený režisér. Spoločným znakom jeho filmov je, že za málo peňazí dokáže urobiť poriadnu muziku. Nie inak je to aj v tomto filme, o ktorom som ani netušil, že existuje. Napriek tomu mu bez rozpakov dávam plný počet hviezdičiek. Dobu, v ktorej bol nakrútený si veľmi živo pamätám. Po karibskej kríze sme tušili, že ani aktuálny overkill nás nemusí uchrániť pred globálnym konfliktom. Bláznov je vo svete stále dosť a Kahnovu knihu Thinking about Unthinkingable som nepridal do poličky ku knihám sci-fi žánru. K filmu ani nemám čo dodať, pretože ako Lumet, tak aj Fonda sú pre mňa zárukou kvality. Pre mladších kolegov, ktorí by snáď mali dojem, že ide o nejakú neaktuálnu starinu iba pripomeniem, že tak ako vtedajšia technika predbehla ľudí, môže sa to zopakovať pri remake na tému umelej inteligencie. Veď poviedka Anatolija Dneprova Krabi na ostrove niečo naznačila. Už pred 60 rokmi.