nascendi

Dobre obsadená hlúpučká americká komédia (lepšie by sa hodilo slovo kravina). Úmysel pozrieť si ju mi zišiel na um pri pohľade na obsadenie i režiséra. Dúfal som, že v tejto zostave to nemôže byť málo pozerateľné. A bolo. Ani skvelá zostava hercov nezaručila prijateľný výsledok.

Skeče Bennyho Hilla som sporadicky vídal v čase, keď to bolo aktuálne. Nevyhľadával som ich pretože mi pripadali príliš macsennetovské a teda anachronické. Dalo sa na nich zasmiať, veď to už musí byť naozaj nepodarený gag, na ktorom sa zasmiať nedá. Strihový dokument údajne priniesol to najlepšie od Bennyho Hilla, čo v mojom ponímaní znamená priemerné, chvíľami trápne. Určite nemám záujem pozrieť si ďalšie zostrihané alebo pôvodné skeče. Stačilo.

Už som o tom písal, že stačí niekoľko desiatok nadšencov a hodnotenie filmu vyskočí na 80 %, čím priláka moju pozornosť. Ale už po pár minútach som zistil, že na tejto komédii sa nezasmejem, hudba ma nezaujme a budem rád, keď uvidím záverečné titulky. Netvrdím pritom, že je to naivný, hlúpy a predčasne zostarnutý film, ale iba to, že nepredstavujem preň cieľové publikum.

Mohol by som, ako takmer rovesník skupiny, ktorý v priamom prenose prežíval ich vzostup i pád, tvrdiť, že mi žiaden film o nich neprinesie nič nové. Ale dokument spred dvoch rokov bol pre mňa príjemným prekvapením, pretože akcentoval skupinu nie ako hudobníkov, ale ako fenomén doby, ktorý si rýchlo získal svojich fanúšikov a tí ho nakoniec v súlade s paradoxnou logikov zničili. S odstupom času je stále zreteľnejšie,akým významným hudobným míľnikom boli The Beatles. A aj bez odstupu času je možné tvrdiť, že Ron Howard vie filmy nakrúcať. A nemusia to byť iba dokumenty.

Na tomto filme sa podieľalo niekoľko velikánov, takže som koketoval s možnosťou pridať štvrtú hviezdičku. Veď Werich bol skvelý a aj nahrávači sa snažili. Ale to, že sa umelci prepožičali k propagácii utopického socializmu mi vždy zadrží ruku. Chápem tie trápne ospravedlnenia typu - vtedy sa inak nedalo - nikoho za kolaboráciu s vtedajším režimom neodsudzujem, ale štyri hviezdičky nedám ani keby ma o to požiadal ÚV KSČM.

Dumasovo najlepšie dielo, ktoré som v mladosti prečítal za dva dni a dve noci priam volá po filmovom spracovaní, i keď hneď v počiatkoch realizátori narazia na problém v podobe epickej rozsiahlosti diela. Čo vynechať, čo skrátiť, aby to bolo ešte zrozumiteľné, a akú celkovú dĺžku pripustiť, aby to diváka ešte bavilo? Nezanedbateľným problémom je, koho obsadiť do úlohy Dantésa. Už som sa niekde vyjadril, že takéto diela sú nevhodné na sfilmovanie, možno by seriálová forma vyhovovala najlepšie. Videl som viacero verzií, ale iba verzia so Jeanom Maraisom a táto zhruba zodpovedajú mojej predstave. Pikantné na tejto verzii je, že ju nakrútili vo Veľkej Británii a dokázali pritom uchovať ducha literárnej predlohy. K čomu sa paradoxne verzia so slávnym francúzskym opilcom ani nepriblížila.

Už som o tom písal vo svojom úvodnom slove, že diváka môže zmiasť vysoké hodnotenie, keď si nevšimne počet hodnotiteľov. A to je tento prípad. Verím, že existuje aj viac ako dvadsiatka nadšencov, ktorí tomuto hudobnému špeciálu nadelili 96 %. Nevšimol som si, že už o pár dní, keď som si našiel čas na pozretie, to bolo 94 % a s mojimi troma hviezdičkami 93 %. Pravdou však ostáva, že ma vystúpenie novozélandskej dvojice nezaujalo. Ich úspech považujem za výsledok snahy prekvapovať, provokovať a šokovať. Na to sa súčasný divák chytá. I mne sa kdečo z ich vystúpenia páčilo, lebo to bolo objavné, ale celkový dojem to nezachránilo. Takže videl som, počul som, stačilo.

Po záverečných titulkoch som nadobudol dojem, že sa režisér Dudek spoľahol na hereckú ekipu, ktorá síce nesklamala, ale ani ona nedokázala nedostatky ledabolo napísaného scenára zakryť. Nejako mi táto moralitka nesedí do konca šesťdesiatych rokov. A ak, tak iba fajčením a odvážnejším poňatím, ktoré normalizácia veľmi rýchlo zlikvidovala.

Pamätám si moje nadšenie, keď som videl vydarenú adaptáciu prvej časti Dostojevského románu. Druhej som sa nedočkal, čo je nesmierna škoda, pretože obsiahnutie celého diela by zdvihlo moje hodnotenie možno až k plnému počtu. Tomuto torzu nemôžem dať viac.

Summer Holiday bol jedným z povolených filmov, ktorými filmová distribúcia riedila more domácich a ostblockových filmov v kinách. V danej dobe sme to vedeli náležito oceniť a vidieť Cliffa Richarda po The Young Ones aj v ďalšom filme sme považovali za malý zázrak. Ale už vtedy som si uvedomil, že filmy so spevákmi sú predovšetkým o hudbe a hľadať v nich niečo hlbšie, trvalejšie je nezmysel. A populárnej hudby je vo filme dosť, takže nemusím hviezdičkami šetriť.